Toto je voľná reakcia na blog Miša Trubana a na jeden podľa mňa trápny status o libertariánoch a akademických tituloch (ten s Mišom nemá nič spoločné). Voľná reakcia preto, lebo poprvé rešpektujem, že to Michal tak úprimne napísal a teda sa nebudem vyjadrovať k jeho jednotlivým postojom, je to jeho pohľad a rešpektujem, že si svoje hodnoty zvolil takto. Bál sa, že ho za ten blog budú hejtovať jeho libertariánski kamaráti, ale nemyslím si, že je na to akýkoľvek dôvod – každý človek je iný a pre každého je dôležité niečo iné.
Na jeho blogu ma zaujalo to, že mnohé z dôvodov, ktoré uvádza mňa práve viedli k tomu, aby som “veril v libertariánske náboženstvo”. V jednej epizóde podcastu, ktorú pripravujem sa budeme venovať podnikateľskému aktivizmu. O morálnych aspektoch som písal v predchádzajúcom blogu, len zopakujem, že som presvedčený, že s túžbou po slobode a so základnými morálnymi hodnotami sa človek buď narodí alebo je ich minimálne ťažké zmeniť. Samozrejme, aj na samotné “chuťové poháriky” morálky reaguje každý inak. Takže chápem, že nie každý bude libertarián. Ale treba pochopiť, že istá časť populácie má hodnotu slobody veľmi vysoko a sú proste “pankáči” :).
Čo vieme a čo nevieme
Začnem tým, že obdivujem Mišovu pokoru, ale nechápem ako ho dohnala k tomu, že mu príde ako dobrý nápad na jej základe založiť politickú stranu. Hovorí, že pri podnikaní zažil jeden fail za druhým – ak podnikáte, tak to veľmi dobre poznáte. Prídete so super nápadom, chcete niečo urobiť, vyriešiť nejaký problém, alebo len vyskúšať niečo nové. Je to tutovka, každý to bude chcieť. Lenže tí ľudia o tom nevedia, tak idete robiť marketing. A majú vás všetci na háku (Michala na háku nemajú, lebo marketing robia super).
Firma je riadený chaos. Bez ohľadu na to koľko motivačných príručiek si prečítate, väčšinou horia strechy, všetko sa mení, neistota by sa dala krájať a aj tak je niekto často nespokojný – zákazník, zamestnanci, podnikateľ sám.
Toto je jedna o skúseností, ktorá ma dohnala k tomu, aby som sa stal a ostal libertariánom. Viem, že je lepšie nájsť si svoj niche. Veľa ľudí vie, akých zamestnancov nechce, ja viem, akých zákazníkov nechcem. A nie, nie sú to len neplatiči. Vo firme by som mal vedieť dobre riešiť sadu problémov pre úzku skupinu ľudí. Túto skupinu môžem rozširovať, zužovať, experimentovať s ňou (u mňa jeden z týchto experimentov bola aj práca pre štátnych zákazníkov). Podnikanie sa vyznačuje neistotou, chaosom, experimentami a tie sú väčšinou neúspešné.
Čo mi vadí na tradičnom politickom zriadení je práve ten nedostatok pokory. Viera v to, že “keď som dosiahol úspech v podnikaní, dokážem to lepšie”. Nie, nemyslím si, že každý štátny úradník je hlupák… aj keď jedno z mojich hobby je vysvetľovať im, aby si našli prácu, kde ich odmena závisí od toho, čo prinesú a s touto stratégiou som pomerne úspešný :).
Budem trochu parafrázovať jednu časť Mišovej knihy (o marketingu a budgete) – prečo si ktokoľvek z Progresívneho Slovenska myslí, že spoločnosť dokáže riadiť lepšie ako doterajší kariérni politici? Len preto, lebo majú lepšie zadefinované hodnoty a online diskusnú komunitu? Lebo chcú niečo zmeniť?
(Mimochodom, práve prečítanie diskusie pod návrhom riešenia nezamestnanosti ma preplo z módu “uvidíme, čo sa stane a čo chalani dokážu” do módu “dúfam, že nikto z tých ľudí, ktorí tam diskutujú nebude mať v rukách žiadnu reálnu moc”).
