Individualizmus má v spoločnosti neprávom zlú reputáciu. Možno preto, že ľudia, ktorí ho nemajú v láske buď nechápu, čo presne znamená (resp. chápu ho inak) alebo nechápu jeho dôsledky.
Môj prvý pohľad na individualizmus je cez človeka, ktorý “šoféruje” svoj zážitok na tejto planéte. Nikto z nás nevie presne do detailov predvídať cestu, ktorá sa pred nami objavuje, v tomto sme ako každý prieskumník reality – nemáme detailnú mapu budúcnosti, rozhodnutia robíme iba na základe toho, čo je priamo pred nami. A ako hovoria v lietadle, nasaďte masku najprv sebe a až potom ľuďom okolo.
Základná premisa individualizmu je, že sme pánmi svojho prežitku. Čo je okolo nás a ako sa cesta pred nami odvíja nemôžeme ovplyvniť, ale sme stopercentne zodpovední za to, ako život prežívame. Teda nie vždy sme zodpovední za okolnosti, ale vždy sme zodpovední za našu reakciu na vonkajšie okolnosti. Základným stavebným kameňom individualizmu nie je naplňovanie individuálnych potrieb, ale práve táto zodpovednosť za svoj vlastný život. Každý prežívame v živote “dobré” aj “zlé” situácie, ale to, či sa z nich poučíme a rastieme alebo či nás ťahajú späť je len a len na nás (aj napriek tomu, že niekedy s tým rastom potrebujeme pomôcť).
Individualista je pre mňa v prvom rade človek, ktorý prebral zodpovednosť za svoj život a za to ako naň reaguje. A tu je prvý neintuitívny záver – čo sa týka blízkych osobných vzťahov a spolupracovníkov, preferujem individualistov. Neintuitívne to je preto, lebo by sme čakali, že je dobré mať okolo seba čistých altruistov, ktorí sa v prvom rade zaujímajú o to ako nezištne pomôcť svojmu okoliu a ak sa dostaneme do ich okolia, dostaneme od nich obrovské množstvo energie, ktorú venujú svojmu okoliu.
Prečo je to teda problém? V prvom rade čistí altruisti nemajú príležitosť rásť. Rast je totiž spôsobený práve tou zodpovednosťou a učení sa z vlastných skúseností. Učenie sa z “cudzích chýb” je dosť náročné, pretože nevidíme ľuďom do hláv a nevieme aká presná situácia bola a čo sa z nej mohol človek naučiť. “Znútra” je pohľad o dosť iný ako zvonka. To je mimochodom aj dôvod, prečo napríklad pri podnikaní nie som fanúšikom prístupu “zdieľania svojich chýb” s cieľom pomôcť ostatným aby také chyby nerobili. Pravdepodobnosť, že chyby, ktoré robia iní budú pre nás poučné je dosť nízka. Situácia, spôsob rozmýšľania a unikátny vnútorný prežitok menia okolnosti dosť zásadným spôsobom. Je dobré sa vyvarovať kategóriám chýb, ale aj tých je dostatočne veľa na to, aby od istého bodu nebolo až tak zaujímavé poučiť sa z chýb iných. Pri osobnom prežitku to je však iné – je to dané práve reakciou na vonkajšie okolnosti. Ak sa z minulých zážitkov a skúseností dokážeme poučiť, predchádzame podobným zlým zážitkom v budúcnosti. Ľudia totiž majú tendenciu mnohé svoje chyby zopakovať, obzvlášť ak minulé zážitky nepoužívajú na rast. Aj pri učení sa z chýb podľa mňa má presne z tohto dôvodu zmysel individualizmus. Tým samozrejme nechcem povedať, že sa nikdy nedá poučiť z chyby iného človeka, iba to, že je to dosť málo pravdepodobné.
Druhý dôvod prečo je čistý altruizmus problém je neudržateľnosť. Ak niekto venuje energiu predovšetkým druhým, vyčerpáva svoje energetické zásoby (mentálnu energiu, zdravie, financie) a nedokáže napredovať.
Samozrejme, hovorím o extrémoch, málokto je “čistý individualista” alebo “čistý altruista”.
O osobnom raste a sebavedomí som písal už niekoľkokrát, ale pri individualizme je dôležité z čoho vychádza. Ak je cieľ rast (to znamená “chcem byť lepší ako včera”, čokoľvek slovo “lepší” pre daného človeka znamená), je to lepšie ako “chcem byť lepší ako Fero, ten je úspešný”.
