Ako funguje morálka? Existuje riešenie pre rôzne morálne vesmíry? Asi poznáte klasické “odvodzovanie” morálky pomocou utilitarianizmu (morálne je to, čo zvyšuje blahobyt, šťastie a iné “hedóny” a nemorálne je to, čo škodí, ubližuje, …) alebo deontologických argumentov (napríklad “Nerob nič, čo nechceš, aby robili druhí tebe”). Prípadne si morálku vezmú z existujúcich viac či menej tradičných morálnych systémov (napríklad z nejakého náboženského textu).
Nedávno som prečítal veľmi zaujímavú knižku: Jonathan Haidt: The Righteous Mind, ktorá sa zaoberá presne touto otázkou a jej odpoveď je – ani jedno z toho, aspoň v prvom momente. Ak máte odvahu pustiť sa do tejto témy, na konci ako bonus zároveň vysvetlím, ako by to celé mohlo skončiť inak ako treťou svetovou vojnou. Nie, riešenie nebude ani libertariánska utópia 🙂
Počas návštevy Toronta som nechápal, ako desiatky ľudí v kaviarňach aj v médiách nechápalo výsledok prezidentských volieb v USA. Večné diskusie aké je hrozné, že vyhral Trump a čo s nami všetkými teraz bude. Podotýkam, že Kanaďania môžu mať celého Trumpa do veľkej miery na háku. Ale už to chápem. Je to o hodnotách a minimálne v Toronte sú hodnoty nastavené liberálne (severoamerický výraz pre ľavicu). Aké sú to hodnoty a čo stojí proti nim?
Predstavte si nachvíľku morálku ako chuť – a to, že na vnímanie a hodnotenie, či je niečo morálne, máte akési morálne chuťové poháriky. Napríklad pre ľavičiara je dôležitá starostlivosť (väčšinou o skupiny, ktoré vnímajú ako “znevýhodnené” – mamičky s deťmi, ženy, chudobní, imigranti, …) a “férovosť”. Keď ľavičiarovi začneme hovoriť o tradičnej rodine (prevažne “morálne chute” svätosť/čistota, vernosť/lojalita, autorita), tak absolútne nechápe, prečo by to malo byť vôbec témou nejakej morálky. On tú chuť jednoducho necíti. Ja som sa na ľudí, ktorým záležalo na tradičnej rodine tiež nechápavo pozeral, nechápal som vôbec, o čo im ide. Teraz viem, že nejakú príchuť necítim ani ja, ale chápem, že pre nich to je dôležité.
Ako tie morálne príchute fungujú? Jedná sa o akési heuristiky – intuitívne uvažovanie. Haidt vo svojich vedeckých prácach ukázal, že morálny súd si urobíme väčšinou okamžite, ešte predtým ako začneme rozmýšľať nad nejakými argumentami a to práve na základe jednotlivých morálnych parametrov, ktoré sú do veľkej miery geneticky dané. Potom sa nám v hlave spustí “právnik”, ktorý sa snaží napasovať danú situáciu do nášho morálneho systému. Vnútorný právnik – vysvetľovač – sa spustí najmä vtedy, keď potrebujeme svoj morálny postoj obhájiť pred sebou alebo inými ľuďmi.
Veľmi pekný príklad je výskum úcty k štátnym symbolom. Predstavte si, že žena doma našla pri upratovaní zloženú vlajku krajiny, v ktorej žije. Ďalším krokom upratovania je kúpeľňa a zišla by sa jej handra na utieranie podlahy. V tom dostane geniálny nápad – zoberie nožničky, vlajku rozstrihá a má niekoľko handier, s ktorými postupne utiera dlážky. O tom, že vlajku takto použila sa nikto nikdy nedozvie. Nikomu to nepovie, nikto to neuvidí. Je jej správanie “morálne”? Väčšina konzervatívne ladených ľudí s odpoveďou nečaká ani sekundu – “nie je!” Keď sa však výskumník opýta prečo, skúmaný subjekt povie – “možno ju niekto mohol vidieť”. Výskumník odpovedá, nie, v zadaní bolo, že sa o tom nikto nikdy nedozvie. Vnútorný právnik sa snaží vymyslieť dôvod, prečo by to nemalo byť morálne, ale nakoniec to vzdáva s jedným veľkým “ale” – “neviem to vysvetliť, ale nie je to morálne”.
Keď však rozmýšľame o morálnych súdoch, máme akýsi vnútorný pocit, že naše rozhodnutia sú založené na logike. Haidt a jeho tím ukázali, že to tak nie je – morálna intuícia takmer vždy predchádza logiku a logický morálny systém len vysvetľuje rozhodnutie, ktoré sme už urobili.