Myslím si, že snaha veci zlepšovať je chvályhodná. Ja osobne oveľa viac oceňujem jasný a priamočiary proces podnikateľského aktivizmu (kam rátam aj neziskový sektor). Zlepšujeme spoločnosť. Keď sa nám to nepodarí, tak sme zbytočne minuli peniaze, keď sa nám to podarí, získame na tom, ale zároveň získajú ľudia, ktorí sa o tú zmenu nijak nepričinili.
Firmy riešia nezamestnanosť oveľa lepšie ako centralizované návrhy. Navyše v dnešnej dobe stačí naskočiť na exponenciálu – treba naozaj ľudí sťahovať z regiónov, keď im možno na veľa vecí stačí virtuálna realita, vzdialená práca, prípadne lokálna implementácia? Načo zamestnávať ľudí vo fabrikách, keď už teraz predpokladáme, že vo fabrikách budú pracovať roboty a nie ľudia? Je množstvo problémov, dokonca aj globálnych problémov, ktoré sa postupne dajú riešiť pomocou úspešných a ziskových firiem. Nezamestnanosť je jedným z týchto problémov. Jeden môj známy sa rozhodol riešiť problém, že z krajiny kde sa narodil odchádzajú múdri a šikovní ľudia do zahraničia. Vyriešil to tak, že svoj (vtedy) startup presunul z USA naspäť domov a teraz spôsobil presne opačnú situáciu – vytvoril tak atraktívnu firmu, že američania a kanaďania (a ľudia z ďalších 30 krajín) sa sťahujú do Ázie preto, lebo chcú robiť v tejto kúl firme. (Určite pomáha aj to, že nikto z nich nemusí platiť dane z príjmu).
Tým chcem povedať dve veci: Myslím, že z pokory voči tomu, čo nevieme a koľko veľa chýb robíme vyplýva to, že by sme mali riešiť veci, ktoré vnímame ako problémy a robiť to na svoje triko. Máme oveľa väčšiu šancu, že to zvládneme a keď to pokašleme, nič také hrozné sa nestane.
Druhá vec je, že to podstatné, čo sa deje nevidíme – to, že sebecky motivovaní podnikatelia riešia naše problémy považujeme za samozrejmosť. Uvedomil som si to pri jednej konverzácii pri návšteve Ázie, kde mi kamarát vysvetľoval, že už nechce navštevovať zaostalé krajiny. Trápi ho miestna úroveň korupcie, sociálny systém, podnikateľské prostredie alebo sila miestnej meny? Nie, zaujíma ho, nakoľko dokážu miestni podnikatelia pokryť jeho potreby. Príde autobus načas a dopraví ma bezpečne kam chcem ísť? (V časti Ázie o ktorej sa bavíme je väčšina dopravy súkromná) Majú v reštaurácii jedlo, ktoré som ochotný zjesť? Sú ku mne ľudia milí alebo ma okradnú? Čo dávajú v kine? Ako sa starajú o chudobných ľudí? Ako vnímajú miestni ľudia spravodlivosť, je kradnutie tolerované (ľuďmi)?
Samozrejme, to ako sa v krajine cítime je dané kombináciou toho, aký je tam štát a ako je rozvinutý súkromný sektor. Preto je krásne cestovať, lebo ak idete mimo a je na titulke novín miestny obživený zombík Mečiar, môže vám to byť jedno, neviete, či to nie je výherca súťaže predavač mesiaca.
Keď prejdete colnicou a colník vám neotravuje život, väčšina interakcií je so súkromným sektorom – s ľuďmi. A to, akí sú, čo sú ochotní vám poskytnúť a za akých okolností je 99% skúsenosti s danou krajinou.
Práve pri cestovaní si uvedomujem, že podnikateľ je pán – to, čo Michal v blogu spochybňuje. Podnikateľ je pán nie preto, že je stopercentne morálne čistý, nikdy neklamal a nikoho nepodviedol. Je pán preto, lebo môj zážitok z krajiny je hlavne funkciou toho, ako je funkčný privátny sektor.
