O (ne)volení, červených panáčikoch a náckoch

Volenie vo voľbách ako gambling

Môj primárny dôvod prečo ja nechodím voliť je podobný ako v prípade lotérie. Či sa zapojím alebo nezapojím, mám iba náklady s minimálnou šancou vyhrať. (Náklady pri volení sú ísť do volebnej miestnosti, pri lotérií 2€ za žreb – v oboch prípadoch malé).

Tento matematický “podvod” ale mozog nedokáže tak dobre spracovať, los si nekupuješ s tým, že plánuješ nevyhrať, ale šanca, že vyhráš je minimálna (výhra v tomto prípade definovaná ako “môj hlas zmení aspoň jedno kreslo v parlamente”). A potom sa dostávaš do gamblerského cyklu:

“Kúpim los, snáď vyhrám, nevyhral som, kúpim los, snáď vyhrám, nevyhral som…”

Možno máte pocit, že preháňam, ale vždy pred parlamentnými alebo prezidentskými voľbami fičí rétorika strachu – ak teraz nepôjdeme voliť, bude to v prdeli. Vyhrá Mečiar, Fico, Kotleba, Sorosovi ilumináti, …

Čo je pre mňa dôležité je mať vnútorný pocit, že beriem zodpovednosť za svoj život do vlastných rúk a neodovzdávam ju niekomu inému. Viem, že mňa hlasovanie nezachráni ani mi nepomôže, pretože nevyhrám a preto na tom musím makať sám.

Keby som volil, bol by som gambler, ktorý stále dúfa, že tentoraz už za mňa vyriešia problémy iní ľudia.

To je pre mňa primárny dôvod prečo ja nevolím. Volenie je pre mňa signál “väčšina, postarajte sa o riešenie mojich problémov”.

Mám niekoľko sekundárnych príčin, ale táto je pre mňa najdôležitejšia.

Ale ja tu chcem ostať žiť…

Aj ja. Ale ak to nepôjde, budem musieť ísť preč. Zase strach. Ak vyhrá Mečiar/Fico, posledný zhasne svetlo. Koľko ľudí naozaj odišlo? Pár ich poznám, odišli a sú spokojní tam kde chcú. Väčšina ľudí, ktorá mala silné reči o odchode odišla preto, že si našla lepší job alebo ostali doma.

Som pripravený žiť kdekoľvek to bude vhodné v prípade, že mi tu niečo nebude vyhovovať natoľko, že to preváži náklady. Čo tiež celú hru otočí opačne – ak spoločnosť má záujem o to, aby som bol jej súčasťou, musia sa snažiť aj oni. Samozrejme, je to metafora, spoločnosť nič nechce, jej chcenie je len emergentný jav konania jednotlivcov. Toto konanie má nejaký agregátny prejav, ktorý vnímame ako “spoločnosť chce”.

Keď som v Paname, ani neviem aké sú tam politické strany. Pretože to je opačne ako politiku vníma väčšina ľudí – ak ma niekto obmedzuje tak, že mi to za to nestojí, idem inde. Nemám ani len možnosť tam vyberať náčelníkov vo voľbách, pretože niesom odtiaľ, som imigrant. A zároveň nevidím dôvod, prečo by som ju mal využívať na Slovensku, ak žiadnych náčelníkov nerešpektujem ako legitímnych.

Výhoda “voľby nohami” je opačná – mám možnosť vybrať si spoločnosť, ktorej nastavenie mi vyhovuje. Nemusím sa krkolomne snažiť zmeniť celú spoločnosť alebo majoritu, ale vyberám si takú spoločnosť, v akej sa mi bude dobre žiť.

Samozrejme, voľba nohami je “drahá” záležitosť. Hodnota toho, že mám niekde kamarátov, rodinu, poznám to tam a orientujem sa v lokálnom prostredí je obrovská.

Našťastie voľba nohami nemusí nutne znamenať zmeniť krajinu, pretože to, čo je na spoločnosti podstatné sú interakcie s ľuďmi. V mojej spoločnosti nevyhráva ani Smer, ani náckovia, ani surferi na aktuálnej náboženskej vlne, pretože jednoducho do okruhu ľudí, s ktorými interagujem nesmú, sú čo najbezpečnejšie oddelení od všetkých mojich aktivít. Ja som už volil – spoločnosť si vyberám každý deň.