Aké sú tie základné chute? Haidt našiel niekoľko:
- starostlivosť (záleží nám, väčšinou na znevýhodnených alebo slabších a snažíme sa ich ochrániť pred kýmkoľvek alebo čímkoľvek, čo by im mohlo ublížiť)
- férovosť, spravodlivosť (to môže byť férovosť príležitostí alebo dokonca aj úplná rovnosť v štýle každý má rovnako)
- sloboda (buď v pozitívnom zmysle, napríklad sloboda slova, ľudské práva, … alebo v negatívnom zmysle – nezasahujte do mňa alebo do môjho majetku)
- lojalita – príslušnosť k skupine a oddanosť, vernosť. Skupina môže byť rodina, kmeň, národ alebo čokoľvek iné
- autorita
- svätosť/čistota – viď nižšie
Poďme sa na to pozrieť z pohľadu jednotlivých “politických” táborov.
Ľavičiari
Politika ľavicových strán väčšinou nabáda ľudí, aby sa starali o nevinné obete a chránili ich pred tým aby im niekto ubližoval. Taktiež sa zaoberajú “sociálnou spravodlivosťou” a obviňujú bohaté skupiny (podnikatelia, korporácie, …) zo zneužívania tých, ktorí sú na spodku. Táto otázka férovosti bola hlavnou témou hnutia Occupy Wall Street. Férovosť alebo spravodlivosť z pohľadu ľavičiarov znamená rovnosť, teda všetci sa majú rovnako (dobre).
Ľavičiarov taktiež zaujíma sloboda v zmysle oslobodenia utláčaných – bojom za ich občianske a ľudské práva.
Pravičiari – konzervatívci
Témy starostlivosti, férovosti a slobody sú tiež súčasťou pravicovej konzervatívnej morálky, ale prejavujú sa trochu inak. Konzervatívne skupiny väčšinou zaujímajú ľudia, ktorí niečo obetovali pre svoju skupinu. Pre konzervatívcov, férovosť znamená, že ľudia by mali byť odmeňovaní priamo úmerne tomu, čím prispievajú. Sloboda znamená väčšinou menej vlády a štátu, ktorých sa boja, lebo (rozumne) predpokladajú, že štát niekto použije na redistribúciu bohatstva.
Čo je ešte dôležitejšie, konzervatívci tiež vnímajú lojalitu, autoritu a svätosť/čistotu. Konzervatívci majú takmer monopol na lojalitu – apelujú na to, že je cťou slúžiť v armáde a patrioticky ctia vlajky a štátne symboly. Taktiež im veľmi záleží na autorite – rešpektujú tradície, políciu a starších. Konzervatívnym kresťanom záleží na svätosti/čistote a to sa prejavuje napríklad v ich vnímaní sexuality a dbaní na tradičnej rodine.
Toto dáva konzervatívcom výhodu, keďže vo svojich morálnych kampaniach majú viacero spúšťačov, ktoré môžu spustiť aplauz publika, keď rečník hovorí a konzervatívni politici sa vedia ľahšie stotožniť s konzervatívnymi voličmi, ale taktiež vedia komunikovať na ľavicovo orientovaného voliča.
Libertariáni
Libertariáni majú základnú morálnu chuť slobodu. Všetky ostatné chuťové bunky väčšinou majú, ale nie sú na ne až tak citliví. Ľavičiar sa zaujíma o to ako pomôžeme starým, chorým, hlúpym. Či majú ženy rovnaké práva ako muži. My libertariáni sa v prvom rade opýtame, aký to má dopad na individuálnu slobodu a či je riešenie dobrovoľné alebo sa vykonáva niečo, čo my považujeme za násilie (napríklad štátne donútenie). Lenže ľavičiar tomu nerozumie a nikdy rozumieť nebude, nemá takú príchuť slobody ako my, nepovažuje to za násilie alebo niečo nemorálne.
Morálne súdy
Morálne súdy vyplývajú z našej intuície, pretože ľudia sú v prvom rade intuitívni, až potom racionálni. Okrem toho to uvažovanie (právnik/vysvetľovač), ktoré nasleduje po tom ako intuícia vydá súd nefunguje v skutočnosti ako sudca, ktorý by nám pomohol opraviť si morálny súd na základe faktov alebo triezveho morálneho uvažovania. Je to skutočne právnik, ktorý vymýšľa argumentačný podklad pre naše morálne súdy nás a iných. Jeho cieľom je udržať našu reputáciu a náš záujem.
Aj keď naša morálka založená na intuícii nás môže rozdeľovať do rôznych komunít alebo politických strán, ak pochopíme základy, na ktorých sú naše morálne záujmy založené, môžeme navzájom nesúhlasiť oveľa konštruktívnejšie.