Doma si to až tak neuvedomujeme, ale v “hladovej doline” sa cítime zle preto, lebo je tam chudoba a chudoba tam je preto, lebo tam nič nefunguje. Chlieb si treba objednať deň dopredu, doprava mešká, predavačov iba otravujete a najvýnosnejší biznis tam je žobranie. A to aj napriek tomu, že väčšina ľudí sú asi fajn a je dosť možné, že “za to nemôžu”, aj keď to je zase na dlhšiu debatu.
Evolúcia a libertariánska utópia
Tým sa dostávam k téme, ktorú Mišo rozoberá vo svojom blogu – ak je tá sloboda taká super, prečo nie je všade? Prečo evolúcia umožnila vzniku skazeného štátu?
Myslím si, že sloboda je super a práve preto je všade. Na Slovensku sa cítim slobodne, lebo si môžem robiť to, čo chcem, až na veľmi mizivé promile výnimiek. Keď idem po ulici, cítim sa bezpečne a to aj napriek tomu, že na ulici nepatroluje policajt, ktorý by ma aktívne chránil. Lebo väčšine spoluobčanov nepríde ako dobrý nápad len tak ma prepadnúť a zbiť. Ak to z času na čas urobia nejakí vypatlanci, veľmi málokomu príde správne tento čin schvaľovať – bez ohľadu na to, čo sa stane v “trestnom konaní”.
Spomínaný zombie Mečiar a jeho amnestie vstali z mŕtvych a znova sa o nich hovorí. Ja nepoznám človeka, ktorý by tvrdil, že je fajn, že sa tento zločin nevyšetruje – a to je pre mňa dôležitejšie ako to, či sa naozaj vyšetruje. Z môjho pohľadu ma zaujímajú najmä moje interakcie a moje okolie – akými ľuďmi sa obklopujem. Na to mám jednak vplyv a je to jeden z mála dôvodov, prečo som z tejto krajiny neodišiel. Mám pocit, že sú tu skvelí ľudia. (Na druhej strane “blbcov” na Facebooku nekompromisne blokujem, takže si robím príjemnú bublinu. Aj svoje sociálne interakcie mám pod kontrolou a keď sa niekde ku mne nesprávajú milo, už tam neprídem:).
Tým chcem povedať, že je to presne opačne ako hovorí Michal vo svojom blogu, až na malé výkyvy (ktoré sú vždy súčasť evolúcie – mutácie) tu máme slobodne interagujúcich ľudí. Ako každý komplexný systém, aj ľudská spoločnosť má variabilitu, ale mám pocit, že sa dostávame do tradičného bodu zlomu. Nie, nepríde po ňom libertariánska utópia, vidím to skôr na ďalšiu dobu temna. Ale tentoraz bude trochu iná – práve vďaka technológiám, ktoré nám umožnia vytvárať aj v silne centralizovanej spoločnosti ostrovy slobody.
Ja a moji kamaráti ich voláme Paralelní Polis. Zaujímavé je, že takéto ostrovy slobody vždy existovali, termín Paralelní Polis pochádza konkrétne z československého socíku (a jeho autorom je Václav Benda).
Takže – z môjho pohľadu evolúcia ukazuje, že až na lokálne fluktuácie ľudia žijú prevažnú väčšinu času v slobode, môžu sa rozhodovať ako naložia so svojim časom, prostriedkami, čo budú robiť. A o väčšinu tejto slobody sa nezaslúžili, vyplýva z nastavenia spoločnosti.
Sme slobodní aj napriek demokracii, aj napriek centralizácii, aj napriek korupcii a aj napriek policajtom a politikom. A tieto spomínané veci sú prekážka v slobode a robíme s ňou presne to, čo robíme s každou prekážkou – buď sa s ňou naučíme žiť alebo ju obídeme. Ja policajtov napríklad obchádzam pomocou Waze :).
Akademické tituly
Dostávam sa k ďalšej časti, ktorá už nevyplýva z Mišovho blogu, ale týka sa “libertariánskeho náboženstva” a akademických titulov prispievateľov Menej Štátu. Najprv si povedzme, čím sa vyznačuje libertarián. Má veľmi vysokú potrebu individuálnej slobody, veľmi často túto slobodu aj rešpektuje u druhých. A potom taká drobnosť – odpor k autoritám. Pozrime sa ako to vyzerá v takej libertariánskej utópii:
Cítil som sa skvele. Neviem, čo urobila s mojim telom, ale mal som pocit, že všetko napätie zmizlo. Nie len napätie tela, ale aj také to súženie, trápenie sa nad problémami sveta. Cítil som sa trochu “rozliaty”, ale prítomný. Ponúkla sa, že mi to tu ukáže – som tu už týždeň, ale zatiaľ som nevyšiel von – von zo svojej hlavy.
