Panama je kúl – a nie len kvôli daniam (Buggie, Peťo a Wilder)

Tento podcast vznikol úplne spontánne – sadli sme si v Paname nad výbornú kávu z odrody Geisha a uvedomili sme si, že Panama je proste cool a že vám to chceme povedať. Nahral som ho s Wilderom, Buggiem a Peťom, ktorý tu robí akéhosi privátneho, čiže paralelného česko-slovenského veľvyslanca. Väčšina ľudí pozná Panamu len cez Panama Papers a slovo daňový raj. Lenže to najzaujímavejšie na presune do inej krajiny je práve to, čo sa veľmi ťažko podáva ďalej: že to nie je „to isté, len iným jazykom a inými peniazmi“. Je to úplne iný operačný systém kultúry – a presne ten „diff“ medzi Strednou Európou a Panamou je témou celého rozhovoru. Preto je tento diel možno aj pre tých, ktorých Panama sama o sebe vôbec neláka.

Bavíme sa o panamskom vnímaní času (na stretnutie nikto nepríde načas a nikoho to nestresuje), o tom, prečo je tu úroveň stresu výrazne nižšia ako v polarizovanom Slovensku, o boome infraštruktúry (metro, diaľnice, tretí most cez kanál, vlak do Davidu) a o Paname ako hube Strednej Ameriky. Vysvetlíme, prečo je tunajšie bankovníctvo paradoxne jedno z najregulovanejších na svete a prečo je Panama skôr skvelé miesto na život než daňový raj. Prejdeme slobodu – ekonomickú aj osobnú, bez cenzúry internetu –, panamský štýl jazdenia, Boquete a El Valle de Antón, kávové plantáže pod sopkou Volcán Barú, cyklistickú kultúru v tropickej krajine, miestnu kuchyňu (ceviche, corvina, patacones, chicharrón, arroz con pollo… a churros ako najťažšiu drogu Latinskej Ameriky), ostrovy San Blas a indiánov Guna, čierneho Ježiša, aj dresscode na úradoch. A nakoniec to najdôležitejšie – čo Panama dala každému z nás. Vopred sa ospravedlňujem za trošku zníženú kvalitu zvuku; nahrávali sme mikrofónmi, ktoré boli po ruke, a zvukové stopy som potom zachraňoval pomocou AI.

Odkazy k podcastu: