Jadrom tohto blogu je myšlienkový experiment, teda nie veda – a je plne OK, ak s ním nebudete súhlasiť. Mne prišiel tento myšlienkový experiment ako zaujímavý pohľad na večne omieľanú tému.
Tematicky trochu nadväzuje na môj predchádzajúci blog o morálke, takže predtým než mi začnete nadávať, že nie som za plnú rovnosť (čo nie som), prečítajte si prečo to tak je a to, že chápem, že máte iné morálne intuície.
Nerovnosť
Najprv pár základných vecí: Príjmové nožnice sa pravdepodobne roztvárajú, čo je ale isté je, že rozdelenie bohatstva spoločnosti nasleduje tzv. Paretovo rozdelenie (“20% ľudí vlastní 80% majetku” – konkrétne čísla sú pravdepodobne iné). Čo ale chápe málo ľudí je, že toto rozdelenie nie je popísateľné “zvonovou krivkou” ako normálne rozdelenie (ako napríklad výška ľudí) a navyše je fraktálové, čo v praxi znamená, že ak ľuďom závidíte bohatstvo keď ste chudobní, budete závidieť aj keď budete bohatí (ak by ste sa stali súčasťou tých 20% ľudí, ktorí vlastnia 80% majetku na Slovensku, vrámci nich budete pravdepodobne súčasťou tých 80%, ktorí vlastnia iba 20% majetku a tým 20% z vašej kohorty môžete závidieť rovnako ako kým ste zbohatli).
Kto vytvára technologický pokrok
Osobne si nemyslím, že nerovnosť je zlá. Jeden z dôvodov je, že bohatstvo sa vytvára “zvrchu”, nie zospodu. Chudobní ľudia väčšinou všetko čo majú spotrebujú na prežitie. Bohatý človek si môže dovoliť kúpiť si nový mobil, novú liečbu alebo niečo podobné. To, čo je teraz luxus bude časom komodita. Neviem, čo by John Adams v 18-tom storočí dal za kvalitného súčasného zubára, ale myslím, že ani George III vtedy nemal takú zubnú starostlivosť, aká je u nás dnes bežná. Podstatné je, že nehovorím o tom, kto ten iPhone alebo zubárske nástroje vyrába. iPhone nevznikol v Čínskej továrni v Shenzene, kde ho vyrobili (alebo “skompletizovali”), vznikol v mysliach ľudí, ktorí vsadili na to, že si ho vyššia stredná trieda kúpi. A to poháňa inováciu, z ktorej nepriamo benefitujú aj tí ľudia, ktorí na jeho výrobu nijak neprispeli (napríklad 93% afričanov má podľa niektorých výskumov prístup k mobilnej sieti – a lacné mobilné telefóny sú aj výsledkom toho, že niektorí ľudia kupujú drahšie telefóny).
Na druhej strane stúpanie nerovnosti je odhadované veľmi zle, pretože ľudia ako Piketty neovládajú štatistiku (a bod 156 tu). Internetom sa prehnala štúdia o tom aká je nerovnosť vo svete katastrofa, INESS o tom napísal článok: Svet obchádza strašidlo nerovnosti.
Ako bohatí ľudia neplatia dane, ak nechcú
Poďme ale naspäť k daniam. Začnime základnými informáciami o tom, prečo bohatí ľudia často neplatia dane. Dve základné veci sú vplyv na politiku a možnosti daňových optimalizácií. Vplyv na politiku (alebo súdny systém) znamená, že politici v demokracii potrebujú na zvolenie hlasy. Tie je pomerne jednoduché kúpiť za peniaze. Nehovorím len o billboardoch, ktoré sú drahé, ale aj o využívaní moderných technológií na cielenie politickej propagandy. Politik je človek, ktorý premieňa správne slová, povedané správnym ľuďom na hlasy od týchto ľudí. Aspoň úspešný politik. Čo je jeden z dôvodov, prečo ma absolútne nezaujíma, čo nejaký politik rozpráva v politickej kampani, jeho jediným cieľom je získať hlasy, nepredstavuje vám svoju víziu budúcnosti. Pretože vždy chudák pôjde do koalície. Aj ten Obama, ktorý bol osem rokov veliteľom amerických ozbrojených síl napriek rečiam nedokázal zastaviť vojnu v Iraku a počet zhodených bômb za jeho vlády dosiahol nový rekord – dokonca ich zhadzuje z lietadielok na diaľkové ovládanie zvaných drony.