Vyšli sme z budovy, obuli sme sa (áno, v tomto poradí) a sadla si na bicykel. “Zober si ktorý chceš” a ukázala na asi tucet nezamknutých bicyklov. Na moju nevyslovenú otázku povedala: “Niektoré veci tu proste neriešime, lebo nemusíme. Predstav si to tu ako Galtovo údolie, akurát bez tej potreby stále meniť niečo za niečo. V tomto prípade je jednoduchšie sa zložiť na bicykle a jednoducho ich rozmiestniť všade.”
Z domu oproti vyšiel starší pán, usmiala sa a zamávala mu. Odmával a uklonil sa smerom ku mne. Mal som pocit, že každý vie, že som tu. “To je náš lekár, okrem iného tu študuje lokálne medicínske huby. Jednu z nich som ti dala na ukľudnenie. Zatiaľ nikto presne nevie ako fungujú, ale miestni ich používajú stáročia.”
Usmial som sa, lebo to aspoň sčasti vysvetľovalo, ako som sa cítil. Išli sme ďalej: “Táto budova je niečo ako vedecké centrum. Pracuje tu niekoľko top vedcov na svojich projektoch.” Pozrel som sa na budovu, vôbec nevyzerala ako tradičné vedecké centrum, ale ani nebola z vlnitého plechu ako býva v týchto končinách zvykom. “Aby si rozumel, väčšina z ľudí, ktorí tu pracujú patria medzi špičku vo svojom obore. Nemajú väčšinou žiadny akademický titul. Niektorí to skúšali a nezvládli interakciu s autoritami. Chceli robiť to, čo zaujímalo ich, nie zbierať akademické citácie pre svojich diplomových vedúcich. Väčšina začala rovno podnikať a svoje vynálezy dávať k dispozícii na trhu, aj keď väčšinou zatiaľ nachádzajú skôr niche markets a budujú mikroznačky. Bitcoin transakcie a tak, pár ľudí, ktorí ich poznajú. Na základe toho svoje produkty vylepšujú.” – “Nie je to jednoduchšie s vedeckými grantmi?”, pýtam sa. “Jednoduchšie – ako sa to vezme. Ak je tvoj cieľ niečo skúmať a napísať o tom vedeckú prácu, tak možno áno. Ale aká je cena? Stratiť kontakt s realitou, zacykliť sa vo ‘vedátorovaní’ a naháňať citácie, opakovať každý semester dookola to isté študentom, riešiť vnútornú politiku školy a smerovať svoju energiu podľa grantových komisií? Sú ľudia, pre ktorých je sloboda robiť to, v čom vidia zmysel jednoducho dôležitejšia”.
Ciele libertariánov
Jeden môj kamarát, vyštudovaný aj praktizujúci ekonóm mi raz povedal, že základným predpokladom toho, že si dobrý ekonóm (rakúskej školy) je to, že neštuduješ na štandardnej ekonomickej škole alebo si ochotný zabudnúť, čo do teba hustili. Veľmi ma nedávno pobavil článok Nassima Nicholasa Taleba: Surgeons should not look like surgeons. Teda konkrétne tento obrázok s popiskom “Ako by sa mali obliekať ekonómovia”:
Či už vnímame hodnotu ekonomického vzdelania rovnako alebo nie, dostávame sa k otázke – mali by nedoštudovaní ekonómovia rozprávať o tom ako má fungovať štát? Nie je to predsalen znova o tej pokore, o ktorej píše Michal? (A ešte: Mali by podnikatelia v IT sektore zakladať politickú stranu?)