Haidt tvrdí, že sklon k jednotlivým chuťovým bunkám je evolučne daný (to znamená, že máme predispozíciu na jednotlivé chuťové bunky dané geneticky, nie že je to počas života úplne nemenné). Zároveň sme ako libertariáni evolučne znevýhodnení, akékoľvek “pankáčske gény” (viac slobody) často neskončia v našich potomkoch, ale v lokálnej verzii gulagu / vyhnanstva / odseknutia hlavy. Toto je podľa mňa jeden z dôvodov, prečo mladí Rusi tak uctievajú Putina – aj mladí inteligentní ľudia. Rodičia súčasnej mladej generácie, ktorí mali tendencie k slobode skončili poväčšine v gulagu.
Preto si myslím, že sloboda v severnej Kórei bude problém, aj keď samozrejme si ju tí ľudia zaslúžia a prajem im nech sa to peklo, čo tam je teraz čo najskôr skončí. Verím však tomu, že keď odídu Kimovci, príde na scénu ďalší alfa-samec.
Nassim Nicholas Taleb hovorí: Libertarianizmus nezapadá do štruktúry politickej “strany” – je to decentralizované politické hnutie. Samotný koncept sa vymyká štruktúram asociácie sa s politickou líniou strany a jednotným politickým opatreniam: napríklad k otázkam umiestneniu súdov po krajine alebo medzinárodných vzťahov s Mongolskom.
Politické strany sú hierarchické, sú navrhnuté tak, aby nahradili niečie vlastné rozhodovanie dobre definovaným protokolom. Toto pre libertariánov nikdy nebude fungovať. Nomenklatúra, ktorá je nevyhnutná pre fungovanie strán nemôže existovať v libertariánskom prostredí plnou názorovo polarizovaných a vehementne nezávislých ľudí.
Homo neophilus a homo neophobus
Zaujímavý pohľad na konzervatívcov na jednej strane a libertariánov a ľavičiarov na strane druhej som prvýkrát našiel v mojej obľúbenej knižke od R. A. Wilsona a Roberta Shea – Illuminatus!. Rozdeľuje ľudí na homo neophobus – ľudí, ktorí majú strach z nových vecí a homo neophilus – ľudí, ktorí majú radi nové veci a zmenu.
Predstavte si historického človeka. Ak to bol kočovník (najviac “libertariánskej” morálky), ak by nemal otvorenú hlavu a nechcel skúšať nové veci, pravdepodobne by neprežil. V každej časti sveta rastú iné rastliny a žijú iné zvieratá a teda počíta s tým, že prostredie sa mení a on sa musí prispôsobiť. V rámci kmeňa niekto musí občas vyskúšať nejaký nový korienok, rastlinu, … a tak zistiť, či je bezpečná pre všetkých.
Homo neophobus má opačnú úlohu – vyhýbať sa čomukoľvek novému, čo by mohlo priniesť nové choroby, infekcie, byť jedovaté alebo len ovplyvniť spoločenské nastavenie negatívne. Títo ľudia sú prevažne zatvorení, chodia do reštaurácií, ktoré poznajú, nakupujú stále to isté, neradi experimentujú. Ich predkovia prežili práve vďaka tejto vlastnosti. Žili v stabilnom prostredí, obrábali pole a celé generácie mali rovnakú stravu, zvyky a podobne.
Predpokladám, že nikto z nás nie je úplne extrémne na ktorejkoľvek strane, napríklad ja osobne som síce extrémne otvorený, ale asi by som si veľmi rozmyslel, či by som bol prvý človek, ktorý by išiel chutnať nejaký experimentálny liek, aj keď viem, že potkanom neškodí (keby som bol nevyliečiteľne chorý a malo by mi to šancu pomôcť, situácia by bola iná).
Čo je v tejto sekcii podstatné si uvedomiť je, že obidva extrémy majú evolučný zmysel a prežili sme práve vďaka tomu, že niektorí ľudia sú viac orientovaní k jednému extrému a iní k druhému (a k otvorenosti asi stačí menšie percento ľudí).
Kto má rád štát?
Ak to je s tými chuťovými bunkami tak ako píše Haidt a zároveň sú morálne príchute evolučne dané, môžeme sa s nejakou globálnou slobodnou spoločnosťou komplet rozlúčiť a jediná rozumná voľba je dať sa dokopy s podobne zmýšľajúcimi ľuďmi a vybudovať si tú slobodu v paralelnom systéme. Minimalizovať konflikt so štátom, efektívne sa rozlúčiť so snahou presvedčiť všetkých okolo, iba mať efektívny spôsob na vyhľadávanie ľudí, ktorí sú ako my a pomôcť im ako len budeme môcť.
