Volatilita sveta naberá na obrátkach. Je dobré nastaviť si mindset, že volatilita je dobrá – pravidelnosť, nuda, predvídateľnosť a stabilita v tomto svete skončila najneskôr pandémiou, podľa mňa už aj skôr. Je čas pripraviť sa na zvýšené tempo zmien. Aj keď v spoločnosti rezonujú rôzne témy ako vojna, či AI a v niektorých krajinách zase prebieha politická kampaň, v podcaste s Jakubom Šimekom sme sa pokúsili pozrieť na stav sveta – zlyhávajúce inštitúcie, konflikty, polarizácia, cancel culture a kmene, ktoré rozkladajú myšlienku národných štátov od základov.
Ako sme podporili kmeňovosť?
Po tom ako začalo byť evidentné, že platformy sociálnych sietí cenzúrujú obsah (či už pomocou tzv. shadow-banningu), mnohí ľudia začali komunikovať pomocou skupinových šifrovaných chatov (WhatsApp, Signal, Threema, Element), prípadne aj nešifrovaných alternatív ako Telegram.
Po tom ako štáty začali cenzúrovať obsah v rámci boja proti dezinformáciám, hoaxom a podobne, prešlo na tieto platformy ešte viac ľudí. Je ťažké predstaviť si, ako by sa dezinfo scéna dala podporiť ešte viac ako presunúť followerov z platforiem, na ktoré boli zvyknuté na platformy, ktoré sa nedajú cenzúrovať, ťažko sa sledujú a nie je tam žiadny algoritmus, ktorý vyberá obsah.
Najväčšou chybou je hodnotiť politiky podľa úmyslov a nie dôsledkov. Dôsledkom “boja proti dezinformáciám” bolo podporenie kmeňovosti, polarizácie a urýchlenie šírenia dezinformácií.
Na druhej strane sme si zachovali slobodu prejavu. Viac o šifrovaných komunikačných nástrojoch nájdete v dvojdielnom seriáli (prvý a druhý diel).
Autor myšlienky sieťového štátu Balaji Srinivasan hovorí, že je jednoduchšie založiť nový štát ako reformovať FDA (Food and Drug Administration, niečo ako EMA, respektíve u nás ŠÚKL). S jeho hodnotením súhlasím – politické riešenia sú ešte väčšie sci-fi ako založenie “novej Ameriky”.
A keďže sa blížia politické kampane, skúsme sa zamyslieť, ako nám chcú vyhackovať mozog. Prečo vyhackovať mozog? Cieľ politickej kampane je s čo najnižšími nákladmi získať čo najviac voličských hlasov. Je to, o čom sa všetci hádajú (a aj budú hádať počas politických diskusií) naozaj také dôležité?
Na väčšinu problémov, ktoré politici vytvárajú alebo sa aspoň snažia predať svoje riešenia existuje jednoduché trhové (teda dobrovoľné) riešenie. Politici predávajú univerzálne riešenia pre všetkých, ktoré sú takmer vždy nanič pre jednotlivcov, pre ktorých existuje lepšie riešenie – prispôsobené ich konkrétnym potrebám.
Politický proces sa presunul do toho, že “tím A” to “natrie” “tímu B”. Teda niekto využije svoju moc, aby presadil nejaké pravidlo, bez ktorého sa dalo žiť – napríklad zákaz nákupov v nedeľu. Častejší dôvod ako reálna potreba tohto pravidla je, že “tím A” sa poteší, že naštval “tím B”. Politik, ktorý toto krásne potešenie sprostredkuje sa môže tešiť zvýšenej podpore “tímu A”. O žiadne nákupy v nedeľu nejde. Ako sa takýto problém dá vyriešiť na individuálnej úrovni?
Napríklad dohodou so zamestnávateľom, zmenou zamestnania alebo akokoľvek inak. Dohoda môže byť ťažká, môže to byť náročná situácia, ale politické “riešenie” zase zakazuje opačnú vec – niekto chce radšej pracovať v nedeľu, lebo im to je jedno a radšej by príplatky za prácu – predá rovnaký počet hodín za viac peňazí. A v tomto prípade “tím B” nevie riešiť svoj problém. Teda riešenie problému, ktorý mal “tím A” (a dal sa vyriešiť dobrovoľnou dohodou) pomocou regulácie (= zákazu, keďže všetko čo nie je zakázané, je dovolené) spôsobí, že “tím B” svoj problém nemôže riešiť vôbec.
Individuálne rozhodovanie sa už ale “nenosí”, pretože každý vie, že ten druhý tím sú hlupáci, ktorí nedokážu svoje problémy riešiť sami. A treba im “pomôcť”.