Odpoveď samozrejme závisí od toho, aké má človek ciele. A ak niekto nevie o tom, aké má iný človek ciele, robí jednu zásadnú chybu a to je tá, že hodnotí výsledok na základe toho, aké ciele prisudzuje niekomu inému. (Nemôžem zistiť, či “produkt spĺňa špecifikáciu”, keď som špecifikáciu nečítal, môžem tvrdiť len či spĺňa moje očakávania, ale našťastie v medziľudských vzťahoch sú moje očakávania v tom ako iní dosahujú svoje ciele zbytočné).
Príklad: “Slovensko.digital nie je úspešné, lebo štát na IT projekty minul takmer toľko, koľko chcel a koľko mal v rozpočte. Takže je to aktivita, ktorá síce zastavila nejaké štátne projekty, ale v konečnom dôsledku nikomu nič neušetril, lebo štát za “ušetrené” peniaze obstaral niečo iné. Je to teda zabíjanie produktívnej energie ľudí, ktorí za projektom stoja a tých, ktorí na ňom participujú, pretože keby túto energiu venovali niečomu inému, boli by asi produktívnejší a ak by niečo vyprodukovali, zvýšili by životnú úroveň nás všetkých. Takto len minuli čas úradníkov a “sponzorov”, ktorí museli zo šuflíka vytiahnuť iné pripravené projekty, robiť nanovo obstarávania, aby dosiahli ten istý cieľ – minúť peniaze z rozpočtu.”
Môžeme takto hodnotiť úspech slovensko.digital? Neviem, lebo neviem, aké majú ciele. Ak je ich cieľom, aby sa nerobili “hlúposti”, tak asi nie, ale možno ten projekt vytiahnutý zo šuflíka je lepší ako ten, ktorý stopli. Ktovie, možno nie, možno bol ale dôvod, prečo nebol na vrchu kôpky.
Slovensko.digital hodnotiť nechcem, neviem, aké majú ciele a ja osobne sa pýtam najmä sám seba, či spĺňam svoje ciele. Súčasťou libertariánskej psychológie (áno, aj také existuje) je aj psychológia sebavedomia, kde jej hlavný autor Nathaniel Branden odlišuje zdravé sebavedomie od nezdravého. Nejdem veľmi do detailov, ale úplne najzákladnejšou otázkou, ktorú si potrebujem zodpovedať je: “Porovnávam sa sám so sebou alebo s druhými?”. Dôvodov, prečo sa neporovnávať s druhými (a druhých so mnou, prípadne vyhodnocovať úspešnosť naplnenia cieľov druhých) je ten, že neviem ako fungujú iní ľudia. To, čo je úspech pre mňa je pre iného neúspech a opačne (viď príklad so Slovensko.digital – nechcem tým povedať, že je to neúspešný projekt, závisí od cieľov a uhla pohľadu, verím, že diskutujúcim na platforme prináša čítanie vládnych materiálov a podkladov do obstariek radosť a pocit zadosťučinenia).
O zdravom sebavedomí odporúčam niečo naštudovať, je to jedna z najdôležitejších vecí, ktorú som sa v roku 2016 naučil. Nezdravé (choré, poškodené) sebavedomie je špirála veeeľmi hlboko a veľmi ťažko sa z nej vymotáva. To len tak na okraj. Lepšia otázka je napríklad: “Som lepší ako včera?”
Aké sú teda ciele libertariánov? Neviem, ale za seba hovorím, že to určite nie je kecanie do toho, ako by niekto iný mal spravovať štát (a ja ho spravovať nechcem už vôbec, nemám v pláne to robiť ani nepriamo pomocou demokratických rituálov). A aj keď úradníkom rád vysvetľujem, že by mohli ísť robiť niečo iné, je to vždy koniec-koncov na nich. Čo je teda mojim cieľom?
V prvom rade ukázať ľuďom, že slobodné dobrovoľné riešenia sú tu a fungujú aj v malom. Na Hackers Congress v Paralelní Polis som mal prednášku “Liberty is a DIY project” o tom, že slobodu si musíme vytvoriť v prvom rade sami – že môžeme urobiť veľmi veľa rozhodnutí, ktorými si slobodu zvýšime (a to nielen vo vzťahu k štátu, ale napríklad k svojmu zdraviu, financiám, …). O tom bol aj článok o životnom prostredí ako biznispláne ktorý som písal na menejštátu. Ukázať prstom na ostrovy slobody. Vysvetliť, že veci sa dajú robiť inak – teraz, nie po zavedení libertariánskej utópie. Že nemusíme hovoriť ľuďom ako majú žiť a zvládnu to aj sami, ale ak chcú, informácie sú v dnešnej dobe prakticky zadarmo a skúsenosti radi zdieľame.