Zahraniční Slováci

A taktiež by ma zaujímalo, načo je dobrá kampaň za to, aby volili zahraniční Slováci, ktorí tu nežijú. Nemám proti nim nič, ale príde mi trochu divné voliť z Kanady slovenských náčelníkov, prečo by mali rozhodovať o mojom osude, keď s nimi nemám žiadne interakcie?

Samozrejme, skutočný dôvod je ten, že zahraniční Slováci majú najmenšiu pravdepobnosť voliť nacionalistických vodcov a zlodejov – niektorí dokonca kvôli tomu odišli do zahraničia. Ale ak vieme, že nacionalistickí vodcovia nie sú správni, prečo chodiť okolo horúcej kaše a ovplyvňovať výsledky takto nepriamo?

Je to tak trochu cielená politická kampaň – je neslušné “zakázať” kandidovať náckom, psychopatom a podobným indivíduám alebo skupinám, takže namiesto toho, aby sme priamo zadefinovali, čo je v pohode a čo nie, robíme akože kampaň typu “nech hlasujú mladí” (ale iba kým nezistíme, že tí mladí v skutočnosti chcú tých náckov), prípadne “nech hlasujú zahraniční slováci”, lebo práve tí majú menšiu pravdepodobnosť voliť zlo. Nechápem. Buď vieme, že niečo je zlo a jednoducho sa na tom zhodneme alebo nie.

Strach “väčšina by mohla zvoliť zlo” je v podstate vyjadrená obava “väčšina možno to zlo chce”. Samozrejme, môžeme si nahovárať, že sú len oklamaní, ale v skutočnosti mi v tomto rezonuje skôr otázka, či sa ľudia tak trochu nezbláznili, že dovolia o svojom živote rozhodovať niekomu, kto pre nich chce niečo, čo bude zlé – a namiesto priameho riešenia tohto problému skúsime zmobilizovať ľudí, ktorí majú pas so slovenským znakom, lebo oni možno to zlo pre nás chcieť nebudú.

Percentá

Čo ak môj hlas a agitácia voliť zlepší situáciu o 0.00001%? Váha hlasu je malá, ale trochu zlepšiť situáciu je lepšie ako nerobiť nič.

Toto je častá ilúzia. Agitácia zmení situáciu na 0%. Pravdepodobnosť, že môj hlas a hlas mnou agitovaných ľudí zmení jediné kreslo v parlamente je prakticky nula (prakticky nula znamená, že je to vo všetkých prípadoch väčších volieb – parlament, prezident, eurovoľby – presne nula, okrem jedného prípadu za milión rokov). Výsledok je diskrétny. Dokonca aj v posledných voľbách, ktoré boli tesné šanca, že by som ovplyvnil tisíc ľudí by bola takmer nulová (ak by som do toho neinvestoval obrovské množstvo energie) – podotýkam, že stranu, ktorá tých tisíc hlasov potrebovala by som nevolil ani keby som hlas išiel hodiť.

Keď volím, nespôsobím tým, že parlament bude o 0.00001% lepší, parlament bude rovnaký. Je to ako vyfarbovať omaľovánku 97 farbami a potom ju odfotiť a prehodiť do odtieňov šedej. O 0.00001% lepší výsledok nebude, výsledok je kto sedí na parlamentných kreslách a to sa o 0.00001% zmeniť nedá, granularita je 150 miest v parlamente.

“Ale systém nezmením…”

A je to správna otázka? Je to, čo naozaj ovplyvňuje náš život “volebný systém” alebo “demokracia”? A ak áno, do akej miery? Dá sa táto miera ovplyvniť? To je to, čo zaujíma mňa.

A toto je častá chyba ľudí, ktorí apelujú na nevoličov, pretože riešenie vnímajú ako binárne možnosti – zlepšiť súčasný systém alebo konštruktívne navrhnúť iný lepší systém a cestu k nemu. Zlepšiť súčasný systém je podľa mňa iba zlá investícia energie (vzhľadom na efektívnosť zmeny prenásobenú dopadom je fakt lepšie kúpiť si los v lotérii). Samozrejme, každý to môže vnímať inak (tak ako si ľudia kupujú žreby a stále veria, že vyhrajú, lebo veď tuto minule niekto vyhral milión).

