Pavol Trávnik je zaujímavý týpek. Vyštudoval právo, aby mohol ľudí chrániť pred štátom. Dva roky po doštudovaní naštval veľa študentov práva svojim blogom „8 dôvodov prečo neštudovať právo„. Paradoxne, niektorí jeho pedagógovia s ním súhlasili. Momentálne sa venuje IT a programovaniu, ako člen Paralelnej Polis vytvoril projekt Popoluška, ktorého úlohou je nájsť dobrú Creative Commons hudbu, ktorá by sa hodila do kaviarne. Aj vrámci inkubátora Paralelnej Polis pracuje na projekte Arbitrust.
Bavíme sa o otázkach ako napríklad:
Prečo je právo v stave, že čakáme ako v rade na banány za socializmu?
Kto môže poskytovať spravodlivosť?
Crony kapitalizmus a ako z neho von
Paralelné poskytovanie spravodlivosti a práva – Pavlov projekt Arbitrust (a spomenieme aj projekt Kleros)
Ak vás tento podcast zaujal, prihláste sa k odberu, vyzdieľajte ho na sociálnych sieťach a podobne. Poteší aj recenzia na iTunes. V jeho tvorbe budem pokračovať iba vtedy, ak budem mať pocit, že to má zmysel a teda že ho niekto počúva. Taktiež budem rád, keď na tvorbu podcastu prispejete formou vašej obľúbenej kryptomeny. Ďakujem všetkým poslucháčom za investovaný čas!
Včera som sa dozvedel, že umrel Maťko Hrnko. Bol v mojom živote človekom, ktorý sa v ňom objavil z času na čas, niekedy na dlhšie a trávili sme spolu celé dni, niekedy sa rok neozval a potom som ho znenazdajky stretol alebo s ním interagoval a bol som v úžase, kam sa zase posunul. Maťko nebol typ, o ktorom poviete, že robil jednu vec. Nebol iba „čajový majster“ alebo „cestovateľ“. Bol taký ten typ, ktorý sa pre niečo nadchne a potom to rozoberie do detailov. Naučil som sa od neho veľa vecí, o čajoch, o ľuďoch a podobne. Tu by som chcel napísať tri príbehy a veci, ktoré som sa naučil, pretože Maťko ich už nikoho nenaučí. Tak verím, že ich zachytím a odovzdám aspoň v tomto blogu.
Naša posledná interakcia bola asi pred mesiacom, bavili sme sa o tom ako zlepšiť meditáciu pomocou neurofeedbacku. Posledná navždy. 🙁
„Ja vám neublížim“
Sedíme v jeho „dodávke“ na parkovisku v Tescu v Petržalke. Hýbeme sa a cez prechod prechádza starší pán. Je už takmer na druhej strane prechodu, Maťo pridá, ale vytočí volant doprava, aby nemusel zastať, ale aby pána obišiel v dosť veľkej vzdialenosti. Nebola to nijaká rýchla jazda, ale pána to evidentne vydesilo.
Maťo zastal a pánovi hovorí: „Pane, nebojte sa, ja vám neublížim, nechcel som vás vystrašiť“. Neviem už kam sme išli a či sme sa ponáhľali, ale teraz bola dôležitá jedna vec. Najjednoduchšie bolo samozrejme odísť a povedať si niečo v zmysle „pán je starý a priposratý“ alebo to proste odignorovať. Čo ma prekvapilo bolo to, ako okamžite zareagoval. Ani nepripustil možnosť, že by proste odišiel. Evidentne niekomu spôsobil nepríjemný stres a on od takýchto situácií neodchádzal. O chvíľu sa bavia o tom kto odkiaľ je. Pán hovorí: „Vy ste zo Záhoria, to sú dobrí ľudia“. Neviem, či si pán pamätal to, čo sa mu stalo, ja si pamätám tú interakciu a obrovskú empatiu, ktorú bolo treba zapnúť v momente. Keby nezareagoval v prvých troch sekundách a nepochopil, že nie je fér z tejto situácie odísť. Lepšie by bolo to, čo urobil nejak „vyriešiť“ a ideálne nejak napraviť. Ak by si to ale Maťko neuvedomil hneď, tak proste odídeme a ja si na tento príbeh nikdy vživote nespomeniem.
