Ako som pochopil, že dokonalá infraštruktúra môže byť známkou iracionálneho plytvania zdrojmi. Pokračovanie článku Krása obmedzených zdrojov.
Výtlky ako dôkaz rozumu
Predstavte si, že vojdete do prímorskej dedinky. Piesočné cesty sú posiate dierami. A uprostred toho navigácia zahlási: “Pozor, výtlk pred vami!” Presne to sa mi stalo v malej plážovej dedinke v Uruguaji. Najprv som sa samozrejme začal smiať, keďže diery som obchádzal posledných pár minút. Rozmýšľal som, či je správna reakcia kliknúť, že tam diera nie je alebo naopak nahlásiť všetky 😅
Ďalšia myšlienka, ktorá mi preletela hlavou – “Jéj, veď tu nemajú štát!” Veď predsa všetci vieme, že základnou povinnosťou štátu je stavať cesty! Aspoň to nám opakujú všetci dobrí etatisti, keď sa pokúšame vysvetľovať výhody spoločnosti s minimálnym štátom. “Ale kto by staval cesty?!” znie ich zdesený výkrik.
Lenže potom som sa rozhliadol okolo seba a došlo mi – toto nie je chudobná krajina. Práve naopak.
(Cesta do dedinky viedla mimochodom po takmer dokonalej diaľnici, ktorá bola v pohode. Prešiel som cez niekoľko mýtnych brán a za použitie diaľnice som normálne zaplatil).
Uruguaj – Švajčiarsko Južnej Ameriky
Uruguaj patrí medzi najrozvinutejšie krajiny Južnej Ameriky. Je to miesto, ktorému sa často hovorí “Švajčiarsko Južnej Ameriky” – nie pre hory, ktoré tam chýbajú, ale pre stabilitu, prosperitu a kvalitu života. Štýlom a atmosférou pripomína skôr Európu než typickú predstavu o latinskoamerickom štáte.
V porovnaní so Slovenskom má Uruguaj podobnú životnú úroveň, v niektorých ukazovateľoch nás dokonca predbieha. Priemerný Uruguajčan má príjemný život, dobré vzdelanie a prístup k modernej zdravotnej starostlivosti.
Ale tie cesty! Tie cesty sú často… nedokonalé. A predsa tu ľudia žijú šťastne.
Dedinka bez stresu a dopravných značiek
Pokračujúc po ceste vidím, že ľudia (nielen za volantom) sa usmievajú, sú uvoľnení, nikto sa nikam neponáhľa. Počas interakcií s ľudmi som zistil, že sa nikto nesťažoval na diery v ceste. Autá jazdili pomaly, chodci sa prechádzali, všetci si dávali navzájom pozor a s úsmevom sa navzájom púšťali.
Neboli tu semafory, chýbali komplikované dopravné značky, nevidel som ani jeden kruhový objazd. A predsa všetko fungovalo dokonale. Ľudia popíjali maté (tradičný juhoamerický nápoj), debatovali a užívali si život.
“Možno to bude legálnou trávou,” pomyslel som si. Uruguaj je totiž známy svojou progresívnou politikou v tejto oblasti. Ale nie, nebolo to tým. Nebolo tu všade cítiť tú pre Amsterdam charakteristickú vôňu jointov na každom rohu. Bol to jednoducho iný životný štýl – menej stresu, menej posadnutosti dokonalosťou.
Etatizmus a cesty
Hans-Hermann Hoppe vo svojej knihe “Demokracia: boh, ktorý zlyhal” spomína zaujímavý fenomén – štáty systematicky nadprodukujú cesty.
“…aby mohla vláda zasahovať do súkromného vlastníctva svojich poddaných a zdaňovať ich, musí nevyhnutne mať kontrolu nad existujúcimi cestami, a použije daňové príjmy na vybudovanie ešte viac ciest, aby získala ešte lepší prístup ku všetkému súkromnému vlastníctvu ako potenciálnemu daňovému zdroju. Táto nadmerná produkcia ciest nevedie len k nevinnému zlepšeniu medziregionálneho obchodu — zníženiu transakčných nákladov — ako by nás romantickí ekonómovia chceli presvedčiť, ale vedie k vynútenej domácej integrácii (umelému zrušeniu oddelenia jednotlivých lokalít).”
-H. Hermann Hoppe: Demokracia, Boh ktorý zlyhal
Prečo? Z dvoch hlavných dôvodov:
- Radi sa ukazujú – pozrite, ako sa staráme! Nová cesta, nový most, nová železnica!
- Potrebujú sa dostať k svojim poddaným – ťažko sa vyberajú dane od niekoho, ku komu sa nemôžete dostať
Je to geniálny mechanizmus – štát vám postaví cestu z vašich peňazí, aby sa potom po tej ceste mohol dostať k vám a vybrať od vás ďalšie peniaze! A ešte budete vďační, že máte takú peknú novú cestu.