Druhý cieľ je spojiť podobne zmýšľajúcich ľudí. Lebo keď vám dementný úrad dá pokutu, je fajn, keď sa máte komu posťažovať a zanadávať si na štát. Keď máte nejaký problém s dosahovaním väčšej slobody, je to ľahšie riešiteľný problém, keď sa o tom máte s kým pobaviť.
Dnes som mal ďalšie z nespočetného množstva stretnutí, ktoré sa odohralo práve vďaka tomu, že tu tieto myšlienky plávajú v priestore. Za každého presvedčeného centralizovaného plánovača, ktorý v diskusii má potrebu ukázať okrajový prípad, kde by niečo v libertariánskej utópii nefungovalo, je aspoň jeden protolibertarián, ktorý síce nič nenapíše, len si povie presne to, čo som si povedal ja na každej prednáške prof. Šímu, Juraja Karpiša a iných mojich libertariánskych hrdinov – “veď to je jasné”. Mám možnosť chvíľu cítiť sa ako mainstream a nájsť svoj kmeň. A tento kmeň sa zväčšuje a vďaka tomu sa tu cítim oveľa lepšie.
Ak si myslíte, že nás baví tisíckrát vysvetľovať “kto by staval cesty” alebo prečo si myslíme, že niečo, čo robí štát je zlé, nemorálne alebo že by nejaký úrad nemal existovať, tak nás to občas baví. Je to príjemné intelektuálne cvičenie. Veľmi dobre to vybuduje facebook filtre. Ale to, čo som si veľmi dlho neuvedomoval je to, že tým umožňujeme budovať si reálne väzby na ľudí, s ktorými nám je dobre, rozumieme si a máme podobné hodnoty, záujmy a názory. A toto je možné aj vďaka tým “nevzdelaným skoro-ekonómom” na Menej Štátu. A vďaka ostrovom slobody, kde vznikajú Bitcoin projekty bez toho, aby mal niekto z Bitcoinu PhD z top slovenskej štátnej IT univerzity. Na ostrovoch slobody sa dejú reálne veci len preto, že ich tak chceme a prinášajú nám radosť. A toto všetko nám robí život lepším. Vďaka tomu môžeme mať o čosi viac na háku kto je v parlamente, či náš predajca ovocia dodržuje reguláciu na zakrivenie banánov európskej únie a aké ciele na najbližšiu päťročnicu prezentoval predseda európskej komisie. Ak si ľudia v našom okolí sporia, je to väčšinou v zlate alebo bitcoinoch, takže do veľkej miery ignorujú vrtochy centrálnych bánk. A podnikajú, tvoria, a robia čo ich baví.
Som individualistický libertarián – v zmysle, že si myslím, že cesta ku šťastiu a slobode je u každého iná. Som proti centralizovaným riešeniam a sociálnemu inžinierstvu bez štipky pokory. Neverím v diskusiu demokratickej spoločnosti – ak sa niečoho bojím viac ako šialených nápadov politikov tak sú to šialené nápady diskutujúcich pod politickými návrhmi.
Ale myslím si, že dokážem pomôcť ľuďom okolo seba – tým, ktorí tú pomoc chcú. A otvorene hovorím, že mi je najlepšie “medzi svojimi”. Mám rád svoj kmeň, obzvlášť tých rebelov bez titulov z ekonómie a ľudí, čo nezakladajú politické strany a nemajú snahu riadiť životy ľudí, aj ak to myslia dobre. Pre mňa je “myslieť dobre” o budovaní ostrovov slobody, kde môžu ľudia napredovať. Pre všetky tie veci, čo Mišo povedal vo svojom blogu – že môj úspech závisí od ľudí okolo mňa, že nie som macher, ktorý vie všetko, ale som niekto, kto sa stále učí, väčšinou na vlastných chybách.