Keď hovorím, že som sa od neho niečo naučil, musím povedať, že to nebola z pohľadu „dopravných“ príhod zďaleka najsilnejšia ani najnebezpečnejšia situácia. Ja by som v tom čase, ak by som bol za volantom pravdepodobne nezastal.
Naučil som sa to, že dokonca aj v situáciách, ktoré sú s cudzími ľuďmi, ktorých pravdepodobne nikdy znova nestretnem je dobré zapojiť empatiu a komunikovať. Toto uvedomenie som použil naposledy pred pár týždňami a táto spomienka sa mi vracia. Je aplikovateľná. Keď v nejakej aj drobnej interakcii niekto urobí chybu, je jednoduchšie pomyslieť si svoje a odísť. Ale nie je to najlepšie riešenie.
Niekedy je proste fajn zapnúť empatiu a rozprávať sa aj s ľuďmi, na ktorých z dlhodobého pohľadu našich životov „až tak nezáleží“. Je fajn urobiť im deň lepším a tým aj sebe. Je to niečo, čo spustil tento banálny zážitok, ale naozaj je to niečo, čo používam odvtedy celý život.
Nefajčím ak to niekomu vadí
Bežná debata „tinedžerov“ o legalizácii trávy, u Maťa v čajovni. Každý zo zúčastnených je samozrejme proti tomu, aby niekto za fajčenie trávy išiel sedieť do klietky. Vyzerá to, že sa o tom ani nemá cenu baviť, je to tak prirodzené, že vlastne všetci majú jasno.
Maťo ale donesie čaj a hneď povie: „Ale ja nechcem aby ľudia fajčili trávu len tak na ulici“. Nechápeme. „Vieš, predstav si, že sedíš niekde v bare alebo ideš po ulici a niekto proste nemá rád trávu. A ty si zapáliš jointa. Ako sa asi tí ľudia cítia?“ (samozrejme je to parafráza, presný rozhovor si nepamätám, iba jeho esenciu)
Už začínam chápať. Neznášam, keď pri mne niekto fajčí. Pekný letný deň, sadnem si vonku v kaviarni a vedľa mňa si niekto zapáli cigaretu. Okamžite sa pozriem kam fúka vietor a pozerám sa, či si môžem sadnúť niekde inde. Táto situácia sa odohrala pred všetkými reguláciami fajčenia.
Maťo chápal, že každý má právo robiť si so svojim telom, čo chce. Ale vysvetľoval nám, že to má aj druhú stranu mince. Ten dym ľudia vdychujú – a to nech si robia ako chcú. Ale to, čo vydýchnu už ovplyvňuje iných ľudí. A nie každému je vôňa trávy (alebo aj tabaku) príjemná. Nie každý výska od radosti, keď z niekoho tiahne alkohol, aj napriek tomu, že nutne nemusíme chcieť ľuďom zakázať ho piť.
Maťo nehovoril, že by to mali zakazovať, hovoril nám, že by sme sa mali správať tak, že chápeme, že naše konanie môže iným ľuďom vadiť. A preto otázke, či by niekto mal ísť sedieť do klietky mala dopĺňať v každom prípade otázka, ktorú kladieme sami sebe. „Ak niekto nie je fanúšik toho, čo robím, nespôsobujem mu tým niečo zlé?“.
Ako to používam? Sme na ulici v Holandsku, partička kamarátov. Niekto si chce zapáliť jointa. Nikto z nás za to nepôjde do klietky, Holandsko je v tomto civilizovaná krajina, roky dopredu. Ale keď prejde okolo tá mamička s kočíkom, ktorá ide po tom istom chodníku, asi sa nepoteší smradu spálenej trávy, možno ju začne zaujímať aj krátke pasívne fajčenie jej dieťaťa. Je pritom úplne jedno, či to má nejaký negatívny efekt na ňu alebo na dieťa (rozptýlený dym vo vetre na sekundu má pravdepodobne takmer nulový efekt oproti dlhodobému vystaveniu sa emisií už len z áut). Ale toto nie je o zdraví, ale o tom, ako sa cítia ľudia okolo nás. Empatia.