Spoločnosť s uniformnými pravidlami
Výsledkom tohto procesu je spoločnosť, kde každá banalita (ako napríklad otváracie hodiny obchodu), ale aj všetko dôležité je celospoločensky regulované, často ako konanie “napriek” druhému tímu.
Spoločnosť, ktorá sa kmeňovo rozdeľuje tak v skutočnosti nevytvára lepší svet pre všetkých, ale vytvára fragmenty pravidiel, ktorých črepy porežú tých druhých.
Namiesto toho, aby sme vytvorili prostredie, v ktorom sa ľudia môžu rozhodovať tak, ako im to najlepšie vyhovuje, vytvárame spoločnosť, ktorej cieľom je útok na “tých druhých”. Kvôli hlasom.
Kto hrá túto hru, má “vyhackovaný mozog” politickou kampaňou.
Výsledkom je prostredie, ktoré v zásade nevyhovuje nikomu.
Výmena mindsetov ako obrana proti hackovaniu mozgu
Predtým ako sa pohádate s rodinou pri nedeľnom obede o aktuálnej politickej situácii, skúste sa zamyslieť, aké problémy máte vy a vaši rodinní príslušníci a či je rozriešenie “aktuálnej” politickej otázky naozaj také dôležité. Možno sú dôležitejšie veci.
V podcaste o mindsetoch som hovoril o dôležitosti nastavenia mysle. Poviem teda dva mindsety, ktoré sú pre mňa v prostredí politickej polarizácie dôležité.
Mindset “ovplyvním iných”
Ovplyvňovanie politických názorov iných ľudí, či vyvolanie mýtickej “spoločenskej diskusie” je častý mindset, ktorý je podľa mňa neužitočný, dokonca až chybný. Ja som si ho odinštaloval.
Veľa ľudí má pocit, že potrebuje presviedčať okolie o svojej politickej pravde. Majú pocit, že tým “niečo” robia k zlepšeniu situácie.
Skúsme si to “niečo” rozmeniť na drobné. Čísla sú vycucané z prsta, ale keďže násobíme percentá, výsledok vyjde vždy podobne. Oplatí sa investovať energiu do toho, že zo svojich 150 známych (dunbarovo číslo) sa s 20% budete o týchto témach reálne baviť (oveľa menej ak sa spoliehate pri presviedčaní na distribúciu pomocou algoritmov sociálnych sietí, tam je dosah cca tisícina z počtu followerov), 60% vám bude veriť alebo vás aspoň počúvať, z toho pri 10% sa to premení do akcie “zmena volebného lístku”.
Ako hovoril môj učiteľ algebry, “počítajme”: 150*0.2*0.6*0.1=1.8 človeka. Myslím, že čísla som nadhodnotil. Ak pripočítame váš hlas, tak máme 2.8 človeka, ktorý bude voliť “správne”, čo znamená takmer stopercentnú pravdepodobnosť, že sa týmto konaním nezmení jediné kreslo v parlamente.
Politické diskusie majú signalizačnú funkciu (“som z vášho kmeňa, resp. nie som z konkurenčného kmeňa”) a pre niektorých je to otázka dobrého pocitu zo seba, že “niečo” robia. Rozprávanie o tom, ktorý politik čo povedal, kto je dobrý alebo aspoň menej zlý a kto je stelesnenie diabla znie dôležito, ale svoju dôležitosť extrémne preceňujeme. Ani “influenceri” s tisíckami followerov nemajú taký dopad ako si myslia.
O skrytých motiváciách pri volení z knihy Elephant in the brain
V knihe Elephant in the brain autori rozoberajú myšlienku, že motívy voličov často nie sú také, ako tvrdia ostatným. Ľudia často volia skôr na základe túžby dať najavo svoje sociálne a morálne hodnoty, než aby skutočne ovplyvnili výsledok volieb. Autori naznačujú, že práve preto sú ľudia často ochotní hlasovať za kandidátov, ktorí majú malú šancu vyhrať, alebo hlasovať vo voľbách, v ktorých ich individuálny hlas pravdepodobne nič nezmení (pravdepodobne znamená >99.9999%).
Autori tiež naznačujú, že ľudia môžu byť motivovaní voliť skôr preto, aby cítili, že si splnili občiansku povinnosť alebo sa zúčastnili na kolektívnom rituáli, než aby skutočne ovplyvnili politický proces. Tvrdia, že tieto motívy si samotní voliči často neuvedomujú alebo neuznávajú a môžu tvrdiť, že ich hlasovanie je založené výlučne na ich politickom presvedčení alebo preferenciách.
Niekedy je lepšie nerobiť nič ako niečo – alebo dobrý pocit získať tak, že niekomu naozaj pomôžete. Samozrejme, ak chcete presviedčať alebo voliť, brániť vám nebudem.