Podľa mňa veľa ľudí si dokáže predstaviť lepší svet, ale prídu na komunizmus alebo nejakú konzervatívnu demokraciu alebo náboženský štát – a nie je to preto, že by si nevedeli predstaviť to, čo my a neverili, že by to mohlo fungovať. Oni to proste nechcú. Žijú v inom morálnom matrixe a červené pilulky sú dosť nedostatkový tovar.
Ľavičiari?
Osobne si myslím, že štát do veľkej miery začína štvať všetkých. Ľavičiari vidia, že nepomáha tým, ktorým pomáhať má, aj napriek veľkým “úspechom” najmä feminizmu, anti-rasizmu a v oblasti slobody vyjadrovania, náboženstva, prípadne slobody fajčiť trávu a svatieb homosexuálov. Toto všetko sú úspechy, avšak “sociálna spravodlivosť” je štátom notoricky ťažko zabezpečiteľná. Štát ovládajú bohatí ľudia a bohatí ľudia neplatia dane, lebo si vedia kúpiť alternatívne riešenie problému, ktorý sa volá dane. Ľavičiari by síce radi, aby bohatí pomáhali chudobným, ale v skutočnosti na systém najviac doplácajú najchudobnejší (a do veľkej miery aj stredná trieda) – vo vyšších cenách, skrytých daniach, nedostatku pracovných miest a neochote zamestnávať ľudí. Aj keď ľavičiari vyhrali pár bitiek, v celkovej vojne dlhodobo prehrávajú. Navyše, väčšinou nerozumejú tomu ako funguje ekonomika, takže sa problémy s nedostatkom peňazí často snažia riešiť ich tlačením, zhabávaním (zoštátňovaním) súkromného majetku a podobnými taktikami. Ak je to produktívnym ľuďom (a kapitálu) umožnené, tak utekajú niekam, kde je to pre nich bezpečné. Ľavičiari veria v dobrý štát, ktorý zabezpečí sociálnu spravodlivosť, ochráni znevýhodnených, ale dostávajú politikov s červenými kravatami, ktorí zabezpečujú akurát tak znižovanie blahobytu, míňanie rozpočtu na veci, ktoré nikto nechce (ale dodávajú ich správne firmy) a podobne.
Štát zároveň nedokáže zabezpečiť slobody tak ako ich vnímajú ľavičiari. Štát rieši iba jednu stranu istôt – platenie. Štát nevie zabezpečiť s plnou istotou dodanie služieb, lebo jeho fungovanie je na princípe zákazov – zákony poväčšine zakazujú. Môžu ľudí síce prinútiť platiť si štátne zdravotné poistenie, ale nemôžu vyčarovať dobrého lekára a dostupnú zdravotnú starostlivosť. Môžu sa pokúsiť dobrých lekárov priamo zamestnať, ale nie je zaručené, že niekoho v dostatočnej kvalite a cene, akú si štát centrálne nastavil, nájde. Lekár totiž môže veľmi ľahko odísť do Čiech, do Nemecka alebo kamkoľvek inam, kde si urobí patričné skúšky. Čiže na jednej strane “investuje” do vzdelania, na druhej strane nevie zabezpečiť, že to vzdelanie poslúži na zvýšenie kvality a dostupnosti služieb, ktoré prehlasuje za istoty. Tú istotu musí niekto poskytovať a ten, kto ju poskytuje na to musí mať dôvod – a musí mať dôvod profesne rásť, odlíšiť sa od iných lekárov. Študenti, ktorí si vyberajú kariéru vidia, že študujú za lekárov, ale keď doštudujú, nejaká tretia strana im určuje ceny. Dokáže vyhodiť (zakázať činnosť) lekárom, ktorí nie sú kvalitní, ale nedokáže inak ako na voľnom trhu (najlepšou ponukou) garantovať, že bude čo i len jediný kvalitný lekár ochotný pracovať v nemocnici. Taktiež politici nedokážu vyčarovať sociálne istoty – sociálne fondy, dôchodkové fondy a podobne, ktoré po svete krachujú, lebo je jednoduchšie na najbližšie štyri roky niečo sľúbiť ako poskytnúť ľuďom niečo, čo má hodnotu tých peňazí, ktoré za tieto služby platia na daniach a odvodoch.
Konzervatívci?
Pravičiari to tiež nemajú ľahké. Strach pred štátnym prerozdeľovaním ich predurčuje k nedôvere v štát. Nemusí to byť racionálne, stačí intuitívne. Stačí sa pozrieť na to, čím sa zaoberajú neziskovky – boj proti korupcii a kecanie do toho ako štát hospodári. V otázkach tradičnej rodiny a vojny proti drogám sa vietor obracia a fúka proti nim, národné hodnoty v globalizovanom svete vymizli.