Ak človek má v rukách kormidlo, rastie a vie kam ide, potom dokáže časť z tejto obrovskej energie (či už altruisticky alebo nie) odovzdať iným. Ak to nedokáže, môže náš život krátkodobo posunúť dopredu, ale dlhodobo nás taký človek nebude nikam posúvať – a pravdepodobne ani seba. Efektívny a udržateľný altruizmus je vedľajší efekt vedomého jednotlivca.
Motivácie
Individualista môže byť motivovaný pomáhať. Sme spoločenské tvory a svoje prežitie máme z časti zabezpečené vďaka tomu, že sa našej “tlupe” (kmeňu, skupine) darí.
Preto človek často dbá na dobro skupiny, v ktorej figuruje. Táto dynamika však tiež najlepšie funguje s ľuďmi, ktorí menej dbajú na niektoré spoločenské konštrukty spájané najmä s “dobrom kolektívu”.
Azda najčastejšou motiváciou pre konanie vrámci spoločenstva je status. Ten nám prináša kvalitnejších partnerov, moc a občas aj peniaze. Status je o tom, že signalizujeme okoliu svoje miesto v spoločenských hierarchiách. Ak má niekto drahé hodinky, nie je to preto, že jeho mobil neukazuje čas, ale je to preto, lebo je to signál v skupine, že tento človek môže spotrebovať vzácne zdroje na zvýšenie svojho statusu. Je to teda signál, spôsob komunikácie.
Individualisti sa v tomto líšia od klasických skupinovo orientovaných ľudí v tom, že keďže sa porovnávajú sami so sebou z minulosti a dbajú na to, akí sú, nie ako ich vníma okolie, prípadne ako stoja v porovnaní s okolím.
Na tomto príklade najlepšie vidno, čo vnímam ja ako rozvinutého individualistu a ako ich vníma spoločnosť. Spoločnosť za individualistu považuje človeka, ktorý má chorých rodičov a blízkych a namiesto toho aby venoval energiu tomu, aby im pomohol, si kúpi lambo a drahé hodinky. Lenže takýto človek nie je individualista – lambo a drahé hodinky sú nástroje na to, aby zdvihol svoj status v spoločenskej hierarchii. Takýto človek myslí viac na skupinu ľudí, v ktorej sa nachádza, aj napriek tomu, že kašle na svojich blízkych. Myslí na svoje miesto v hierarchii a teda túto hierarchiu legitimizuje a podriaďuje sa jej, aj keď si myslí, že sa v nej dostane vyššie. Ak stretneme takéhoto človeka, často ho onálepkujeme spojením “namyslený individualista”, ale v skutočnosti je to človek plne podriadený spoločenskej hierarchii.
Naopak, individualista chápe, že je spoločenský tvor. To znamená dve veci – na nižšej úrovni samozrejme chápeme, že ak žijeme v spoločnosti s ktorou nejakým spôsobom súznieme, máme výrazne vyššiu šancu prežiť šťastný život. To je taký ten cynický pohľad – záleží mi na druhých, lebo sa chcem mať dobre. Lenže tu zabúdame na druhú motiváciu a tou je práve odmena v podobe toho, že niekomu urobíme radosť alebo mu spríjemníme život. Funguje to z rôznych dôvodov – evolučných, skupinových, ale hlavným ťahúňom tohto javu je podľa mňa empatia.
Jablká, hrušky a empatia
Začneme ekonomickou poučkou. Každá dobrovoľná výmena zvýši bohatstvo v spoločnosti. Prečo to funguje? Mám euro, idem do obchodu a vymením jedno euro za jablko. Niekto môže tvrdiť, že jablko za euro je veľa, ale ak do tejto výmeny dobrovoľne idem, svojim konaním vlastne signalizujem, že si jablko cením viac ako na euro (a obchod si viac cení euro ako jablko na sklade). Pri tejto výmene teda obidvaja – aj obchod aj ja – získavajú. Prečo to tak je? Jednoducho, keby som mal pocit, že euro je v danom momente hodnotnejšie ako jablko, tak si ho nechám.
Teraz skúsme vymeniť obchod a kamaráta – ja mám jablko a kamarát má hrušku. Vymeníme si ich, dobrovoľne. Je možné, že sme urobili studenú kalkuláciu “mne chutia viac hrušky a tebe viac jablká”. Ale veľmi pravdepodobne to bolo skôr tak, že jednému z nás to bolo jedno a o tom druhom sme vedeli, že preferuje práve to, čo získal výmenou. Ak mne na jablku nezáleží, ale kamarátovi áno a ja môžem dostať hrušku, ktorú mám tiež rád, neurobil som výmenu preto, lebo by som si hrušku cenil viac, ale mojou odmenou je aj to, že som urobil kamarátovi radosť. Nezískal som iba hrušku, ale aj dobrý pocit.