Takže ak si budete chcieť v mojej prítomnosti niečo zapáliť – alebo piť alkohol a ja sa obzerám okolo, nie je to ani tak preto, že by som vám chcel zachrániť prdel pred policajnou kontrolou, predpokladám, že z tohto pohľadu každý vie, čo robí. Pozerám sa, či nepôjde okolo mamička s kočíkom alebo ktokoľvek, komu by sme mohli vadiť. Ak fajčíte aj sami, stojím pri vás a teda som zodpovedný za to, čo spôsobujeme iných. Je dôležitý kontext. Nie regulácia, ale obyčajné „neubližujem?“.
Budovanie ekosystémov
Maťko by to takto asi nenazval, ale aj tak som sa to aj od neho naučil. Spoznal som ho ako majiteľa Čajovne na Zámockej. Majiteľom už nejaký čas nebol, ale ak chcete zažiť trochu z toho, čo pomáhal vytvoriť, choďte sa tam pozrieť.
Zažil som tam veľa skvelých zážitkov, pil množstvo čajov, ochutnával, spoznal super ľudí. Od začiatku tam však bola taká iná atmosféra ako v iných „kaviarňach“. Maťo ľudí bežne posielal ku „konkurencii“. Choďte pozrieť aj túto čajovňu, je to tam pekné, toto je tam špeciálne, toto sa mi páči. Ak niekto doviezol čaj, zorganizoval ochutnávku. Ak niekto vozil nejaké dobroty (Halva alebo čokoľvek iné), tešil sa. Nikdy mu nešlo o to, aby niečo „len on“. Chápal, že ak sa má dariť čajovej kultúre, malo by sa dariť všetkým a to všetkým zároveň pomôže.
Je okolo toho veľa teórie. Ak sa snažíte vytvoriť niečo nové, čo predtým neexistovalo alebo bolo minoritné, nemá cenu sa hádať a silou mocou hrabkať piesok na pieskovisku. Oveľa rozumnejšie je vytvoriť obrovské pieskovisko. Pri čajoch má každý inú cestu – niekomu vyhovuje hippiesácka čajovňa, niekomu taká viac high-tech. Niekto býva v jednej časti mesta, niekto v inej. Podstatné teda v prvej fáze nie je iba to, aby „ľudia chodili ku mne“, ale najmä, aby „poďme na čaj“ bola bežná fráza.
Myslím si, že Maťko o tomto nemal naštudovanú teóriu, ale možno áno. Chápal to určite najmä intuitívne a to naozaj do hĺbky. Jeho konkurencia boli zároveň kamoši, ktorí mali rovnaké hobby. Chcel, aby sa im darilo. Chcel, aby čajová kultúra rástla a aby každý mal možnosť ochutnať tie najlepšie čaje, bez ohľadu na to, kto ich objavil a kto ich doviezol.
Túto lekciu používam denne, v snahe o budovanie Paralelnej Polis, v snahe o zlepšovanie ekosystému internetovej bezpečnosti. Je to taká intuitívna lekcia, aj keď ja ako človek, pre ktorého je dôležité racionálne zdôvodnenie som si okolo toho naštudoval aj kopec teórie. V skutočnosti však aplikujem to, čo som sa naučil od Maťka. Stačí, keď si spomeniem, ako mi s úsmevom rozpráva úspechy „konkurencie“ ako najlepšiu vec na svete.
Každá debata o socializme väčšinou skončí na tom, že niekto hovorí o Švédsku ako príklade, keď sa to podarí, ale opatrenia, ktoré navrhuje vedú skôr do Venezuely. Pritom Švédsko a Venezuela sú tak rozdielne, že táto debata má asi taký zmysel ako posielať zástancov bezštátnej spoločnosti do Somálska, namiesto na seastead (sídlo vybudované v medzinárodných vodách).
Supermarket vo Venezuele
Po návrate z Latinskej Ameriky je pre mňa táto debata dosť kľúčová a ak nejaký blázon (Ľuboš Blaha alebo držiteľ Nobelovej ceny za ekonómiu Joseph Stiglitz) ukazuje Venezuelu ako skvelý príklad funkčného socializmu, mám dosť vážne pochybnosti o tom, či sa celý svet úplne nezbláznil.