Dôvera v štát klesá a aj pravoverný pravičiarsky demokrat musí uznať, že jeho najväčšou nočnou morou je, že sa k moci dostanú ľavičiari – a to sa môže stať každé štyri roky a stáva sa to dosť často (v tejto vete pod pojmom ľavičiar myslím politika, ktorý apeluje na ľavicové hodnoty pri získavaní voličských hlasov). Pravičiar teda síce v udržanie status quo verí, ale zároveň sa ho potichu desí.
Aj napriek tomu je štátu oddaný, pretože je to súčasťou jeho morálneho matrixu. Ak máme aj nanič rodinu, predsa len je to rodina. Ak je nanič štát, konzervatívec si to často zdôvodní tým, že “štát sme my”. Rozdiel medzi štátom a rodinou je dosť podstatný a do veľkej miery si to uvedomuje. Konzervatívec má v tomto veľmi často interný konflikt a tak sa snaží osekať prerozdeľovanie a vytvoriť “dobrý a férový štát”.
Libertariáni?
Libertariáni vedia, že štát im slobody nezabezpečí. Takmer každý nový zákon je obmedzenie slobôd. Väčšina libertariánov si nevie predstaviť, že by štát mohol byť výrazne lepší. Ale libertariánov nie je väčšina, takže veľa z nás tvorí veľkú časť nevoličov. Z ľavicovej ideológie nám vadí ich snaha ovládať naše životy, neefektívne poskytovať istoty akýmkoľvek skupinám na nedobrovoľnej báze. Vadí nám, že musíme platiť vojny a náklady na udržiavanie súčasného stavu. Veľa z nás si robí lokálne libertariánske utópie – odsťahovaním sa niekam, kde si nás štát nevšíma, teda nechce po nás dane a neovláda nám život. Paradoxne často sú to krajiny, kde je brutálna korupcia, neefektívna polícia a štát je rozbitý tak, že väčšina demokratov povie, že “tam nič nefunguje”. Libertarián si povie – super, štát tam nefunguje, nechajú ma napokoji. Špeciálnou kategóriou takéhoto libertariána je tzv. perpetual traveller alebo “večný cestovateľ”, ktorý nemá žiadny trvalý pobyt, v žiadnej krajine nie je dlhšie ako pár mesiacov, väčšinou funguje na turistické víza. Žiadna krajina nemá pocit, že by v nej mal platiť daň z príjmu, lebo je len na návšteve. Kým si štát všimne, že porušil nejaké lokálne hlúpe pravidlo, už je pravdepodobne na nejakom ďalšom peknom tropickom ostrove.
Libertariánska morálka má niekoľko veľmi podstatných výhod:
- Zo všetkých možností najmenej nanucujeme našu morálku druhým. Je to najtolerantnejší spôsob. Ak chcem žiť v komunite, kde funguje tradičná rodina, môžem to bezproblémov zabezpečiť a neobmedzovať tých, ktorí túto hodnotu nezdieľajú. Dokonca aj kresťanskí libertariáni hovoria, že dobré morálne rozhodnutia majú hodnotu vtedy, keď ich človek urobí sám. Libertariánska etika umožňuje všetkým – ľavičiarom, pravičiarom, libertariánom, nerozhodnutým, veriacim aj neveriacim – rozhodnúť sa v rámci ich morálky bez toho, aby obmedzovali iných.
- Ak ľudí centrálne nútime do morálnych rozhodnutí, oberáme sa o druhú stranu morálky. Čo je lepšie, keď niekto pomôže niekomu zo súcitu alebo keď je k pomoci centrálne donútený? Podľa mňa to prvé. Pri súcite sa nechceme obrať o zážitok dávania a dobrý pocit z rozhodnutia. Toto sa mi páči na USA – fungujú tam privátne charity, dobrovoľné dávanie peňazí bezdomovcom, podpora sirotincov. V Európe je to viac postavené na tom, že “toto má vyriešiť štát” a tie rozhodnutia a pocit dávania tam absentuje. Ľavičiari síce operujú so súcitom, ale oberajú nás o dôležitú časť súcitu – donútiť niekoho k tomu, aby pomohol bezdomovcovi znamená, že ten, kto je donútený sa nemohol rozhodnúť inak a nebenefituje z toho rozhodnutia. Keď len tak nezištne niekomu pomôžem zo svojej vôle, vyvoláva to vo mne dobrý pocit. Ak zároveň toto rozhodnutie plynie z človeka samotného a nie z toho, že to robí len preto, lebo to určuje nejaký zákon, je to morálne rozhodnutie, ktoré má oveľa vyššiu hodnotu. Ja osobne by som rád žil v komunite ľudí, ktorí nevraždia. Ale oveľa radšej by som bol, keby nevraždili hlavne preto, že si myslia, že to nie je správne a nie iba preto, lebo je to zakázané a mohli by ísť do väzenia.