Ideme ešte ďalej – mám jablko. Stretnem kamaráta a opýtam sa ho “dáš si?”. Zasvietia mu oči a ja mu dám jablko. Dôvodov, prečo som to urobil môže byť viac (a často je to signaling), ale často je to proste preto, že chcem niekomu urobiť radosť.
Toto funguje vďaka empatii – vieme, aký je dobrý pocit, keď sa nám splní nejaká potreba. Vďaka empatii často cítime niečo podobné aj keď to splníme niekomu inému. Čiže “ja teraz nepotrebujem toto jablko, ale niekomu urobí radosť – a z toho mám dobrý pocit zase ja” je správny individualistický prístup, ktorý tiež zvyšuje blahobyt spoločnosti a to na dvoch úrovniach – potreby sú lepšie naplnené a “nepeňažná” odmena vo forme dobrého pocitu je tiež súčasťou dobrovoľnej výmeny. Takéto rozhodnutia robíme bežne – a nie len ako individualisti.
Interakcie v prírode – kto som?
V prírode existuje kopec “vrstiev” a v prípade individuality je dosť ťažké jednoznačne odpovedať na otázku “Kto som”?
Už len naša identita ako mnohobunkových organizmov je dosť otázna. Vznikli sme evolúciou ako spolupracujúce bunky jedného druhu, aby sme vytvorili organizmus. Ale ani vrámci nášho organizmu nie sme len milión kópií rovnakej bunky. Bunky samotné sa špecializujú (bunka kostnej drene a bunka kože sú síce z rovnakej DNA, ale fungujú dosť inak). Bunky dokonca obsahujú v sebe pôvodne iný druh – mitochondrie. Sú to naše energetické centrály a majú svoju vlastnú genetickú informáciu. Okrem toho len v črevách má väčšina z nás viac ako 150 druhov mikroorganizmov, ktoré dokopy vážia viac ako 2kg. Takže keď sa postavíme na váhu, nie sme len ľudské bunky, voda a všetko to okolo, ale aj úplne iné druhy života, s ktorými kooperujeme.
Otázka “kto som” teda vôbec nie je jednoznačne zodpovedateľná a ja osobne si myslím, že predstava nejakého kontinuálneho “ja” je ilúzia, ktorú generuje náš centrálny nervový systém, pretože to jednoducho je uchopiteľný koncept, ktorý nám mnohé zjednodušuje. Ak toto “ja” pozorujeme (napríklad počas meditácie), často ho nevieme presne identifikovať a už vôbec nevieme identifikovať niečo nemenné. “Ja” v roku 2000 a v roku 2020 vyzeralo výrazne inak. Boli sme zložení z iných buniek, veľká časť z nás neprežila a aj napriek tomu máme nejakú kontinuitu.
Dalo by sa povedať, že sme generovaní interakciami. Pekne to vidno napríklad u parazitov, ktoré by bez hostiteľského organizmu nedokázali prežiť. Náš mikrobióm je tu tiež vďaka nám, pretože ho kŕmime, ale my sme takí akí sme vďaka mikrobiómu. Ten totiž ovplyvňuje našu náladu, pomáha nám tráviť, vyrába vitamíny a robí množstvo ďalších užitočných vecí, bez ktorých by sme nemohli existovať.
Ďalšou zaujímavou skupinou organizmov sú huby, ktoré fungujú výrazne inak, ale dokážeme sa od nich učiť a využívať ich. Fascinuje ma pri nich hlavne imunita – myceliálne siete sú od potenciálneho “útočníka” oddelené často presne jednou bunkovou stenou. Nemajú luxus pokožky, prípadne predspracovania potravy tráviacim traktom človeka (ako to má práve náš mikrobióm) a musia prežiť v extrémne nehostinnom prostredí. Aj napriek tomu aj huby do veľkej miery spolupracujú s ostatnými organizmami a lesy prežívajú aj vďaka nim.
Takže ako to je – sme tam kde sme kvôli skupine a prostredí alebo kvôli tomu, akí sme? Samozrejme, oboje je pravda. Sme do veľkej miery generovaní prostredím, bez prostredia by sme nikdy ani nevznikli. To ale neznamená, že organizmy sú altruistické, práve naopak. Spolupráca je pre nich často výhodná a z pohľadu evolúcie organizmy sledujú “svoje vlastné záujmy” (ak by sme javu ako evolúcia priradiť takúto vlastnosť).