Z Venezuely ušlo viac ako štyri milióny ľudí, väčšina do Kolumbie, Panamy a Ekvádoru. A neušli kvôli lepšiemu sociálnemu systému, ale pekne pracovať – musím povedať, že ak v Paname niekto naozaj maká, tak sú to väčšinou Venezuelskí alebo Kolumbijskí imigranti. Panamčania vo veľkej miere pracujú pre štát ako policajti, úradníci, prípadne regulované profesie (právnici, lekári) a majú istý a pravidelný príjem.
„Nie nie, ja hovorím o Švédsku, nie o Venezuele“. To mi veľmi pripomína prirovnanie Nassima Nicholasa Taleba, keď niekto podporuje opozíciu voči šialenému diktátorovi, s predstavou, že alternatívou oproti nemu je Švédsky parlament. V skutočnosti ale alternatívou môžu byť náboženskí fundamentalisti a rasisti, ktorých predstava vlády zahŕňa zotročenie inej náboženskej sekty, kameňovanie alebo použitie biologických zbraní.
Ak sa bavíme o socializme, väčšinou to funguje nejak takto: Socializmus je prerozdeľovanie majetku, v Škandinávii majú vysoké dane a teda veľké prerozdeľovanie, je to tam pekné a ľudia sa majú dobre, preto je to najfunkčnejší socializmus. Ale tu máme problém s pojmami. Tak začnime od základov.
Socializmus je (podľa Wikipedia) „politická a ekonomická teória obhajujúca spoločné vlastníctvo výrobných prostriedkov, kontrolu celej výroby, distribúcie a výmeny ako spravodlivý spôsob účasti na národnom bohatstve.“
Prerozdeľovanie tohto národného bohatstva, ktoré je produktom kolektívne vlastnených výrobných prostriedkov, je len dôsledok, ale nutnou podmienkou socializmu je spoločné vlastníctvo výrobných prostriedkov. Pod spoločným vlastníctvom sa väčšinou myslí národné (štátne) vlastníctvo, aj keď to môže byť aj iná forma kolektívneho vlastníctva. Tu mimochodom fanúšikom socializmu odporúčam nečakať na voľby a kolektívne si zakladať fabriky a podniky a dať každému zamestnancovi podiel, ako to robia napríklad firmy v Silicon Valley. Načo na socializmus čakať, keď kolektívne vlastníctvo sa dá zabezpečiť obyčajnou akciovou spoločnosťou.
Škandinávske krajiny sú na tom inak – vlastníctvo je prevažne súkromné. Švédsko dokonca ide presne opačným smerom, snaží sa sprivatizovať čo najväčšiu časť ekonomiky.
Ako? Znížili verejné výdavky, sprivatizovali národnú železničnú sieť, zrušili niektoré vládne monopoly, zrušili dane z dedičstva a predali štátne podniky ako napríklad výrobcu Absolut vodky do súkromného vlastníctva. Dokonca aj časti sociálnej záchrannej siete sú privátne, pretože si uvedomili, že keď ich prevádzkuje vláda, sú neefektívne a konkurencia v súkromnom sektore pomáha.
Vzdelávanie je na tom podobne – je financované síce štátom, ale pomocou kupónov, ktoré dostanú rodičia. Tí si môžu vybrať školu a tak súkromné aj štátne školy musia bojovať o žiakov, aby prežili. Kupóny sú len schéma financovania, ale dá sa nimi financovať akákoľvek škola a o tom, kam ich dieťa pôjde rozhodujú rodičia. To podporuje konkurenciu a núti školy postupne sa zlepšovať.
Venezuela ide smerom k socializmu – zoštátnenie najprv ropného priemyslu, potom mnohých „strategických“ podnikov. Centrálne regulované ceny, ktoré aj privátnych producentov nútili pod hrozbou basy predávať výrobky pod výrobné náklady. Ak máme centrálne regulované ceny a nútenie vyrábať, je to najhoršia forma kolektívneho vlastníctva – náklady sú súkromné, motivácie sú presne opačné ako by mali byť. A ak niečo je náhodou v zisku, tak to Venezuelská vláda zoštátni ako strategický podnik a potom vďaka absencii trhových cien to prestane fungovať.