Preto mi libertariánska etika príde veľmi príťažlivá v tom, že z nej neabsentujú dobrovoľné rozhodnutia ľudí, na ktorých je založená a z ktorých benefitujú obidve strany. Okrem toho sa do nej ľahko dá zakomponovať lokálna verzia akejkoľvek inej morálky – všetky ostatné príchute sú prípustné v lokálnych komunitách tých ľudí, ktorí tieto hodnoty akceptujú (napríklad kresťanskí libertariáni fungujú na oveľa širšom morálnom základe ako zjednotenie všetkých libertariánov, ak vás zaujíma ako sa dá skĺbiť toto, odporúčam moju obľúbenú knihu The Breaking Dawn).
Dôsledky pre svet
Aké má toto všetko dôsledky? Aj keď si myslím, že si veľké skupiny ľudí uvedomujú, že súčasný štát je veľký problém, to, ako by mal vyzerať (alebo do akej miery by mal existovať) je niečo, čo rozlúskneme len veľmi ťažko. Libertariáni tvrdia, že by mal existovať v minimálnej miere (blížiacej sa až rovnajúcej nule v prípade anarchokapitalistov). Pravičiari chcú štát, ktorý zabezpečuje ich morálne hodnoty, ale majú strach z prerozdeľovania. Ľavičiari chcú prerozdeľovať. Rôzne skupiny chcú alebo nechcú vedúcich alfasamcov. Ľavicové a pravicové skupiny voličov sú často vyrovnané, riešenie “striedania sa garnitúr” nefunguje, väčšinou nová garnitúra stihne splniť aspoň časť z toho, čo sľúbila – a sľubuje veci, ktoré apelujú práve na ich čast politického spektra. A tak po vystriedaní nová garnitúra musí buď niečo rušiť alebo prerobí niečo iné.
Čo je pre jedného šialená dystópia je pre iného atraktívna imigračná príležitosť. – William Gibson
Myslím si, že výsledkom tohto celého nebude ani libertariánska utópia a určite výsledkom nebude “dobrý štát, ktorý slúži ľuďom”, čokoľvek to znamená. Môžeme čakať oveľa viac korupcie, silnejúci štát, prerozdeľovanie od chudobných k bohatým, vojny a ďalšie sľuby.
Šťastný koniec
Na druhej strane si myslím, že to môže mať aj pozitívne dôsledky. A nie o tridsať rokov, keď Putin, Obama/Trump, Saudská Arábia a množstvo ďalších aktérov na našej medzinárodnej scéne ukáže, kto je najväčším pánom. EÚ neuvádzam, tá bude tradične hlasovať o ďalšom hlasovaní, ktorého výsledkom budú ďalšie jalové prehlásenia a vyjadrenie prekvapenia nad vývojom sveta – možno je to tak aj dobre.
Riešením je návrať k usporiadaniu, aké tu fungovalo. Ľudstvo veľmi dobre funguje v kmeňoch – v skupinách cca do 150 ľudí (ale pokojne od 5 ľudí), kde sú nízke transakčné náklady, lebo ľudia sa navzájom poznajú, zdieľajú spoločné hodnoty, históriu, rodinné prepojenia, obchodujú spolu a podobne. V kmeni musí existovať jasný “ingroup” a “outgroup” – ľudia, ktorí sú v kmeni a ľudia, ktorí sú mimo. V rámci ingroup funguje čisto čierny trh, bez akýchkoľvek daní, kontrol. Ingroup sa riadi úplne inými pravidlami ako interakcia medzi kmeňmi.
Štát neprestane existovať, ale ako mu ľudia stále menej a menej veria a sú z neho stále menej a menej nadšení, začnú vznikať alternatívne menšie zoskupenia, kde štát nebude mať priestor. Vzniknú paralelné polis ako napríklad konkrétny Paralelní Polis v Prahe.
Deje sa to už aj teraz a ani to nemusí byť medzi radikálnymi libertariánmi, práve naopak, kmene fungujú dlho – náboženské skupiny (návštevníci jedného kostola), motorkárske gangy (predstavte si, že by motorkársky gang riešil svoj interný konflikt na štátnom súde – netvrdím, že ho rieši lepšie, má pravidlá, ktoré by mi nevyhovovali, ale to, že funguje do veľkej miery mimo štátu asi vidíme všetci). Ďalšou skupinou sú národnostné menšiny (tušíte ako funguje napríklad Vietnamská komunita v Bratislave? Predpokladám, že keď spolu obchodujú, registračná pokladnica nie je ani zapnutá v zásuvke a interné konflikty tiež riešia inak ako na štátnom súde).
