[responsivevoice_button voice=”Slovak Female” buttontext=”Prečítať”]
Nová zábavka ekoaktivistov je hnutie “degrowth”. Pekný článok o tomto hnutí napísal server Vice. Ak by ste čakali, že to plánujem rozložiť a argumentačne rozbiť, tak na to tento článok nemusíte čítať, nie je to mojim zámerom.
Pozitíva
Začnem pozitívnymi vecami. V čom súhlasím s týmto hnutím je toxicita momentálneho workoholizmu a nastavenia mnohých na extrémny pracovný čas. Hovoril som o tom v niekoľkých podcastoch (niektoré ešte nie sú zverejnené). Podľa newslettra Juraja Karpiša Zlé peniaze, dobrý život:
„Dospelý Pavián v Serengeti si zoženie denný kalorický príjem za 3 hodiny. Lovci a zberači za 3-4 hodiny. Homo Sapines obklopený robotmi a so super počítačom vo vrecku pracuje 5-6 hodín denne.“
Čiže po odpočítaní toho, že polovicu produktivity nám zoberie štát na daniach a odvodoch sme na úrovni lovcov a zberačov. K čomu bol ten technologický pokrok?
S degrowth súhlasím v tom, že je to o nastavení. Príčin je viac: hra na status, kedy je pre ľudí z nejakého dôvodu dôležité kde v hierarchii sa nachádzajú. Potom makajú aby mali hypotéku na veľký dom, auto na leasing a keď už musia platiť splátky, splácajú. Peknou alternatívou sú modulárne domy, shipping container domy a hnutie tiny house.
Tiny house je malý modulárny dom, na ktorý vo väčšine krajín nepotrebujete ani stavebné povolenie. Nemá základy, často je prenositeľný a do veľkej miery sebestačný.
Má kuchyňu, záchod, sprchu, spálňu a obývačku. Ak ho postavíte do lesa, máte krásny výhľad. Prečo to ľudia začali robiť? Lebo nechcú mať hypotéku. Stačí im menší priestor (treba menej upratovať). Takýto spôsob života je super, pretože kde nie sú splátky hypotéky, nie je každomesačná závislosť na výplate.
S technológiami, ktoré máme by sme mali byť oveľa efektívnejší ako lovci a zberači. Samozrejme, znamená to, že nestrávime pol dňa v práci na Facebooku (ako na to popisujem tu). Slobodnejší môžeme byť aj prejdeme skôr do freelance módu alebo začneme podnikať. Je to trochu iné nastavenie ako 12 hodinoví workoholici, ktorých čaká ďalšia splátka hypotéky.
V tomto s degrowth hnutím sympatizujem – nie je to pre každého, ale ak sa niekto dobrovoľne rozhodne takto žiť, obdivujem to. Ako človek, ktorý už niekoľko rokov nemá žiadny full-time job vidím množstvo výhod. Ľudia ráno trčia v zápche, je popíjam čaj na terase kdekoľvek na svete a rozmýšľam, čo by som vytvoril. Je to však iná forma rizika – na začiatku mesiaca mi nepríde žiadna SMS s kreditom na život na tento mesiac, musím plánovať dlhodobo, šetriť a menežovať peniaze. Na druhej strane, keďže nemám hypotéku, nemusím stresovať. Hodlujem tuniaky, sardinky a maslo v mrazáku a keď bude najhoršie, predám aj nejaké krypto.
Zamestnanci majú väčšinou stres z downside rizika, ktorý je väčšinou vo forme “keď nebudem pracovať a nebude sa mi dariť v podnikaní, ako zaplatím splátku?”. V tomto sa mi páči pozorovanie Dušana Plichtu, kde tvrdí, že podnikanie je menej rizikové ako zamestnanie. Moja interpretácia: Ako podnikateľ mám dobrý vhľad do rizika, ktorému sa vystavujem. Zamestnanec väčšinou nevie ako sa darí firme, či ho prepustí, zníži mu plat, nezaplatí a podobne. Podnikateľ väčšinou vie na čom je a dokonca aj ak je riziko často väčšie, závisí od podnikateľa a (dobrý) podnikateľ mu môže rozumieť.
Minimalizmom a nezadlžovaním sa toto downside riziko ešte znižujeme (dokonca aj ak sme zamestnaní). Dokážeme niečo ušetriť na zlé časy.
Podnikatelia sú samozrejme vystavení upside riziku, ktoré dokážu tiež do veľkej miery menežovať – zamestnanec v podstate nemá upside, s drobnou výnimkou nejakých bonusov. Jeho bonusy nikdy nebudú 100 BTC ročne s výnimkou pár povolaní.
Minimalizmus
Pôvodný článok sa odvoláva na Marie Kondo a jej minimalizmus – zbavovania sa nepotrebných vecí a nehoardovania. Toto je samozrejme tiež fajn pre ľudí, ktorým to vyhovuje. Hnutie Marie Kondo sa zaoberá tým ako zistiť, čo naozaj potrebujeme k šťastnému životu. Ak sa nad tým zamyslíme, nie je toho veľa. Môj kamarát Paľo Lupták alebo Emil väčšinu času cestujú a to čo k životu potrebujú sa zmestí do jedného ruksaku, ktorý netreba zacheckovať ako batožinu do lietadla.