Rozprávanie sa o voľbách má iný zmysel – nie je to o hľadaní “systému, ktorý by fungoval”. Ani o jednoznačnom recepte na lepší svet. Ak sa totiž na svet pozrieme detailne a zistíme, že niečo nemá zmysel (opäť – každý to môže vyhodnotiť inak a väčšina ľudí to vyhodnotila inak ako ja, to je OK), je prirodzená reakcia otázka: “A čo teda má zmysel?“

A tu sa dostávame k zaujímavým veciam…

Je štát pre nás dôležitý?

Štát a voľby sú novodobé náboženstvo.

Interakcie so štátom sú úplné minimum našich životov. Väčšinou je to len otravná povinnosť vybaviť si občiansky, vodičák, nejaké “papiere”.
Prečo by mal byť náš cieľ meniť nejaký systém? Či už v rámci neho alebo ho vymieňať? V živote je podstatné to, s kým interagujeme, ako sa posúvame ďalej, čo vytvárame, či spĺňame svoje potreby. Či sme šťastní.

Pre mňa osobne je štát ako spodné prádlo. Keď smrdí a je prepotený, vyzlečiem si ho alebo prezlečiem za iný.

Ako konkrétne? Je zmysel života zlepšiť štát?

Jediná zmena, ktorá ma zaujíma je v ľuďoch. Vôbec na to nepotrebujeme väčšinu, práve naopak, paralelnú spoločnosť môže tvoriť 50 kvalitných ľudí.

Diskusie, kryptomeny a otvorenosť je pre mňa spôsob ako ich nájsť – ani nie vytvoriť, ale objaviť, ktorí to sú. A toto je už teraz úspech, ktorého výsledky vidíme a zlepšujú nám život každý deň. Sú to ľudia, s ktorými môžeme fungovať a tvoriť nové veci, ktorí nečakajú na to, kedy sa zmení systém alebo kedy sa zmení náčelník v systéme.

Keď tvoríš paralelnú spoločnosť, potrebuješ do nej ľudí a tí ľudia musia byť kvalitní.

Pre mňa je takýto blog o “nevolení” ako svetlica. 95% ľudí naštve a nebudú so mnou súhlasiť nikdy. Mimochodom, zmeniť názor na volenie by sa mi podarilo podľa mňa presne v nula prípadoch. Tých 5% prejde lievikom a z nich nejaká ďalšia malá časť bude spoluvytvárať našu paralelnú spoločnosť.

Myšlienkový experiment – štát ako náboženstvo

Skúsme takýto myšlienkový experiment – predstavte si, že štát je halucinácia. Niečo ako divné náboženstvo, ktoré uctieva veľkú prezidentku a pár kňazov, ktorí sa obliekajú ako z minulého tisícročia do “sák a kravát”. Chodia do televíznych diskusií a majú prejavy ako novodobí televangelisti. Samozrejme, niektoré dôsledky štátu sú rovnaké, tak ako nás mohli kedysi ukameňovať za porušenie nejakého pravidla vo “svätej knižke” (teraz sa volá “zbierka zákonov”). To ale neznamená, že tá autorita je legitímna, sú to proste divne oblečení pánkovia a dámy, ktorí ovládajú iných pánkov a dámy v ešte divnejšom oblečení s pištoľami a obuškami. (Stále sme pri myšlienkovom experimente, takže sa len teleportnite mysľou do tohto sveta)

My (ľudia, ktorí nie sú “vyvolení” alebo “zvolení” kňazi) sa pohybujeme v teritóriu, ktoré títo páni a dámy ovládajú a našou úlohou je čo najefektívnejšie sa vyhnúť obuškom a pištoliam. A popri tom žiť svoj život. Ak je vyhýbanie sa obuškom a pištoliam príliš zložité a bráni nám v žití nášho života, zmeníme teritórium. Chvíľu im trvá, kým si nás tí noví týpci s obuškami a pištoľami všimnú, chvíľu im trvá, kým sa to zase pokazí a tento unikátny časopriestorový jav využijeme na to, že ďalej žijeme svoj život. Akonáhle to je príliš ťažké, zariadime sa znova.

