Včera som sa dozvedel, že umrel Maťko Hrnko. Bol v mojom živote človekom, ktorý sa v ňom objavil z času na čas, niekedy na dlhšie a trávili sme spolu celé dni, niekedy sa rok neozval a potom som ho znenazdajky stretol alebo s ním interagoval a bol som v úžase, kam sa zase posunul. Maťko nebol typ, o ktorom poviete, že robil jednu vec. Nebol iba „čajový majster“ alebo „cestovateľ“. Bol taký ten typ, ktorý sa pre niečo nadchne a potom to rozoberie do detailov. Naučil som sa od neho veľa vecí, o čajoch, o ľuďoch a podobne. Tu by som chcel napísať tri príbehy a veci, ktoré som sa naučil, pretože Maťko ich už nikoho nenaučí. Tak verím, že ich zachytím a odovzdám aspoň v tomto blogu.
Naša posledná interakcia bola asi pred mesiacom, bavili sme sa o tom ako zlepšiť meditáciu pomocou neurofeedbacku. Posledná navždy. 🙁
„Ja vám neublížim“
Sedíme v jeho „dodávke“ na parkovisku v Tescu v Petržalke. Hýbeme sa a cez prechod prechádza starší pán. Je už takmer na druhej strane prechodu, Maťo pridá, ale vytočí volant doprava, aby nemusel zastať, ale aby pána obišiel v dosť veľkej vzdialenosti. Nebola to nijaká rýchla jazda, ale pána to evidentne vydesilo.
Maťo zastal a pánovi hovorí: „Pane, nebojte sa, ja vám neublížim, nechcel som vás vystrašiť“. Neviem už kam sme išli a či sme sa ponáhľali, ale teraz bola dôležitá jedna vec. Najjednoduchšie bolo samozrejme odísť a povedať si niečo v zmysle „pán je starý a priposratý“ alebo to proste odignorovať. Čo ma prekvapilo bolo to, ako okamžite zareagoval. Ani nepripustil možnosť, že by proste odišiel. Evidentne niekomu spôsobil nepríjemný stres a on od takýchto situácií neodchádzal. O chvíľu sa bavia o tom kto odkiaľ je. Pán hovorí: „Vy ste zo Záhoria, to sú dobrí ľudia“. Neviem, či si pán pamätal to, čo sa mu stalo, ja si pamätám tú interakciu a obrovskú empatiu, ktorú bolo treba zapnúť v momente. Keby nezareagoval v prvých troch sekundách a nepochopil, že nie je fér z tejto situácie odísť. Lepšie by bolo to, čo urobil nejak „vyriešiť“ a ideálne nejak napraviť. Ak by si to ale Maťko neuvedomil hneď, tak proste odídeme a ja si na tento príbeh nikdy vživote nespomeniem.
Keď hovorím, že som sa od neho niečo naučil, musím povedať, že to nebola z pohľadu „dopravných“ príhod zďaleka najsilnejšia ani najnebezpečnejšia situácia. Ja by som v tom čase, ak by som bol za volantom pravdepodobne nezastal.
Naučil som sa to, že dokonca aj v situáciách, ktoré sú s cudzími ľuďmi, ktorých pravdepodobne nikdy znova nestretnem je dobré zapojiť empatiu a komunikovať. Toto uvedomenie som použil naposledy pred pár týždňami a táto spomienka sa mi vracia. Je aplikovateľná. Keď v nejakej aj drobnej interakcii niekto urobí chybu, je jednoduchšie pomyslieť si svoje a odísť. Ale nie je to najlepšie riešenie.
Niekedy je proste fajn zapnúť empatiu a rozprávať sa aj s ľuďmi, na ktorých z dlhodobého pohľadu našich životov „až tak nezáleží“. Je fajn urobiť im deň lepším a tým aj sebe. Je to niečo, čo spustil tento banálny zážitok, ale naozaj je to niečo, čo používam odvtedy celý život.
Nefajčím ak to niekomu vadí
Bežná debata „tinedžerov“ o legalizácii trávy, u Maťa v čajovni. Každý zo zúčastnených je samozrejme proti tomu, aby niekto za fajčenie trávy išiel sedieť do klietky. Vyzerá to, že sa o tom ani nemá cenu baviť, je to tak prirodzené, že vlastne všetci majú jasno.
Maťo ale donesie čaj a hneď povie: „Ale ja nechcem aby ľudia fajčili trávu len tak na ulici“. Nechápeme. „Vieš, predstav si, že sedíš niekde v bare alebo ideš po ulici a niekto proste nemá rád trávu. A ty si zapáliš jointa. Ako sa asi tí ľudia cítia?“ (samozrejme je to parafráza, presný rozhovor si nepamätám, iba jeho esenciu)
Už začínam chápať. Neznášam, keď pri mne niekto fajčí. Pekný letný deň, sadnem si vonku v kaviarni a vedľa mňa si niekto zapáli cigaretu. Okamžite sa pozriem kam fúka vietor a pozerám sa, či si môžem sadnúť niekde inde. Táto situácia sa odohrala pred všetkými reguláciami fajčenia.