Kde je teda socializmus? Závisí od toho, čo tým myslíte. Ak chcete väčšiu rovnosť, sociálnu záchrannú sieť pre ľudí, ktorí to potrebujú, Švédsko môže byť príkladom. Stojí to viac na daniach a odvodoch fyzických osôb (ale korporátne dane sú vo Švédsku pod priemerom EÚ). A recept je: Zrušiť daň z dedičstva (dedičstvo je súčasťou záchrannej sociálnej siete), sprivatizovať veľkú časť sociálnej záchrannej siete, podporovať podnikanie, sprivatizovať „verejné“ služby ako napríklad železnice. A podporovať trhovú ekonomiku.
Trhovú slobodu jednotlivých krajín porovnáva každoročne Heritage Foundation. Švédsko je na 19-tom mieste. Nedávno si pohoršilo a kleslo na úroveň pod USA, ale niekoľko rokov malo slobodnejšiu ekonomiku ako Spojené Štáty. Slovensko je na 65-tom mieste. Venezuela je predposledná, horšia je už iba Severná Kórea.
Áno, Švédsko má vyššie dane, ale v prostredí inak o dosť slobodnejšej trhovej ekonomiky. Vo Venezuele dane ani netreba, vďaka znárodňovaniu (čo je základná „fičura“ socializmu podľa definície) si štát zobral už výrobné prostriedky, produkty ľudskej práce sa k ľuďom ani nedostanú. To, čo ľuďom náhodou ostane im zhabe centrálna banka cez infláciu.
Viac ako štyri milióny Venezuelcov (viac ako 10% populácie) si radšej ako socializmus volí trhovú ekonomiku. Ušli do krajín bez záchrannej sociálnej siete pre imigrantov, kde si musia na svoj život zarobiť – a na vlastné oči som videl, že naozaj makajú. Ak niekto v Paname vie po anglicky a v práci sa snaží, je dosť vysoká pravdepodobnosť, že je jedným z pol milióna Venezuelčanov žijúcich v Paname (viac ako 10% populácie Panamy). A myslím, že Venezuelci, ktorí ostali v krajine tam sú často preto, lebo na pomerne drahý únik z krajiny nemajú peniaze. Alebo na úrade znova došiel papier na výrobu pasov. Nerobím si srandu, nedostatok papiera pri výrobe dokladov je vo Venezuele vážny problém, rieši sa úplatkami.
Budúcnosť nám prinesie množstvo zmien v živote – dlhovekosť, potrebu menej pracovať, lebo vďaka technológiám budeme produktívnejší a množstvo iných pozitívnych vecí. To bude mať dopad na naše životné štýly. Prečo však životný štýl budúcnosti nezačať žiť už teraz? Potrebujeme na niečo čakať? O voliteľnosti, budúcnosti, práci a podobných témach sme sa porozprávali s Vladom Zlatošom v Paralelnej Polis.
Ak je aj pre vás dôležitá hodnota sloboda a ešte nesledujete Paralelnú Polis, napravte to
Ak vás tento podcast zaujal, prihláste sa k odberu, vyzdieľajte ho na sociálnych sieťach a podobne. Poteší aj recenzia na iTunes. V jeho tvorbe budem pokračovať iba vtedy, ak budem mať pocit, že to má zmysel a teda že ho niekto počúva. Taktiež budem rád, keď na tvorbu podcastu prispejete formou vašej obľúbenej kryptomeny. Ďakujem všetkým poslucháčom za investovaný čas!
Tento biohacking meetup som poňal formou crowdsourcingu znalostí. Snažili sme sa zozbierať tie najlepšie appky, ktoré súvisia s biohackingom a ja som túto múdrosť davu odprezentoval.
Po predchádzajúcom vydaní podcastu sa s Vladom Zlatošom o dlhovekosti sa tentoraz pozrieme na to ako merať zdravie. Ako vieme, či sme zdraví? Je to tým, že nám netečú sople a nemáme teplotu alebo to chce trochu viac? V podcaste sa pozrieme na to, čo merať a ako, či existuje ideálna postava, ako merať vplyv jedla a mnohé iné témy.