Ľudia, ktorí tie kampane financujú samozrejme za to niečo chcú a nejaké zadné vrátka, či už v zákonoch alebo v súdnom systéme, vďaka ktorým môžu neplatiť dane sa samozrejme dajú ľahko vybaviť. Tieto zadné vrátka nie sú dostupné pre každého a často majú vysoké fixné náklady.
Daňová optimalizácia
Tým sa dostávame k daňovej optimalizácii. Upratovačka alebo učiteľka na základnej škole, ktorá pracuje pre štát má minimálne možnosti optimalizovať. Taxikár má oveľa jednoduchšie možnosti nepriznať príjem, ale keď ho už zaznamená na taxameter, má problém vytvoriť dostatočné množstvo nákladov (a paradoxne služby ako Uber možnosti nepriznať príjem výrazne znižujú – keď uberistovi niečo príde na PayPal, nemôže sa tváriť, že to nedostal – na rozdiel od desaťeurovky vo vačku). Podnikateľ, ktorý má niekoľko desiatok firiem v rôznych krajinách má možnosti oveľa vyššie. Môže príjem vytvárať v krajinách, kde nie je zdaňovaný, využívať všelijaké trusty a podobne.
Tieto schémy majú nejaké fixné náklady (napr. založenie offshore firiem), ale bohatý človek predovšetkým má rôzne legálne fikcie, vďaka ktorým si môže odpočítavať náklady. Prečo si nemôžu náklady odpočítavať bežní ľudia? Lebo sú zamestnaní. Tu by som rád podotkol, že existujú krajiny, kde človek nemusí byť zamestnaný, ale môže mať niečo ako “živnosť” a robiť na ňu. V takom prípade si môže daňovo uznateľné náklady odpočítať od základu dane. A zaujímavé je, že napríklad v USA na “živnosť” nepotrebujú žiadne “živnostenské oprávnenie”, každý je štandardne živnostník.
Väčšina ľudí daňové optimalizácie vôbec nechápe. Mainstreamové noviny častokrát hovoria, že nejakú slovenskú firmu vlastní “schránka z Cypru” – a teda neplatia dane. Lenže daň z príjmu slovenská firma (až na výnimky) platí v krajine, kde vytvorí príjem, teda na Slovensku – a tento zdanený príjem vyplatí majiteľovi na Cyprus. Cieľom týchto schém je pravdepodobne viac skryť skutočného vlastníka (v momente, keď to štát zakáže robiť takto – čím by výrazne obmedzil medzinárodné podnikanie – bude veľmi lukratívny inštitút bielych koní, čo neviem, či úplne chceme). Ďalším využitím môže byť obmedzenie daní pri predaji firmy, ale to je veľmi okrajový scenár.
Myslím si, že už tieto dva dôvody jasne hovoria, že ak bohatý človek nechce platiť dane, tak ich platiť nebude. Ale toto nie je ten myšlienkový experiment, to sú len bežné a zjavné dôvody.
Myšlienkový experiment
Poďme si povedať, prečo aj bohatí ľudia, ktorí chcú platiť dane a neoptimalizujú ani neuplácajú politikov väčšinou platia relatívne málo daní. Dôvodom je štruktúra cien a produkcia peňazí.
Väčšina ľudí si myslí, že podnikateľ platí niečo ako dane z príjmu (a dane z dividend a pod.). Lenže pre podnikateľa sú zaplatené dane obyčajný náklad, je to taký istý náklad ako materiál, nájomné a podobne. Čiže akékoľvek zvýšenie daní sa z dlhodobého pohľadu prejaví na cene. Dôvod je podľa mňa aj ten, že v jednotlivých odvetviach je pomerne stabilná marža; “Aká je marža v tvojom odvetví?” je úplne bežná debata medzi podnikateľmi, ktorí podnikajú v rôznych oblastiach. A keď som sa prvýkrát bavil s konkurenciou, zistil som, že prevádzková marža v našom odvetví je veľmi podobná, bez toho, aby sme sa na tom nejak dohodli.