Tým chcem povedať, že individualizmus dokáže generovať spoločnosť a indivíduá sú spolugenerované aj spoločnosťou. Na to, aby sme mohli byť prospešní spoločnosti sa nemusíme vzdať sami seba. Práve naopak, ak si dokážeme uvedomovať svoje potreby, motivácie a aktívne konať vo vlastnom záujme, pokrok celej spoločnosti je toho vedľajší efekt. Čím menej prehnaných emocionálnych reakcií (strach, hnev, …) pociťujeme, čím menej veríme, že spoločnosť nám niečo dlží, tým sme viac vnútorne vyrovnaní a tým lepší sme pre spoločnosť.
Kyslíkovú masku musíme nasadiť sami sebe a takíto ľudia tvoria dobrú kooperatívnu spoločnosť. Motiváciou takýmto ľuďom nie sú iba peniaze. Ľudia, ktorí dobrovoľne interagujú totiž zvyšujú blahobyt celej spoločnosti.
Rozšírenie pojmu “jednotlivec”
Pri problematickom chápaní slova jednotlivec ostaneme. V predchádzajúcej časti sme sa venovali tomu, že sa meníme v čase a že sa skladáme z častí, ktoré sledujú svoje záujmy, ale aj napriek tomu tieto interakcie generujú komplexného jedinca – s vedomím, zámermi a mnohými interakciami.
Myslím si, že tento pojem sa rozširuje. Transhumanizmus pojem “človek” posúva ďalej a myslí si, že sa v budúcnosti dostaneme ďalej – za súčasné poňatie toho, čo znamená byť človek. Možno sa prepojíme s počítačmi (napríklad cez Brain-Computer Interface), možno vymeníme časti tela za umelé časti (tak vznikne cyborg – kybernetický organizmus) alebo vytvoríme nové vedomie, ktoré bude s nami interagovať (umelá inteligencia).
Aj keď transhumanizmu fandím, mám pocit, že je slepý. Slepý voči tomu, že táto budúcnosť je už tu, len nie je rovnomerne distribuovaná. Už teraz používame brain-computer interfaces – mobil (prepojený cez zrak, dotyk a hlas), počítač alebo EEG zariadenie. Už teraz sme kybernetické organizmy. Od implantovaných čipov cez prístroje ako Oura ring alebo inteligentné hodinky – alebo samotný mobil. Zariadenia merajú naše parametre tela a dokážu predvídať choroby, odhaliť únavu a podobne. Vďaka nim máme “šiesty zmysel” – dokážeme sa orientovať v úplne neznámom teréne vďaka mapám a GPS, dokážeme v podstate “telepaticky” komunikovať cez mobilné zariadenia a dátové siete, dokonca si dokážeme so sebou zobrať aj časť svojho majetku, respektíve kľúč k prístupu k vzácnym zdrojom (cez elektronické peniaze). Náš mozog už teraz je ďaleko za schopnosťami človeka pred 200 rokmi. Už sme cyborgovia, len nie všetci ľudia si to zatiaľ všimli.
Prepojenie s umelou inteligenciou – už teraz nás “ovládajú roboty” (ak tomu neveríte, trochu sa zamyslite, čo sa deje, keď vám nabudúce vaša navigácia povie, že máte odbočiť vpravo).
Na to, aby toto všetko nedopadlo zle potrebujeme veľké množstvo silných indivíduí. Schopnosti kybernetických organizmov, interakcie s umelou inteligenciou a rozšírenie toho, čo znamená byť človekom sú už tu. A sú to všetko nástroje a interakcie, pri ktorých v prvom rade záleží na nás. Silní, schopní a vedomí jednotlivci sú nutnou podmienkou toho, aby to nedopadlo zle.
Samozrejme, môžeme sa snažiť, aby nás umelá inteligencia nezabila, nútiť ju dodržiavať pravidlá, filozofovať nad etikou električkovej dilemy a podobne. Etika umelej inteligencie a robotov je veľmi zaujímavá téma. Avšak ja osobne by som bol radšej, aby stroje boli etické nie preto, že sa automaticky vypnú alebo zničia keď by mali ublížiť človeku, ale preto, lebo budú rozšírením našich schopností a budú to tak chcieť.