Keďže v ich náboženstvo neveríme (aspoň počas trvania myšlienkového experimentu), netrápi nás až tak, čo napíšu do svätej knižky, ktorú odhlasujú. Prorok Mečiar a jeho ústava nás zaujíma asi tak ako náboženské rituály domorodcov v Papui Novej
Guinei – jediné, čo potrebujeme vedieť, je, ako máme žiť svoj život, aby nás nezbili, nezabili alebo neuväznili. Na to nepotrebujeme vedieť ich pravidlá do detailov a už vôbec nemusíme strácať čas niekoľkomesačnými diskusiami o tom, ako by sa mali zálohovať fľaše.

To neznamená, že všetky ich pravidlá sú zlé. Nevraždíme ľudí a ich svätá kniha tiež hovorí, že vraždiť ľudí je zlé (iba keď vedú svätú vojnu za demokraciu, vtedy je nejaká bomba na ľudí, ktorí veria v iné náboženstvo v pohode, hlavne ak to potom dávajú v telke). Naša morálka však nevychádza z ich svätej knihy, len má aj nejaké prieniky.

To, aká je spoločnosť v ktorej fungujeme, je oveľa dôležitejšie – a najdôležitejšie je čo tí ľudia robia, nie čo hovoria. Názor na imigrantov niekoho v Levoči ma netrápi – nikdy som tam nebol ani tam neplánujem ísť. Postoj ľudí k imigrantom v Panama City ma zaujíma oveľa viac – pretože tam som imigrant. Preto oveľa viac ako zákony SR ma zaujíma, akí sú ľudia v Ružinove a čo robia. Ako rozmýšľajú. Keď zaparkujem auto, vypustia mi gumy a rozbijú mi okno alebo ak uvidia, že to niekto robí, tak mi pomôžu?

A čo je najpodstatnejšie – väčšina ľudí okolo mňa v toto pre mňa tragikomické náboženstvo veria. A je to OK, nepotrebujem ich ani presvedčiť. Podstatné je, akí sú a čo robia.

Myšlienkové experimenty tohto typu sú super, pretože len menia rámec toho, ako vnímame svet. Fakty okolo sa nemenia – stále budú po ulici chodiť ľudia, stále s nimi budeme interagovať, len naša interpretácia sa zmení.

Je to ako keď si dáme nové slnečné okuliare – vieme, že farby sú iné, ako by sme ich videl bez okuliarov, ale z pohľadu prežitku nám to dá iný pohľad na svet, ktorý môže byť v niečom užitočný.

Načo je ale dobré nasadiť si tieto okuliare? Minimálne na to, aby sme pochopili, že nie každý vníma svet tak ako my. Ak veríte v moc zákonov a politikov zlepšiť svet, nasadením týchto okuliarov pochopíte, že existujú ľudia, ktorí namiesto toho vidia ľudí s pištoľami, pečiatkami a a stránkovými hodinami, ktorí nám sťažujú život. Že sú ľudia, ktorí si štát a jeho pravidlá cenia asi tak ako si neveriaci cení desať božích prikázaní – niečo je fajn, ale najdôležitejšie je vedieť, že ak niečo z toho poruším, sú ľudia, čo ma ukameňujú. Ak teda tento morálny systém nemám v sebe zabudovaný – ak nevychádza zo mňa, neriešim to, či je morálne nesprávne kúpiť si výživový doplnok s CBD, ale to, či ma za to niekto ukameňuje.

Červení panáčikovia

Je to ako hra, kde fanúšikovia štátu (ktorých nazývame etatisti) sú červení panáčikovia. Našou úlohou je dávať si na nich pozor, obchádzať ich, občas sa tváriť ako že k nim patríme, aby sme nevyzerali divne, občas sa pred nimi radšej schováme, veľmi ich nedráždime… a ďalej hráme našu hru, v ktorej červení panáčikovia zohrávajú minimálnu úlohu. A až tak nám nezáleží, koho si vyberú za náčelníka.

Samozrejme, my si môžeme nasadiť podobné okuliare a stať sa nachvíľu červeným panáčikom. Prečítať si ústavu, uveriť v deľbu moci a v to, že to, čo červení panáčikovia robia je vôľa ľudu. Ak pôjdeme do extrému, tak môžeme vyskúšať uveriť tomu, že morálka vychádza zo svätej knihy (zbierky zákonov).