Ďalšími takýmito skupinami, aj keď ešte nie plnohodnotnými kmeňmi sú záujmové skupiny – hackeri, športovci, umelci, astronómovia, bitcoin komunita, biohackeri.
Môže byť kmeň zložený z individualistov? Myslím si, že môže, ak zdieľajú svoje hodnoty a výhody “ingroup” sú veľké. Výhody pre člena skupiny nie sú len v komunite, ale aj v spomínaných nízkych transakčných nákladoch a poskytnutí bežných dôležitých služieb, napríklad spravodlivosti.
Niekoľkokrát som zažil ako v našej komunite prebehlo zabezpečenie spravodlivosti kompletne mimo akýkoľvek oficiálny systém. Došlo ku konfliktu a katalyzátorom vyriešenia bola práve hrozba ostrakizácie – “ak chceš, aby si bol stále jedným z nás, musíš ten konflikt uspokojivo vyriešiť”. Občas pri riešení ako mediátor fungoval niekto nezaujatý z komunity, inokedy problém, ktorý sa im nechcelo riešiť, vyriešili sami a komunita ich k tomu iba dotlačila. Cieľom zabezpečenia spravodlivosti je totiž aj to, aby strany, ktoré mali konflikt mohli spolu naďalej fungovať. Samozrejme, je podstatná aj náhrada škody, ospravedlnenie, morálne súdy na základe ideálne zdieľaných hodnôt, ale úplne najpodstatnejšie pre kontinuitu kmeňa alebo komunity je to, aby nastal moment, kedy je konflikt vyriešený a môžeme fungovať ďalej.
Ako spravodlivosť funguje medzi skupinami? Rôzne – motorkárske a iné gangy to často riešia strelnými zbraňami. Nie dobré riešenie, a preto je dobré s takýmito skupinami vôbec neinteragovať. Zaujímavým iným spôsobom to funguje napríklad v americkom väzenskom systéme. Tam existuje niekoľko kmeňov, väčšinou na národnostnej báze. Ak majú problém ľudia z rôznych kmeňov a nepodarí sa im ho vyriešiť samostatne, konflikt riešia predstavitelia samotných kmeňov medzi sebou. A keďže kmeňová vojna je niečo, čomu by sa radi vyhli, veľmi často zabezpečia spravodlivosť dohodou – a táto dohoda na úrovni kmeňov je potom pre pôvodné strany konfliktu záväzná a jej vynútenie zabezpečuje kmeň interne. Ak toto môže fungovať vo väzení, s ľuďmi ktorí nie sú často zrovna príkladom morálneho správania v akomkoľvek morálnom matrixe, verím, že takáto štruktúra môže vzniknúť nenásilne a prirodzene a zabezpečovať spravodlivosť pre širšie skupiny ľudí mimo štát – len preto, že to bude fungovať lepšie a spravodlivejšie ako štátny systém, ktorý má veľké množstvo problémov – nízka kvalita, korupcia, dlhé trvanie, divné arbitrárne zákony, ktoré v ľuďoch nevbudzujú potrebu spravodlivosti a náhrady škody ako preferované riešenie pred trestom.
Záver
Tento článok som napísal najmä preto, lebo ma už nebaví odpovedať na otázky “prečo ešte nie je moja libertariánska utópia nikde na svete zrealizovaná” – myslím si, že je, ale nenachádza sa v štátnych pravidlách ani v “krajine”, nachádza sa v skupinách, ktoré spĺňajú definície kmeňa. Je to Bendov Paralelní Polis, je to kryptoanarchia – neštátne alebo nadštátne služby, skupiny, organizácie. Sú to skupiny ľudí, o ktorých ani nevieme, že existujú, lebo sú uzavreté, robia si svoje a veľkú časť potrieb si zabezpečujú sami. Toto nie je volanie po “sebestačnosti” a lokálnych potravinách, myslím, že všetky skupiny benefitujú z prístupu na trh. Nie je to volanie po agoristickom “vyhladovaní štátu” (agorizmus je revolučná metóda, ktorú uznávajú niektorí libertariáni a tvrdí, že štát je najjednoduchšie poraziť tak, že z neho budeme čo najviac čerpať, čo najmenej do neho prispievať a tak z dlhodobého hľadiska finančne skrachuje – je to jedno z riešení morálnej chute “slobody”, ale samozrejme riešenie môže byť aj úplne iné, napríklad so štátom vôbec neinteragovať).