Presne tak ako radšej žijem v spoločnosti, v ktorej nie je normálne vraždiť ako v spoločnosti, kde ľudia nevraždia len preto, že to “určuje zákon” (teda hrozba postihu). Tým nevravím, že nemajú existovať pravidlá, práve naopak. Hovorím to, že spoločnosť, kde pravidlá nie sú dôvodom, prečo sa ľudia správajú morálne – a tým dôvodom je vnútorná morálka – je lepšia a žije sa v nej príjemne. A takáto spoločnosť väčšinou dokáže “vyriešiť” pár ľudí, ktorí sa rozhodli sa nesprávať morálne.
Je dosť zásadný rozdiel keď ľudia nekradnú preto, lebo kradnutie je podľa ich vnútorného morálneho kompasu nesprávne a keď ľudia nekradnú preto, lebo keď ich chytia, niekto ich potrestá. A to aj v prípade, že chytenie a potrestanie je stále možnosť.
Teda znova – ak morálka vychádza z individualizmu, teda z konania a vnútra jednotlivca a nie je vynucovaná vonkajšou hrozbou z kolektívu, je to príjemnejšia a lepšia spoločnosť. Čím nehovorím, že by taká spoločnosť bez pravidiel mohla fungovať, len to, že ak sa podľa tohto väčšina jednotlivcov správa, je lepšia, bez ohľadu na to, či okrem toho existujú aj iné formy pravidiel.
Ľudstvo a planéta
Ako jednotlivci sa skladáme z buniek – nie len “ľudskými”. Interagujeme s inými druhmi života – jednobunkovými aj mnohobunkovými. Hubami, rastlinami, živočíchmi, parazitmi, riasami, vírusmi, baktériami, …
Ako jednotlivci sa rozširujeme – pomocou technológií, vďaka ktorým si zlepšujeme inteligenciu, možnosti nášho tela a vďaka ktorým dokážeme komunikovať a pristupovať k informáciám.
Naše interakcie – medzi ľuďmi – vytvárajú ale aj ďalší typ emergentného správania. Je ním ľudstvo (v užšom pohľade) alebo celá planéta – vesmírna loď, na ktorej cestujeme vesmírom.
Ak by mimozemšťan zbadal Voyager opúšťajúci slnečnú sústavu a pátral by po tom, kto ho vyslal, možno by si povedal, že “vytvorila ho tá modrá planéta”. Ako organizmus. Ľudia sú len “bunky” zložené z menších “buniek”. Pri identifikácií toho, kto niečo robí nie je žiadny dôvod zastaviť sa na vrstve, ktorú voláme jednotlivec – človek. Ani do hĺbky (prečo to nerobia molekuly, bunky), ani do šírky (prečo nekonajú “rodiny”). My sa na tejto vrstve zastavujeme preto, lebo tak vnímame svet – cez prežitok nášho ja.
Záver
Keďže “my” sme emergentným javom našich častí, ak konáme samostatne a vedome, sme súčasťou emergentného javu na vyššej vrstve. Preto sa individualizmu nebojím, ale vítam ho. Pretože individualizmus je len o zapnutí nášho vedomia a používanie ho správnym spôsobom. Dobro pre skupinu a ostatných je vedľajší efekt rozumných, morálnych a šikovných indivíduí. Na druhej strane som presvedčený, že dobro pre skupinu alebo spoločnosť sa nedá vybudovať “zvrchu”. Takáto cesta ktorá nutne zahrňuje zákazy a príkazy neumožňuje človeku dostatočný rozvoj a výsledkom je síce konformná, ale veľmi slabá skupina.
Tak ako pri mikrobióme sa už nepozeráme na “dobré” a “zlé” baktérie, ale pozeráme sa na našich “spolubývajúcich” skôr ako na záhradu, ktorú treba pestovať, kŕmiť a umožniť baktériám, aby nám pomáhali, ani pri ľuďoch nie som zástancom prístupu “zakážme zlé správanie a čo ostane je dobré”. Práve naopak, mali by sme sa na ľudstvo pozerať ako na záhradu a dúfať, že bude pozostávať zo silných, morálnych, kreatívnych a rozumných indivíduí. Dobrá spoločnosť tak je emergentný jav a zlé správanie (a “nezdravá sebeckosť”) v ňom nebude mať živnú pôdu.
Viac uvedomelých individualistov!
O knihe Veľký reštart
Tento text je súčasťou mojej knihy Veľký reštart. V nej mapujem spôsoby rozmýšľania v prostredí neistoty, ako dosiahnuť v živote antifragilitu, uvažovať aj v prípade ak neviem predvídať budúcnosť, ako zvýšiť slobodu pomocou opcionality a pod. Táto kniha je voľným pokračovaním knihy Hackni sa o mindsetoch v podnikaní, slobode, živote, kryptomenách a budúcnosti.