Nemožné robím každý deň
Druhý mindset na rozdiel od prvého odporúčam vyskúšať a používať.
Ak som presvedčený, že sa niečo nedá, tak je v prvom rade dobré sa pozrieť na to, či to niekto už náhodou nerobí. Teda pozerať sa na to, ako sa veci dajú robiť. Toto je mimochodom pozitívna sloboda (kam patrí aj moja obľúbená opcionalita).
Zatiaľ som nenašiel svoj problém, ktorý by som nedokázal vyriešiť mimo štát a teda aj mimo politické divadlo. Ak politikov na nič nepotrebujem, nezáleží mi až tak na tom, ktorý tím vyhrá.
V poslednej dobe sa vracajú debaty na štýl “kto by vzdelával chudobné deti” (súkromné školy, odporúčam skvelú knihu Beautiful Tree alebo podcasty Ako vyhackovať otcovstvo č. 10 a 11, kde sa o nej trochu bavíme).
Pobavila ma aj debata na tému “keby boli všetky parky súkromné, chudobní ľudia by nemohli ísť do parku”. OK, aj dnes je množstvo súkromných parkov – napríklad pri bytovkách, rôznych developerských komplexoch, obchodných centrách. A takmer všetky sú zadarmo aj pre ľudí, ktorí nie sú zákazníkmi týchto majiteľov.
V Británii sú dokonca aj parky, prírodné rezervácie, či hrady a zámky súkromné, spravované charitou National Trust. Spravuje 250 tisíc hektárov parkov, 500 budov (vrátane hradov, zámkov a historických budov), či viac ako 1200 kilometrov pobrežia.
V poslednej dobe ma preto veľmi baví mindset “to čo iní hovoria, že sa nedá, robím každý deň”. Začal som s ním pri tom, keď som si uvedomil ako mi ľudia vysvetľujú, že sa nedá podnikanie založiť na bitcoine, kvôli volatilite alebo účtovnej jednotke. Mal som na túto tému niekoľko debát, od trochu konzervatívnejšie nastavených podnikateľov až po teoretických ekonómov. Ale zatiaľ mi nikto nevysvetlil ako je možné, že to úspešne robím už desať rokov, keď sa to nedá. Mimochodom, ak chcete vedieť ako na to, urobil som na túto tému kurz Kryptomeny pre podnikateľov, kde vás túto nemožnú vec rád naučím.
Tým chcem povedať, že väčšina ľudí je presvedčená, že politici ovplyvňujú naše životy natoľko, že politickú hru musíme hrať, dokonca aj keď v nej nemôžeme vyhrať (ako som hovoril, dopad hlasu aj presviedčania je prakticky nulový). Ak tento fakt prijmeme, tak môžeme začať konať inak. Všetku energiu presmerovať do toho, aby sme znížili dopad politikov na naše životy.
Nespoliehať sa na štátne dávky, štátne zdravotné poistenie, šetriť si na dôchodok, nájsť zmysel života a svoju tvorivú energiu v sebe. Budovať dlhodobé pozitívne vzťahy s ľuďmi okolo nás (čím minimalizujeme pravdepodobnosť konfliktu). Používať technológie, ktoré v našom živote prepustia neschopných byrokratov, napríklad využívať paralelné neštátne peniaze (napríklad Bitcoin a zlato), aby nám bolo prakticky jedno, kto je šéfom centrálnej banky. Prípadne používať cypherpunk technológie na predchádzanie konfliktom a ich riešenie mimo nekvalitný spomalený štátny súdny systém.
Viem, že to na prvý pohľad pre väčšinu ľudí znie ako sci-fi. Aj mne to tak znelo, kým som to postupne nezačal robiť. Samozrejme, nie je to jedno zakliknutie v menu alebo prečítanie si knižky. Každý z nás v živote rieši iné veci a cesta k výpovedi pre politikov a byrokratov je jednak pre väčšinu ľudí rôzna a okrem toho treba počítať s tým, že je náročná. Nestačí presvedčiť pár kamarátov, aby “to hodili politikom z tímu A”. A nestačí si zanadávať v krčme (či už virtuálnej alebo fyzickej). Na druhej strane má táto cesta jasný benefit – funguje. Jej benefity môžete využívať hneď ako ich implementujete do života a nemusíte sa spoliehať na iných ľudí – a bojovať proti “tímu B”, ktorý vám chce urobiť napriek.
Prečo nie oboje?