Potom môžeme skúsiť uveriť tomu, že červení panáčikovia v skutočnosti spolupracujú a vlny koordinácie začínajú v lokálnom aktivizme, často prebublajú do európskeho parlamentu, odtiaľ naspäť do lokálnych parlamentov, výsledky spoločnej koordinácie sa pretavia do regulácií mestskej časti o parkovaní, že každý červený panáčik prispieva svojou troškou do spoločného koláča. Môžeme obdivovať obrovskú odhodlanosť meniť toto usporiadanie k lepšiemu (a to je u mnohých naozaj obdivuhodné!), vieru a nádej v to, že takéto nastavenie hry dáva najlepšie výsledky zo všetkých. A potom si uvedomíme, že aj červení panáčikovia popri tomto všetkom chcú ísť na dovolenku do Thajska alebo do Tatier a že každý hrá nejakú svoju životnú hru, s vlastnými cieľmi, bez ohľadu na politický názor.

Akceptácia reality

Toto všetko – nasadzovanie si okuliarov jedným či druhým smerom – je iba interpretácia faktov. Na to, aby naša hra mala zmysel, je ešte predtým akceptovať realitu. Chápať, že realita sa interpretáciou nedá zmeniť, meníme len náš pohľad na ňu.

A s týmto prvým krokom má veľa ľudí zásadný problém. Žijú v bubline odmietania reality. Ideál je hmla pred ich očami, snová krajinka, vďaka ktorej nevidia skutočný svet. Ak je skutočný svet lepší ako predpovedajú ich okuliare, hovoria, že by bol ešte lepší, keby sa ich okuliare premenili na realitu. Libertariáni nadávajú na rozbité cesty, nefunkčnú dopravu a “hrozné mesto” (mne sa mesto v ktorom žijem páči, inak by som v ňom nežil, rozbité cesty vyzerajú o dosť inak, doprava funguje – teda ak si odmyslím ranné zápchy, ktoré som vyriešil tak, že sa v nich nevyskytujem, teda som akceptoval realitu a zariadil sa na jej základe). Etatisti nevidia paralelné riešenia ako funkčné, kvôli svojej hmle. Majú predstavu, že peniaze nemôžu fungovať bez štátnej regulácie (tisícročná história hovorí opak) a tak “neveria” paralelnému finančnému systému, ktorý mnohí z nás dennodenne používajú, lebo veria, že bez regulácií predsa nemôže fungovať (akceptovanie reality: funguje, aspoň na to, na čo ho používame my). Namiesto toho, aby videli paralelnú spoločnosť takú, aká je, prichádzajú s tvrdeniami typu “je to nezmysel, lebo by to nefungovalo vo veľkom” (tvrdí niekto, že je náš cieľ, aby sme obslúžili celú spoločnosť?).

Ak niečo nesúhlasí s ich videním sveta, pripisujú tomu vlastnosti, ktoré nemá, prípadne na to uvalia požiadavky, ktoré nie sú ani v zadaní toho, čo sa snažíme vytvoriť.

Ďalší príklad: “Bitcoin nie je dobrý platobný systém, lebo čo ak si niečo objednám a predajca ma oklame a tovar mi nepošle?” Platobný systém má jedinú úlohu – bezpečne, lacno a efektívne umožňovať platby. Prečo niekto platobnému systému kladie požiadavky na reputáciu, vymáhanie sporov, či kvality dodaných služieb?

V prvom rade akceptujme realitu. A ak nevieme, pozrime sa na možnosti. Ak ľudia volia zle, occamova britva hovorí, že možno to, čo volia chcú. Alebo hanlonova britva, v slušnom prevedení – nechcú zle, len nevedia lepšie.

A keď akceptujeme realitu, občas si skúsme nasadiť tie druhé okuliare. Možno pochopíme, prečo ľudia robia, to čo robia.

Náckovia

Ešte sa vrátim k náckom a dôvod voliť “čo ak tu budú náckovia”. To nie je “ak tu budú náckovia”. Náckovia tu sú. Všade medzi nami. To, že nejakí náckovia sedia v parlamente je len prejav toho, že žijeme v krajine, kde byť nácek je “v pohode”. Mňa osobne viac serie to, že nejakých náckov môžem stretnúť v podchode na Trnavskom mýte v noci – a to som biely heterosexuálny muž, čiže nie úplne cieľovka ich hlúpych útokov.