V dnešnom kontexte samozrejme k zdaňovaniu dochádza skôr pomocou sledovacích systémov, elektronických peňazí, ako že by nás úradník prišiel pozrieť a ošklbal nás manuálne. Ale daňová kontrola sa na odľahlý salaš dostane ľahšie po ceste ako s batohom – a ak jej po celodňovej túre za daňovou obeťou vysmädne, uvíta aj nezdanenú žinčicu.
James Scott: Seeing like a state
Tip na knihu, v ktorej autor popisuje presne tento fenomén – vznik priezvisk, adries, mapovanie teritória za účelom zvýšenia daňového výberu. A ako rodičia dávali deťom rovnaké krstné mená, aby sa ochránili proti výberu “daní na hlavu” alebo posielali vyberačov daní na nesprávne miesta, aby nenašli polia, z ktorých by získali úrodu.
Naši etatistickí priatelia si medzitým spokojne mydlia ruky: “Vidíš, bez štátu by sme nemali cesty!” Akoby súkromný sektor nikdy nepostavil žiadnu infraštruktúru, čo je, samozrejme, historický nezmysel.
Európska posadnutosť novosťou
My Európania máme zvláštny fetiš – všetko musí byť nové, dokonalé, bez jedinej chybičky. Cesty bez výtlkov, záchody, ktoré žiaria novotou, mosty ako z katalógu. Desaťročné auto je už nepoužiteľné a neprešlo by STK, tak ho radšej vymeníme za nové.
Na Slovensku inštitút INESS vypočítal, že v mnohých prípadoch by bolo lacnejšie voziť ľudí súkromnými taxíkmi za trhovú cenu než prevádzkovať niektoré železničné trate! Samozrejme, platí to vtedy, keby sme počítali všetky náklady, nielen cenu lístkov, ktorá je dotovaná. Väčšina našich železničných liniek je totiž hlboko stratová.
V Uruguaji, podobne ako v mnohých častiach Severnej i Južnej Ameriky, majú iný prístup – používajú veci, kým fungujú. Neobnovujú ich len preto, že by mohli mať novšie. Je to racionálnejší prístup – ak záchod slúži svojmu účelu, prečo ho vyhadzovať?
Čo nevidíte, keď vidíte novú cestu
Keď obdivujete novú diaľnicu alebo vysokorýchlostnú železnicu, myslíte na to, čo ste za ňu zaplatili? Nie len v peniazoch, ale aj v alternatívnych možnostiach.
Ekonómovia tomu hovoria “náklady obetovaných príležitostí” – to, čo ste mohli mať, keby ste tie zdroje použili inak. Možno lepšie jedlo. Možno kvalitnejšie školy. Možno viac času s rodinou, pretože by ste nemuseli toľko pracovať na zaplatenie daní.
Ludwig von Mises v knihe “Byrokracia” vysvetľuje, prečo byrokratické rozhodovanie nemôže nikdy naplniť preferencie ľudí. Úradník nemá žiadnu motiváciu šetriť – práve naopak, čím viac minie, tým väčší rozpočet dostane budúci rok. To je však ten menší problém, Mises poukazuje na to, že vďaka absencii rozhodovania sa o použití vzácnych zdrojov neexistuje informačný systém, ktorý by odovzdal signál “výtlk pred domom mi až tak nevadí, teraz treba opraviť detské ihrisko”. Štát (alebo municipalita) vyberie dane a rozhodovanie teda robí úradník, ktorý nemá odkiaľ túto informáciu získať. Mohol by sa samozrejme opýtať, ale to je zbytočný krok navyše – stačí nechať ľuďom peniaze a pozrieť sa, či opravia výtlk alebo detské ihrisko. Alebo si kúpia borovičku, ktorá frustrácie nad výtlkmi vo väčšine prípadov vraj zaženie (neviem, alkohol nepijem a frustráciu nad výtlkmi nemám).
Na trhu je to iné – ak za niečo dobrovoľne zaplatíte, znamená to, že to chcete viac než čokoľvek iné, čo by ste si za tie peniaze mohli kúpiť.
“Ale potom by nikto neopravil tie výtlky, samozrejme, každý by chcel niečo iné!” Presne tak, to je môj argument. Neopravujte výtlky, ak ľudia chcú niečo iné viac!
Keď je “nedostatok” známkou bohatstva
V tej uruguajskej dedinke som pochopil niečo dôležité – rozbitá infraštruktúra nemusí byť znakom chudoby. Môže byť znakom racionálneho rozhodnutia.
Tí ľudia sa rozhodli, že nepotrebujú dokonalé cesty. Stačia im také, aké majú. Radšej investujú svoje zdroje do iných vecí – do domov, do jedla, do spoločenského života, do voľného času.
Výsledok? Vyššia kvalita života. Menej stresu. Väčšia spokojnosť.
Takže nabudúce, keď uvidíte v ceste dieru, nespustite automaticky nárek nad úpadkom našej spoločnosti. Možno to nie je znak chudoby, ale znak rozumného hospodárenia so vzácnymi zdrojmi.
Koniec koncov, skutočným znakom bohatstva nie je to, koľko betónu dokážeme vyliať na zem, ale koľko šťastia si za svoje zdroje dokážeme kúpiť. A to som v dedine s deravými cestami videl viac než dosť.