Preto ani tento rok nepôjdem voliť. Prečo však nerobiť oboje? Aj voliť (a presviedčať), aj oddeľovať svoj život od štátu? Veď nie je jedno, či v parlamente budú hajlujúci náckovia alebo len obyčajní neschopní psychopati (samozrejme, je mi jasné, že v každom parlamente, aj v našom, je pár ľudí, ktorí sú v pohode a tých mi je asi najviac ľúto a nechápem, ako to tam vydržia).
Pre mňa je odpoveď jednoduchá – robím všetko preto, aby to, kto je v parlamente malo na môj život čo najmenší dopad. A ak sa odrežem od prázdneho dopamínu politických diskusií, ktorý mi rozptyľuje pozornosť (čo je vzácny zdroj) a neopíjam sa rožkom, že “tentoraz to dáme a vyhrá ten správny tím”, ale plne sa sústredím na moje individuálne riešenie. Ak by som mal zastať a mať nádej, že niečo zmením politickou cestou, znamená to jednak zle nasmerovanú energiu (do politickej cesty), ale najmä nádej, že to moje oddeľovanie nemusím robiť tak rýchlo – však čo ak sa tá politická cesta podarí?
Ak počítam s tým, že budúci premiér je moja najhoršia nočná mora, navyše viem, že má nachystané nástroje digitálnej diktatúry (narušenie finančného súkromia zákonom o reportovaní bankových zostatkov, plne platnú a implementovanú cenzúru, obmedzenia hotovosti a podobne), viem, že som už teraz v extrémne rizikovej situácii, ktorú môže zmeniť pár pomýlených spoluobčanov. Preto som v stave plnej pohotovosti a musím svoj projekt oddelenia môjho života od štátu (aspoň v podstatných veciach) dokončiť čo najskôr.
Skutočne nie je jedno, kto má moc, ale správna stratégia (aspoň pre mňa) nie je s nízkym (takmer nulovým) dopadom skúsiť ovplyvniť aspoň trochu výsledok volieb, ale s brutálnym dopadom čo najskôr ovplyvniť dopad toho výsledku na môj život.
Záver
Štúdiom politických programov trávime náš drahocenný čas. Stresovaním sa, presviedčaním iných trávime ďalší drahocenný čas pre dobrý pocit, s nulovým dopadom na výsledok. Je to ako keby sme kvôli malej bodke fixkou na stene premaľovali celý dom. Chceme mať zo seba dobrý pocit, ale ten žiaľ nie je založený na skutočnom dodaní lepšieho sveta. Často vytvorí akurát tak zbytočný konflikt.
Moment moment – a prečo vás presviedčam ja, keď presviedčanie je zbytočné? Okrem toho, že ak ste sa dočítali až sem, získal som vašu pozornosť a teda prvé dve nízke čísla som preskočil, už sa bavíme o obsahu. A ak na základe obsahu budete konať, tak som vám dodal obrovskú hodnotu – získate oveľa viac času a lepšie mindsety, ktoré vám zlepšia život. A to má jasný dopad a ja rád pomáham ľuďom zmeniť sa k lepšiemu. O tom je hacking mozgu. Politická kampaň vám pozornosť vezme a nasmeruje ho na niečo, čo nemá praktický dopad, ja si pozornosť nachvíľu požičiam, ale si ju vezmete naspäť, získate nový priestor pre niečo užitočné. (Ak nie ste presvedčení o tom, že je to dôležité, mám tu ešte blog o pozornosti, ktorý je aj v mojej knihe Hackni sa).
Druhý mindset nie je len o politike a umožní vám hľadať unikátne riešenia, ktoré sa často dajú premeniť na podnikateľskú príležitosť alebo aspoň podnikavosť. Tento “hack” je až primitívne jednoduchý – ak ste presvedčení, že sa niečo nedá alebo je to problém, skúste zistiť, či to niekto už nevyriešil. Súkromné cesty, súkromné parky zadarmo, súkromné školy pre najchudobnejšie deti v slumoch, bitcoin v živote a vo firme, škola bez učiteľa, vzťahy bez násilia a tretích strán, spravodlivosť bez sudcov, regulátor bez parlamentu a zákonov – toto všetko “nemožné” robia ľudia každý deň.
O volení som inak písal aj vo Veľkom reštarte tento text. Vydal som ho až po voľbách, pretože naozaj mi nejde o tých pár jednotiek ľudí, ktorí by nevolili, to má na výsledok minimálny dopad, ide mi o pozitívny dopad na životy ľudí, ktorí nevolia a zároveň potom volia seba a veľmi zásadné individuálne zlepšenie svojich životov. Teraz sme “pred voľbami”, ale dostatočne skoro na to, aby ste na tento text zabudli (pozornosť si iba požičiavam). Ale čo by vo vás mohlo ostať, je hľadanie zlepšení svojho života. Túto službu si musíte dodať sami, politici vám to vedia iba sľúbiť.