Tento prístup určite nie je pre každého, ale aj tí, ktorí ho neaplikujú sa môžu z neho veľa naučiť. Napríklad to, že často je lepšie prenajímať ako vlastniť. Nejde len o byt alebo dom – tam je vlastnenie taký mentálny hack na pocit životnej istoty. Bezpečné bývanie je dosť nízko na maslowovej pyramíde potrieb. Príklad: Mám kúlový skladací bicykel. Minulý rok som ho použil raz. Prestal som bicyklovať? Vôbec nie. Vďaka skvelému bike sharing systému Whitebikes (alebo podobných bike sharing systémoch v iných mestách) si bicykel zoberiem z ulice keď ho potrebujem, odložím ho tam kde ho chcem odložiť a nemusím sa stresovať kde a ako ho zamknem, čo ak budem chcieť ísť domov inak a podobne. Pri dopravných prostriedkoch to je super, v Prahe sú zdieľané elektrické kolobežky a bicykle, ktoré môžem kombinovať s verejnou dopravou, Uberom a Boltom alebo chodením pešo. Tak ako mi vyhovuje. Nevlastnenie a minimalizmus v tomto prípade zvyšuje môj životný štandard – nemusím nič servisovať (ale môžem, Whitebikes je komunitný projekt a ak mám čas a narazím na pokazený bike, môžem ho opraviť alebo aspoň odniesť na servisný stojan ak ho sám opraviť nedokážem), hodnota môjho majetku sa neničí časom a mám obrovskú flexibilitu.
Okrem toho nastavením sa na minimalistický štýl života prestanem do veľkej miery hrať hru na status a hierarchiu. Alebo aspoň zmením jej pravidlá. Kto má väčší status – niekto kto má pekný dom na Kolibe alebo niekto kto si prenajal chatku na pláži za polovičnú cenu splátky hypotéky domu a ráno skočí do mora? O statuse ešte napíšem osobitný blog.
V čom nesúhlasím s degrowth
Myslím si, že takýmto spôsobom môžu rozmýšľať ľudia, ktorí nie sú chudobní. Ekonomický rast totiž pomáha najchudobnejším. Technologický rozvoj znižuje ceny potravín, dopravy a čoskoro nehnuteľností. Ľudia budú musieť vďaka internetu, videokonferenciám a virtuálnej realite menej fyzicky chodiť do práce a kľudne môžu žiť na dedine pri lese, kde sú lacné nehnuteľnosti. Tlak na bývanie v centrách miest klesá. 3D tlačené domy, masprodukcia modulárnych domov, automatizácia produkcie potravín – to všetko je ekonomický rast a pomáha hlavne chudobným ľuďom.
Namiesto toho, aby sme sa pozerali na HDP (mimochodom totálne bullshit ukazovateľ) a znižovanie produkcie, propagujme individuálne znižovanie konzumu. To znamená, učme ľudí ako sa nezadlžovať, ako efektívnejšie spotrebúvať menej. Toto spôsobí to, že produkcia bude efektívnejšia (podnikatelia produkujú len o to, o čo je záujem – a za ceny, ktoré sú konzumenti ochotní platiť). Ekonomický rast a produkcia sa teda prispôsobí tomu, čo ľudia chcú – a ak chcú menej alebo iné statky, príde k zmene.
Akákoľvek snaha o centrálne znižovanie ekonomického rastu má jeden jediný dôsledok – chudobnejší ľudia, ktorí o to nestáli.
Ekologický aktivizmus je výsada bohatých. Zero waste si môže dovoliť niekto, komu nevadí drahšie mydlo a náklady na to, že si donesiem vlastnú nádobu. Chudobní ľudia si kúpia najlacnejšie mydlo v Lidli. Ak im najlacnejšie mydlo v Lidli zakážeme, klesne ich životný štandard – a budú chudobnejší, aj keď nechceli.
Pekný príklad je ekoaktivizmus v San Franciscu, ktoré je známe množstvom bezdomovcov. Posledné roky majú problém s ľudskými výkalmi na uliciach. Samozrejme “zľava” prišla hneď informácia o tom, že narastá nerovnosť a je to dôsledkom kapitalizmu. Potom sa niekto porozprával s bezdomovcom a ten povedal (parafrázujem): “Kedysi som si kúpil niečo v 7Eleven, dostal som k tomu plastovú tašku zadarmo, do nej som vykonal potrebu a vyhodil som ju do koša. Odkedy mesto zakázalo plastové sáčky, túto možnosť nemám”. Predpokladám, že nikoho nenapadne dať eko-omšu bezdomovcovi o tom aký je zákaz plastových sáčkov skvelá eko-inovácia a ako by mal pekne ísť kakať pod Golden Gate Bridge. Nezamýšľané dôsledky.
Eko-aktivizmus si môžu dovoliť bohatí ľudia, ktorí na to majú. A to, aby nás bolo viac bohatých zabezpečuje kapitalizmus, vďaka ktorému máme technologické inovácie, z ktorých profitujú všetci.
Degrowth je pre mňa len nový buzzword na to, čo by sme mali robiť – hovoriť o paralelných riešeniach, o tom ako môžeme za menej mať viac, ako sa môžeme nezadlžovať a ako nemusíme vlastniť hneď najnovší technologický vynález, ale je lepšie si ho najprv požičať a vyskúšať – a potom možno prenajímať.
O knihe
Tento článok je súčasťou mojej pripravovanej knihy “Hackni sa!“, ktorej crowdfunding kampaň práve prebieha. V prípade, že vás tento článok zaujal, budem rád, ak sa do nej zapojíte – dostanete okrem finálnej knihy, ktorá bude vydaná na jeseň 2019, aj prístup k niektorým ďalším zaujímavým článkom, ktoré doteraz neboli zverejnené. Ak sa vám tento článok páčil, verím, že sa vám bude páčiť celá kniha aj ostatné články. Za každú podporu vydania knihy budem vďačný.