Myslím, že jeden z dôvodov je, že účtovne je v zisku zahrnuté riziko, ktoré je dosť rôzne v rôznych odvetviach. Riziko je tiež náklad, ale nie je daňovo uznateľný, takže z marže je veľká časť pokrytie rôznych druhov rizík (zníženie dopytu, kolísanie vstupných cien, právne riziká, meniace sa prostredie, …). Z tohto dôvodu si myslím, že výnos kapitálu (po zdanení) na ktorý podnikatelia cielia je oveľa stabilnejší ako samotný zisk. Ak je to pravda (čo je len môj názor, ktorý nemám nijak podložený), tak daň z príjmu je obyčajný náklad, ktorý sa pretaví do koncovej ceny produktov a služieb.
Teda si myslím, že daň z príjmu neplatí firma, ktorá príjem vytvorila, ale koncový zákazník. Na to, aby to bola pravda ale nie je potrebný tento predpoklad, stačí si uvedomiť, že firma peniaze získava predajom svojich produktov a služieb, takže každé euro, ktoré zarobí prichádza od koncového spotrebiteľa. Na to, aby firma mohla zaplatiť daň z príjmu, musí ho získať od spotrebiteľa, ak nevytvorí zisk, nič neplatí. Takže v konečnom dôsledku peniaze na zaplatenie daní pochádzajú z peňaženky spotrebiteľa – nie od “bohatého podnikateľa”. Ten ich síce “prizná” a odvedie štátu, ale zaplatil ich spotrebiteľ. (Na druhej strane, daň z príjmu predstavuje v priemere cca 1-2% z tržieb firmy, takže zrušenie dani z príjmu by asi veľmi ceny neznížilo, na druhej strane by prinieslo konkurenciu, pretože je to podstatná časť z výnosu kapitálu – to sa ale netýka ostatných daní, ktoré platí spotrebiteľ, DPH je pätina ceny koncového produktu, spotrebné dane na benzín sú tiež podstatnou zložkou ceny, ktoré sa prejavujú aj v cenách produktov, ktoré kupujú ľudia, ktorí “chodia všade pešo” – tie paradajky na Miletičku niekto musí doviezť).
To, že dane platia “bohaté firmy” je podľa mňa ilúzia, platíme ich my, ktorí služby týchto firiem využívame. Z tohto pohľadu je zaujímavé to, že firma, ktorá dobre optimalizuje dane nám potom môže poskytnúť lepšie ceny (a zarobiť tak ešte viac, lebo má síce nižšie ceny, ale vďaka nim má viac zákazníkov, takže daňové optimalizácie sú konkurenčná výhoda). Ľudia väčšinou vnímajú firmy, ktoré daňovo optimalizujú ako nemorálne, ale zaujímavý pohľad je práve ten, že v skutočnosti nám “nechtiac” poskytujú lepšie služby (ak nemajú inú, napríklad monopolnú výhodu, zabezpečenú štátnou licenciou, štátom garantovaným patentom a podobne).
Nechajte to chvíľu vstrebať – aj ak tomu plne neveríte, skúste do konca tohto blogu len pre účel myšlienkového experimentu predpokladať, že všetky dane platia koncoví spotrebitelia.
Štruktúra spotreby
Na to, aby sme pochopili, prečo zo svojej produkcie platia dane najviac chudobní ľudia je dôležité uvedomiť si, čo so svojim majetkom robia chudobní, stredná trieda (nech je to čokoľvek) a bohatí ľudia. Chudobný človek všetko čo zarobí spotrebuje – na niečo ako “nákupný košík”, ktorý je u každého iný (preto oficiálne štátne meranie inflácie rastom indexu spotrebiteľských cien je nezmysel). Minú ich na jedlo, ktoré si nedopestujú sami, na nájom, energie, zdravotnú starostlivosť a vzdelanie detí. Chudobní žijú “z ruky do úst” a nešetria, čiže všetko spotrebujú. A ako v tomto myšlienkovom experimente predpokladáme, všetky dane z pridanej hodnoty, spotrebné dane a dane z príjmu platia spotrebitelia. To znamená, že takmer 100% svojej produkcie premenia na spotrebu a tú zdania.