Maťo chápal, že každý má právo robiť si so svojim telom, čo chce. Ale vysvetľoval nám, že to má aj druhú stranu mince. Ten dym ľudia vdychujú – a to nech si robia ako chcú. Ale to, čo vydýchnu už ovplyvňuje iných ľudí. A nie každému je vôňa trávy (alebo aj tabaku) príjemná. Nie každý výska od radosti, keď z niekoho tiahne alkohol, aj napriek tomu, že nutne nemusíme chcieť ľuďom zakázať ho piť.
Maťo nehovoril, že by to mali zakazovať, hovoril nám, že by sme sa mali správať tak, že chápeme, že naše konanie môže iným ľuďom vadiť. A preto otázke, či by niekto mal ísť sedieť do klietky mala dopĺňať v každom prípade otázka, ktorú kladieme sami sebe. „Ak niekto nie je fanúšik toho, čo robím, nespôsobujem mu tým niečo zlé?“.
Ako to používam? Sme na ulici v Holandsku, partička kamarátov. Niekto si chce zapáliť jointa. Nikto z nás za to nepôjde do klietky, Holandsko je v tomto civilizovaná krajina, roky dopredu. Ale keď prejde okolo tá mamička s kočíkom, ktorá ide po tom istom chodníku, asi sa nepoteší smradu spálenej trávy, možno ju začne zaujímať aj krátke pasívne fajčenie jej dieťaťa. Je pritom úplne jedno, či to má nejaký negatívny efekt na ňu alebo na dieťa (rozptýlený dym vo vetre na sekundu má pravdepodobne takmer nulový efekt oproti dlhodobému vystaveniu sa emisií už len z áut). Ale toto nie je o zdraví, ale o tom, ako sa cítia ľudia okolo nás. Empatia.
Takže ak si budete chcieť v mojej prítomnosti niečo zapáliť – alebo piť alkohol a ja sa obzerám okolo, nie je to ani tak preto, že by som vám chcel zachrániť prdel pred policajnou kontrolou, predpokladám, že z tohto pohľadu každý vie, čo robí. Pozerám sa, či nepôjde okolo mamička s kočíkom alebo ktokoľvek, komu by sme mohli vadiť. Ak fajčíte aj sami, stojím pri vás a teda som zodpovedný za to, čo spôsobujeme iných. Je dôležitý kontext. Nie regulácia, ale obyčajné „neubližujem?“.
Budovanie ekosystémov
Maťko by to takto asi nenazval, ale aj tak som sa to aj od neho naučil. Spoznal som ho ako majiteľa Čajovne na Zámockej. Majiteľom už nejaký čas nebol, ale ak chcete zažiť trochu z toho, čo pomáhal vytvoriť, choďte sa tam pozrieť.
Zažil som tam veľa skvelých zážitkov, pil množstvo čajov, ochutnával, spoznal super ľudí. Od začiatku tam však bola taká iná atmosféra ako v iných „kaviarňach“. Maťo ľudí bežne posielal ku „konkurencii“. Choďte pozrieť aj túto čajovňu, je to tam pekné, toto je tam špeciálne, toto sa mi páči. Ak niekto doviezol čaj, zorganizoval ochutnávku. Ak niekto vozil nejaké dobroty (Halva alebo čokoľvek iné), tešil sa. Nikdy mu nešlo o to, aby niečo „len on“. Chápal, že ak sa má dariť čajovej kultúre, malo by sa dariť všetkým a to všetkým zároveň pomôže.
Je okolo toho veľa teórie. Ak sa snažíte vytvoriť niečo nové, čo predtým neexistovalo alebo bolo minoritné, nemá cenu sa hádať a silou mocou hrabkať piesok na pieskovisku. Oveľa rozumnejšie je vytvoriť obrovské pieskovisko. Pri čajoch má každý inú cestu – niekomu vyhovuje hippiesácka čajovňa, niekomu taká viac high-tech. Niekto býva v jednej časti mesta, niekto v inej. Podstatné teda v prvej fáze nie je iba to, aby „ľudia chodili ku mne“, ale najmä, aby „poďme na čaj“ bola bežná fráza.
Myslím si, že Maťko o tomto nemal naštudovanú teóriu, ale možno áno. Chápal to určite najmä intuitívne a to naozaj do hĺbky. Jeho konkurencia boli zároveň kamoši, ktorí mali rovnaké hobby. Chcel, aby sa im darilo. Chcel, aby čajová kultúra rástla a aby každý mal možnosť ochutnať tie najlepšie čaje, bez ohľadu na to, kto ich objavil a kto ich doviezol.
Túto lekciu používam denne, v snahe o budovanie Paralelnej Polis, v snahe o zlepšovanie ekosystému internetovej bezpečnosti. Je to taká intuitívna lekcia, aj keď ja ako človek, pre ktorého je dôležité racionálne zdôvodnenie som si okolo toho naštudoval aj kopec teórie. V skutočnosti však aplikujem to, čo som sa naučil od Maťka. Stačí, keď si spomeniem, ako mi s úsmevom rozpráva úspechy „konkurencie“ ako najlepšiu vec na svete.
Maťko, už nám chýbaš…
RIP