Tento podcast sme znova natočili v Paralelnej Polis, tentoraz ju uvidíte z trochu iného uhla :).
Ak vás tento podcast zaujal, prihláste sa k odberu, vyzdieľajte ho na sociálnych sieťach a podobne. Poteší aj recenzia na iTunes. V jeho tvorbe budem pokračovať iba vtedy, ak budem mať pocit, že to má zmysel a teda že ho niekto počúva. Taktiež budem rád, keď na tvorbu podcastu prispejete formou vašej obľúbenej kryptomeny. Ďakujem všetkým poslucháčom za investovaný čas!
Dostali sme na recenziu peňaženku CoolWallet. Recenziu sme zatiaľ nestihli urobiť, ale s Habom sme natočili aspoň unboxing video a prvú platbu za kávu v Paralelnej Polis.
V ďalšom podcaste sme sa opäť stretli s Vladom Zlatošom, tentoraz v Paralelnej Polis. Spoločný podcast uverejňujeme na oboch stránkach.
Venujeme sa téme dlhovekosti až nesmrteľnosti. Bude to možné? Ako sa dožiť doby, kedy to možné bude? Ako to zmení našu planétu, pohľad na prácu alebo dôchodok?
Ak vás tento podcast zaujal, prihláste sa k odberu, vyzdieľajte ho na sociálnych sieťach a podobne. Poteší aj recenzia na iTunes. V jeho tvorbe budem pokračovať iba vtedy, ak budem mať pocit, že to má zmysel a teda že ho niekto počúva. Taktiež budem rád, keď na tvorbu podcastu prispejete formou vašej obľúbenej kryptomeny. Ďakujem všetkým poslucháčom za investovaný čas!
Rozhovor v relácii Fokus, v ktorej ma spovedal Daniel Hevier bol zaujímavý aj pre mňa. Daniel Hevier je pre mňa jeden z najzaujímavejších ľudí momentálne.
Kryptomeny, taleboviny, vzdelávanie, umelá inteligencia a iné témy.
Možno ste si všimli, že môj web trochu zmenil podobu. Rozhodol som sa prejsť z jekyll na WordPress, najmä kvôli väčším možnostiam, pluginom a lepšej podpore viacerých jazykov. Stará stránka bola trochu chaotická – niečo bolo po anglicky, niečo po slovensky.
Pocta môjmu starému webu na Jekyll
Je to zaujímavé, pretože si možno spomeniete, že som WordPress párkrát rituálne zmazal. (Rituálne zmazanie sa oproti obyčajnému zmazaniu vyznačuje tým, že sa pritom nadáva a počas mazania je potrebné mať svedkov). Faktom je, že som vôbec nevedel, že WordPress je podobný ako Čínska reštaurácia – všetko je super, len sa nesmieš pozrieť do kuchyne (v prípade WordPressu na zdrojáky).
Názor som zmenil po veľmi pozitívnej skúsenosti s používaním WordPressu na webe Paralelnej Polis. Hlavne nový vizuálny editor blogov je veľmi pekný. Do toho som bol za barom v Bitcoin Coffee, keď sa vedľa mňa odohrávala WordPress Academy, tak som si povedal, že to stojí za pokus. Mimochodom, ak sa chcete naučiť robiť s wordpressom, wpacademy odporúčam už len z toho, čo som počul v diaľke, ale popri tom som ako barista robil kávy, pomáhal niekomu upgradovať Trezor a diskutoval o double-spend útokoch.
Poďme však na moju skúsenosť s migráciou.
Pluginy
Keď som začínal s WordPressom, najviac mi chýbalo to, že som nevedel, ktoré pluginy použiť. Na každú funkcionalitu má WordPress nejaký plug-in, problém je, že väčšinou ich je veľa. Vďaka Peťovi Nemčokovi z Webikon, čo sú profíci som sa učil robiť s WordPressom na stránke Paralelná Polis, ktorú sme tak trochu uťapkali spolu. Chvíľu trvalo, kým sme našli všetko, čo sme potrebovali.