Opačný extrém je bohatý človek. Dajme tomu, že je výrazne bohatší ako chudobný človek (napríklad tisícnásobne). Bohatstvo v spoločnosti má paretovu distribúciu, ale objem žalúdka je stále gausovka (a nepredpokladám, že má veľmi silnú koreláciu s majetkom). Tým chcem povedať, že keď si bohatý človek kúpi tri vily, šesť áut, dve jachty a jedno súkromné lietadlo, nespotrebuje toho až tak veľa – veľká časť jeho majetku budú investície, čo budú vo veľkej miere akcie vo firmách (ktorých dane z príjmu platia ich zákazníci), zlato (ktoré nevytvára nič zdaniteľné, kým ho znova nepredajú) a iné komodity, možno nejaké dlhopisy, Bitcoiny a podobne. Bohatý človek nie je fyzicky schopný spotrebovať priamo úmerne viac ako chudobný človek. Áno, jeho dom je možno oveľa drahší, ale dennodenná spotreba je v pomere k celému majetku oveľa nižšia. Bohatý viac šetrí a investuje, menej spotrebuváva.
Štruktúra cien
Ďalší veľmi podstatný efekt je produkcia peňazí, ktorá je brutálnou daňou, ktorú väčšina ľudí nevidí. A je výrazne nepredvídateľná. V súčasnosti ten efekt napríklad cítiť na IT sektore na Slovensku. Vďaka eurofondovým programom do IT sektora natiekla miliarda eur. Ale nevzniklo toľko nových programátorov (aj keď zlé jazyky budú tvrdiť, že zrazu sa zo študentov prvých ročníkov vysokých škôl stali senior programátori, stále to prinajhoršom strojnásobilo počet programátorov). To znamená, že ponuka programátorov je relatívne stabilná, ale dopyt sa zvýšil. Jedná sa o novovytlačené peniaze, ktoré do ekonomiky natiekli. Neboli to prostriedky, ktoré vznikli produkciou.
Programátor si teda v poslednej dobe zarobí viac, nie vďaka tomu, že viac vyprodukuje, ale vďaka tomu, že čerstvé “novovytlačené” peniaze sa vláda rozhodla liať do tohto sektora a nie do pestovania paradajok (aj keď poľnohospodárske dotácie sú iná story).
Efekt to má taký, že si programátori môžu dovoliť nový iPhone, lepšie paradajky aj lepšie bývanie. Takže nepriamo dvíhajú aj ceny nehnuteľností (aj keď tie rastú vďaka novovytlačeným zlým peniazom, ktoré cez hypotéky tečú do nehnuteľností a do stavebného sektora). Viac o zlých peniazoch v knižke Juraja Karpiša Zlé peniaze. Disclaimer: S Jurajom som tento článok nekonzultoval a je dosť možné, že vidí veci výrazne inak ako ja.
Ak zvládate angličtinu, tento efekt zvyšovania cien (a implikácií pre podnikanie) popisuje veľmi dobre Richard Maybury vo svojej knihe Clipper Ship Strategy. Čo je ale podstatné – väčšinou si ľudia myslia, že tie nové peniaze prichádzajú do ekonomiky rovnomerne. To sa dá veľmi ľahko vyvrátiť. Peňažná zásoba M1 v novembri 2016 bola 7156510 miliónov. Koncom roka 2015 niečo nad 6000000 miliónov (zdroj). Euro používa asi 337 miliónov Európanov. Predpokladám, že ste si nevšimli, že by ste dostali medzi rokom 2015 a 2016 pod stromček (7156510-6000000)/337 = €3431 (ak by som zobral zásobu M3 ako ukazovateľ, bolo by to nahrubo €1514). Ak vám zaklopal nejaký vládny úradník alebo zamestnanec centrálnej banky a odovzdal vám tieto peniaze, prosím dajte mi na neho kontakt, lebo na mňa určite zabudol.