Písal som ho preto, lebo chcem vysvetliť, že tu nechcem nič “zavádzať”, nemám potrebu robiť akúkoľvek revolúciu, neverím v zmenu pomocou volieb ale ani vidlí. Chcem len poukázať na to, že zmena sa už dávno deje, len nie je plošná, ale lokálna. Ako hovoril Julo Satinský – “Na našej ulici je sloboda”.
Budúcnosť je už tu, len nie je rovnomerne rozdistribuovaná – William Gibson
Ako môžeme tomuto pomôcť? Myslite na svoje hodnoty a na svoju kvalitu života. Ak je vašou hodnotou pomáhať chudobným alebo akokoľvek inak znevýhodneným skupinám, nestrácajte čas reformovaním štátu, pomáhajte. Založte charitu, ak je to dobrá vec, tak ju veľa ľudí podporí. Rozmýšľajte ako ľuďom pomôcť teraz, nie po ďalších voľbách. Okrem toho odporúčam zhliadnuť film Poverty, Inc, ktorý pekne poukazuje na to, ako dobrý úmysel môže mať presne opačný efekt. Preferujte lokálne riešenia. Neskúšajte zo svojej stoličky v Bratislave pomáhať deťom v Bangladéši, ak chcete pomôcť deťom v Bangladéši, choďte tam a porozprávajte sa s deťmi, s ich rodičmi, … Nesnažte sa vyriešiť problém obrovským redistribučným programom, ktorý musí niekto kvalitne a efektívne spravovať, pretože toto je aj s dobrými úmyslami veľmi ťažké. Radšej kvalitne a efektívne spravujte menšie projekty, ak vás trápi hladová dolina na východnom Slovensku, riešte hladovú dolinu na východnom Slovensku a nie sociálnu politiku Európskej Únie a lobbying na úrovni EÚ.
Ak je vašou hodnotou tradícia a viera, choďte do kostola, stretávajte sa s ľuďmi ako ste vy a nesnažte sa obrátiť nás na vaše tradície, lebo sa vám to nepodarí, dokonca ani keď to skúsite cez štát silou. Homosexuálny pár sa neprestane stýkať len preto, že vám sa homosexuáli nepáčia, ale pokojne žite v uzavretej komunite, kde nebudú viditeľní, verím, že oni s vami tiež nebudú radi tráviť čas. Nesnažte sa zmeniť celý svet, ale stavajte komunitu ľudí okolo vás na vašich hodnotách.
Ak ste libertariáni, vytvárajte skupiny ľudí s podobnými záujmami. Aj keď ste individualisti, skúste spolu podnikať, spolupracovať, dohodnúť si pravidlá založené na vašich hodnotách a stať sa súčasťou niečoho, kde sa budete cítiť dobre. A zabudnite na to, že logicky, utilitariánskymi alebo deontologickými argumentami niekoho presvedčíte na slobodu. Ak to niekoho naozaj zaujíma a chce diskutovať, diskutujte, ale akonáhle zistíte, že diskutujete s niekým z úplne iného morálneho matrixu, nechajte ho v ňom.
A hlavne – skončime s vytváraním pocitov viny. Ak je niekto v inom morálnom matrixe, môžete mu vysvetľovať koľko chcete, že niečo, čo robí je nemorálne – ak to nie je súčasťou jeho morálky, môže to intelektuálne pochopiť, ale nebude sa podľa toho správať. Ak sa vás to priamo netýka, kašlite na to. Prestaňme ukazovať prstom na ľudí, ktorí robia niečo na základe svojho presvedčenia. Prestaňme s prílišným moralizovaním a postavme si vlastný kmeň, kde nám bude dobre.
Update: Odporúčam prečítať blog Paralelní Polis a dědictví Charty 77 po 40 letech
Na záver dávam ešte do pozornosti môj podcast, ktorý je pokusom vzdelávať dospelých v tom, čo ich škola nenaučila – ako mať kvalitný a úspešný život. Samozrejme, môj pohľad, každý je iný.
O knihe
Tento článok je súčasťou mojej pripravovanej knihy “Hackni sa!“, ktorej crowdfunding kampaň práve prebieha. V prípade, že vás tento článok zaujal, budem rád, ak sa do nej zapojíte – dostanete okrem finálnej knihy, ktorá bude vydaná na jeseň 2019, aj prístup k niektorým ďalším zaujímavým článkom, ktoré doteraz neboli zverejnené. Ak sa vám tento článok páčil, verím, že sa vám bude páčiť celá kniha aj ostatné články. Za každú podporu vydania knihy budem vďačný.