Takže som postupom času našiel nejaké pekné plug-iny na ktoré som si zvykol:
Google Tag Manager for WordPress – odporúčam používať Google Tag Manager na spravovanie vecí ako Facebook Pixel, Google Analytics a podobne – ak ich chcete používať
Instagram Feed WD – kúlový instagram feed tu dole. Tento plugin nie je až taký super ako väčšina ostatných pluginov, ale z instagram pluginov asi najlepší
Public Post Preview – dá sa zdieľať link s článkom ešte skôr ako sa článok zverejní, ale aj mimo ľudí, ktorí majú užívateľov. Môžete používať na zdieľanie postu právnikovi predtým ako napíšete nasratý kontroverzný článok 🙂
Elementor – umožňuje vytvárať rôzne elementy, kompatibilný s väčšinou tém (na tejto stránke nepoužívam, používa iba Paralelná Polis)
The Events Calendar – tiež používa iba Paralelná Polis na zobrazovanie udalostí. Pravdupovediac, tento kalendár je asi najlepší zo všetkých zlých možností, ktoré sme našli. Napríklad nie je možné prihlásiť sa k odberu privátnych udalostí cez jedno URL, takže ak niekto v Polis zarezervuje priestor na nejakú privátnu udalosť, nevidíme to v kalendári bez toho, aby sme udalosť zverejnili.
Camptix – plug-in na predaj lístkov na akcie. Tiež nie je úplne najlepší, ale podarilo sa nám zintegrovať platobnú bránu na kryptomeny, dá sa tam špecifikovať počet lístkov, aj keď user-experience by mohla byť oveľa lepšia
Blubrry PowerPress – používam ja na podcasty. Import neprebehol až tak jednoducho ako by som čakal, ale nakoniec všetko dobre dopadlo a blogposty som nakoniec dokázal premeniť na RSS feed.
CyberSyn – import z RSS. Použil som na migráciu z Jekyll, viď nižšie
Jekyll je generátor statického webu, čo sa mi páči z pohľadu bezpečnosti. Používame ho aj na stránke Citadelo, čo samozrejme dáva zmysel – firma, ktorá sa primárne zaoberá bezpečnosťou robí trochu iné rozhodnutia ako hipsterský blog. Aj napriek tomu verím, že moja účasť v Hacktrophy mi pomôže vychytať prípadné bugy skôr ako zlí hackeri. Zatiaľ to vždy zafungovalo. K bezpečnosti sa ešte dostanem nižšie.
Na migráciu som použil skript a návod od Davida Lyncha :). Skript som musel upraviť kvôli novým riadkom, ktoré robili šarapatu pri importe, podcastom a videám. Na import som skúšal viaceré pluginy, nakoniec zafungoval CyberSyn. Čo bolo trochu ťažšie bolo zachovať URL – nie u všetkých sa mi to podarilo, ale v nastaveniach wordpressu som zachoval podobnú schému (kategória/dátum/slug), akurát v Jekylle som slug menil manuálne a ten sa nepreniesol, takže som ho musel ručne prepísať. Našťastie som importoval len posledných 100 článkov, takže stačilo trošku cut&pastovať. Problém bol aj s časovými zónami, čo je problém ak píšem články okolo polnoci, tak keď nesedí časová zóna, trafím sa do iného dňa, čo pokazilo dátumy. Nakoniec som polnočné články presunul na ôsmu hodinu ráno.
Zároveň bolo treba opraviť nejaké obrázky, aj keď niektoré sa preniesli.
Migrácia podcastu by mala ísť tiež cez RSS, ale keďže dané články som už importol inak, tak rýchlejšia cesta bola prekopírovať MP3 a URL dať v PowerPress Podcast plug-ine pod každý článok. Vyzerá, že všetko funguje.
Dúfam, že sa vám nový web páči, je to zatiaľ veľmi málo prispôsobená téma z nového WordPressu 5 – Twentynineteen. Postupne sa bude trochu meniť, pretože teraz konečne dokážem spraviť to, čo som doteraz nevedel efektívne urobiť – ukázať vám všetky projekty, na ktorých participujem, prezentovať vám informácie o kryptomenách, biohackingu, travel hackingu, investovaní, hackovaní a podobne.
Keďže sa momentálne venujem prevažne neziskovým aktivitám, budem rád, ak ma podporíte.