Tieto peniaze ale niekam išli. Porovnajte si to s tým koľko zaplatíte vy alebo akýkoľvek “bohatý človek” na daniach a je jasné, že tento efekt nie je ani zďaleka rovnomerný. Niekto z neho benefituje a niekto na ňom prerába. Jedna miliarda takýchto peňazí deformovala slovenský IT sektor na nepoznanie, vďaka tomu vznikajú aktivity, ktoré bojujú proti korupcii (ako napríklad slovensko.digital) a všelijaké iné organizácie, ktoré sa snažia niečo s tým robiť). “Problém” je, že chcú pomôcť tým, že sa snažia tento tok peňazí nasmerovať niekam inam (spravodlivejšie, lepšie, “hodnota za peniaze” a podobne). Lenže jadrom celej deformácie je samotný tok týchto peňazí. Čím nehovorím, že nie je dobré bojovať proti korupcii, len to, že ak sa tie peniaze použijú aj v “súlade so všetkými mravmi”, budú rozdelené nerovnomerne. Určite jedna štvorčlenná rodina nedostane €6000 ročne (prírastok M3), resp. €13600 (prírastok M1) každý rok.
Podnikatelia (aspoň tí, ktorí sú úspešní) sú veľmi dobrí v tom, že vedia tento tok peňazí identifikovať. Najbežnejšie využitie tohto toku peňazí je predávať tým, ku ktorým sa tieto peniaze dostanú najskôr a nakupovať od tých, ku ktorým sa dostanú najneskôr, teda predávať za vyššie ceny ľuďom, ktorí si tieto vyššie ceny môžu dovoliť (majú prístup k “novým eurám”) a nakupovať od tých, ktorí si tieto nové eurá ešte nevšimli (a teda nestihli dostatočne zvýšiť ceny).
Samozrejme, držať na účte eurá (alebo v eurách denominované dlhopisy) sú asi najhoršia stratégia na sporenie, lebo tento efekt to bohatstvo zničí rýchlejšie ako vietor odfúkne piesok z pláže. A tým sa dostávame k strednej vrstve, ktorá síce nemá podiel vo firmách, akcie a zlato, ale niečo ušetrí, napríklad na lepšie bývanie. Neplatí teda toľko daní na spotrebe, ale ušetrí oveľa menej ako si myslí, pretože nevyužíva efekt nových peňazí; dokonca je na zlej strane tohto efektu.
Zoberte si napríklad rodinu, ktorá si “šetrí na bývanie”. To znamená, že si ukladajú eurá na nejaký “sporiaci účet”, ktorý ak to veľmi preženiem zarába 5% p.a. Ich sused si vezme hypotéku s trojpercentným úrokom a kúpi si nový dom. Na trhu je o dom menej, takže ceny domov stúpli (samozrejme, nové domy sa aj stavajú, len si treba uvedomiť, že aj druhý sused stavia – tiež na hypotéku – a teda robotníkov je menej, nehovoriac o tých, ktorí za eurofondy stavajú ďiaľnice a teda nemôžu stavať váš dom – ak im neponúknete obzvlášť dobrú odmenu). Čo to znamená pre šetriacu rodinu? Že ceny toho, na čo šetria stúpajú oveľa rýchlejšie a oplatí sa skôr sa napojiť na zdroj nových peňazí (úvery, eurofondy) ako šetriť. A tým sa znova dostávame k tomu efektu nových peňazí. Neoplatí sa šetriť (teda rozhodnúť sa “spotrebúvať menej”), ale prisať sa na zdroj nových peňazí a presunúť to šetrenie cez rast spotrebiteľských cien na všetkých ostatných. Predstavte si to tak, že ja si postavím teraz dom na hypotéku, spôsobím rast cien nehnuteľností a vďaka mne vzrastú aj ceny robotníkov. K nim (a k pôvodnému majiteľovi pozemku, od ktorého som kúpil) sa dostanú tieto nové peniaze a podľa toho, čo kúpia oni spôsobia rast ďalších cien. Teda ľudia, ktorí spotrebuvávajú všetky tieto statky (domy, pozemky, robotníci, rožky s treskou a borovička, ktorú si robotníci kupujú) toho môžu vďaka vyšším cenám spotrebovať menej. Takže všetci šetria na môj dom. Paráda, nie? Myslíte si, že hypotéku dostane pravdepodobnejšie chudobný človek alebo stredná trieda? Ešte raz, aby sa to lepšie vstrebalo – chudobní ľudia cez to, že môžu vďaka rastúcim cenám spotrebovať menej “šetria” na domy bohatších ľudí, ktorí dostanú hypotéku. A nie len na domy, hypotéky sú len jedna z mála ciest, ktorými sa statky presúvajú od chudobným k bohatším. Eurofondy sú ďalší pekný príklad. Celé je to neviditeľné, nikomu neubúda zostatok na účte, len sa zrazu za eurofondy rekonštruuje “zadarmo” detské ihrisko alebo kostol v dedine, všetci sú štastní, že tú európsku úniu máme. A potom si len zanadávame, že tie paradajky a domy zase zdraželi, zlí chamtiví podnikatelia, však? Nabudúce, keď budete nadávať na vyššie ceny, pozrite sa na logo európskej únie a nápis “Postavené z fondov Európskej Únie”. To je pravý dôvod, prečo ceny stúpajú – a chudobní sú chudobnejší.
Bohatý človek má síce veľmi často nejaké eurá (“keš je kráľ”, hlavne v dobe krízy, kedy bohatý človek “vo výpredaji” kupuje lacno všetko, čoho sa panikáriaci ľudia chcú zbaviť, aby vykryli straty), ale veľká časť jeho majetku sú “superpeniaze”, napríklad akcie. A samozrejme vlastní budovy, domy, továrne, firmy, autá, … Všetko podlieha nejakému opotrebovaniu, ale málokedy až takému, ako inflácia.
(Skoro) záver
Sociálny štát podľa môjho názoru neplatia bohatí ľudia. Je to jedna veľká ilúzia, vďaka ktorej si chudobní ľudia myslia, že bohatí ľudia časť svojej produkcie venujú chudobným. Myslím si, že väčšinu daní a “inflačnej dane” (efektu produkcie nových peňazí) platia ľudia, ktorí spotrebujú väčšinu svojej produkcie, ľudia, ktorí používajú štátne zlé peniaze. Len na to, aby ste to videli sa treba ponoriť do myšlienkových experimentov a nepozerať sa iba na daňové priznania (ktoré vo vás vytvoria veľmi peknú, ale nepresnú ilúziu toho kto platí dane) a zostatok na účte (lebo euro dnes a euro o dva roky nie je to isté – a závisí od toho komu predávate, či tým, ktorí majú prístup k novým peniazom alebo tým, ktorí predávajú paradajky na Miletičke).
A potom tu máme rozhorčených salónnych ľavičiarov, ktorí robia startupy z eurofondov, popíjajú organickú kávičku (tá chutí aj mne, aspoň niečo máme spoločné) a rozhorčujú sa nad tým, aká je vo svete nespravodlivosť – bohatí ľudia by mali platiť dane. V UK ich volajú Champagne socialist. Ich cieľom, ktorý prezentujú, je zvýšiť dane pre bohatých a pomôcť chudobným. Čo absolútne nechápu, je štruktúra daní a štruktúra nových peňazí. A navyše, keďže z tých nových peňazí žijú, budú sa biť do pŕs za zavedenie progresívnej dane alebo za zvýšenie dane z príjmu pre bohatých, zavedenie daní z dividend, ale nikdy nepristúpia na to, čo by naozaj pomohlo – zavedenie slušných peňazí, bez vládnych zásahov a deformácií a ich pumpovania do vybraných sektorov ekonomiky. Prečo? Lebo práve z toho profituje ich neziskovka, ktorá získava granty, ich startup, ktorý je financovaný štátnym startup fondom alebo eurofondovým grantom.
Čo s tým?
Ak sa vám podarí čokoľvek ušetriť, šetrite to v niečom inom ako v štátnych peniazoch. Pre každého je to niečo iné, ale pre mňa sú dobré investície do môjho vzdelania a rozvoja – teda zvyšujem svoju hodnotu na trhu a chcem mať viac možností a schopností ako založiť a viesť firmu (čím viac toho viem, tým efektívnejšie a vo viacerých oblastiach môžem podnikať).
Ak máte deti, tak to bude investovanie do zdravia a vzdelania vašich detí. To sú dividendy, ktoré vám nikdy nezoberie žiadna centrálna banka. Samozrejme, neučte sa niečo, čo v dobe technologického pokroku nebude potrebné. A nechcem tým povedať, že máte ísť na štátnu univerzitu študovať medzinárodné vzťahy alebo niečo podobné, vzdelávajte sa v tom, čo vám osobne pomôže alebo znalosť čoho má na trhu veľkú hodnotu. Povedané inými slovami, vzdelávajte sa v tom, čo vám umožní viac pomôcť viacerým ľuďom (vrátane seba). Ak ste nepočuli môj posledný podcast s mojou mamou o tom ako to robíme my, odporúčam, ak zvládate angličtinu, tak aj môj starší blog o tom ako spraviť z riešenia problémov sveta svoju kariéru. Ak nezvládate angličtinu, časť z neho v slovenčine vyšla predtým na menejstatu.sk.
Ďalší dobrý spôsob šetrenia je ukladanie hodnoty v drahých kovoch (napr. v zlate) a v bitcoinoch (pozor, to je do veľkej miery špekulácia). Nepočítajte s tým, že hodnota ktoréhokoľvek z nich vzrastie, ale minimálne u zlata ani veľa neprerobíte, myslím, že oproti euru je to bezpečný prístav na 20 a viac rokov. Celá moja stratégia je v tomto blogu (tiež v angličtine). Inú zaujímavú stratégiu, ktorá sa mi tiež pozdáva popísal Harry Browne vo svojej knižke Fail-safe investing.
Skúste sa zamyslieť, aké sú ďalšie spôsoby, aby ste sa nestali obeťou tohto efektu. Zamyslite sa nad tým, čo financujete a vďaka čomu sa vzdávate svojho životného štýlu. Potrebujete nový portál o doprave, keď používate Waze? Je podľa vás v pohode financovať výlety lietadielok nad nejaké krajiny na blízkom východe? Nielenže sme obeťami neúmerného zdanenia, ale práve vďaka nám: plátcom daní a používateľom zlých peňazí, vznikajú takéto projekty. Nie preto, že “sme sa neozvali”, nie preto, že sme nehlasovali alebo zle hlasovali vo voľbách. Preto, že pracujeme, nakupujeme a teda to platíme z našich daní.
Ak si myslíte, že vďaka daniam financujete sirotčince, chudobných a postihnutých, zamyslite sa, či tých niekoľko veľa miliónov nových eur naozaj skončí u bezdomovca, siroty, invalida alebo znásilnenej ženy. Ak nie, druhé dôležité uvedomenie je, že nepotrebujeme viac peňazí (či už od bohatých alebo od kohokoľvek).
Prajem veľa optimizmu a odporúčam sa zamyslieť na tým, čo môžete urobiť vy osobne – a nemyslím tým teraz spraviť kampaň, web alebo politickú stranu, ale naozaj osobne – ako môžete zmeniť svoje správanie, aby ste túto rovnicu naklonili vo svoj prospech. Ak budete bohatší, doprajete si luxus, pomôžete aj mne, ktorý som sa o to nijak nepričinil, lebo budete financovať pokrok, z ktorého ťažíme všetci – a tí najchudobnejší neprimerane viac. Ak chcete prispieť spoločnosti, neplaťte dane, ktoré platiť nemusíte, šetrite, investujte a vytvárajte. A samozrejme, ak chcete pomôcť tým, ktorí pomoc potrebujú, nepotrebujete na to štát, predpokladám, že tých, ktorí pomoc potrebujú dokážete nájsť aj sami.
O knihe
Tento článok je súčasťou mojej knihy Hackni sa. Obsahuje rôzne neštandardné pohľady na svet, ktoré môžete aspoň preskúmať, ak už nie priamo nainštalovať.