Problém s náckami sa voľbami nevyrieši, náckovia sa nedajú poraziť tak, že nebudú vo vláde a v parlamente. Ak si ráno oblečú bombery, idú robiť zlobu, sú problém.

Náckovia mimochodom nie sú prirodzenou súčasťou každej spoločnosti. V Paname náckov napríklad vôbec nechápu. Tam to nie je o tom, či sú vo vláde alebo nie, v krajine, ktorá je plná imigrantov proste niečo ako náckovia nedáva žiadny zmysel. Ani neviem ako by sa správali, keby nejakého nácka stretli, asi by spravili crowdfunding kampaň na psychiatrické liečenie alebo sa ho opýtali, či nepotrebuje pomoc a nie je podvýživený.

Záver k (ne)voleniu

Ja neagitujem k (ne)voleniu. Ak to niekomu urobí radosť, nech ide voliť.

Neverím, že akýmkoľvek takýmto statusom zmením správanie ľudí, práve naopak, myslím si, že je to skôr sonda.

Ale čo je podstatné – nevolenie nie je apatia, ani nedostatok empatie. Trochu mi to pripomína situáciu s Linuxom a podľa mňa to tak už aj dopadlo. Kedysi sme mali pocit, že veľká všemocná korporácia (Microsoft) robí podrazy, neštandardné formáty, využíva svoje dominantné postavenie a viedli sme v podstate vopred prehratý boj, inštalovali Linux (open-source / slobodná alternatíva k Windows) všade, kde bol schopný bežať.

A ani neviem ako sa to stalo, ale Linux je najpoužívanejší operačný systém na svete. Len pri používateľských operačných systémoch (teda takých, s ktorými používatelia priamo interagujú cez obrazovku) má Linux cez polovicu a Windows necelých 12% a klesá.

Ale nestalo sa to tak, že by si zrazu masa ľudí uvedomila, že Windows je zlo, precitli a urobili revolúciu. Stalo sa to postupne, vychádzalo to z geek kultúry. Proste to vzniklo odspodu, začali sme to používať, keď sme to používali, tak sme to začali vylepšovať, programátori, ktorí to používali to začali používať vo svojich produktoch a zrazu táto otázka vlastne ani nedávala zmysel.

To je moja predpoveď, čo sa stane. Paralelné spoločnosti sú absolútne dominantné. Žiadna konkrétna, všetci sme súčasťou paralelnej spoločnosti – chodíme na prednášky mimo štátny systém, používame kryptomeny, sme v šachovom klube, biohackujeme, chodíme s kamarátmi von, vytvárame sociálne väzby. Nie je to jedna paralelná spoločnosť, ktorá by sa nejak konkrétne volala, ale miliardy aktivít, ktoré tie paralelné spoločnosti tvoria. A tí páni s obuškami a pištoľami okolo sú dôležití len preto, lebo sa dajú ľahko pomenovať, sú v telke a reprezentujú oficiálny monopol na pravidlá. Ľudia majú pocit, že to je to podstatné, čo by sme mali riešiť. Je to taký ten masový celebritný efekt, ako keď v Smotánke na Markíze riešia na nejakom celebritnom plese, kto má aké šaty. Je to “res pública” – vec verejná. Je to spoločná téma, tak ako napríklad aj hokej. Pretože rozprávať sa o biohackingu s ľuďmi, čo nebiohackujú a nezaujíma ich to nemá zmysel. A to je dobre.

Dôležitosť teda odvodzujeme z toho, že “štát” je spoločná téma, ktorá sa nás všetkých “tak trochu” týka (je dobré vedieť, ako sa nenechať zavrieť). Ale podstatné sú tie témy, ktoré sa nás týkajú úplne a definujú náš život. Ten je tvorený našim vnútorným svetom a našimi paralelnými spoločnosťami. V takmer žiadnej nie sme “všetci”. Paralelné spoločnosti sú miliardy “menšinových” spoločenstiev, v ktorých sa odohráva všetko podstatné.

Ak stretneme náhodného človeka, pravdepodobnosť, že sme súčasťou rovnakých paralelných spoločností je dosť nízka. Ak som ja z Čadce a on z Levoče, je takmer nulová. A je to bohužiaľ politik v televíznej diskusii, ktorý ako téma zaujíma všetkých (bez ohľadu na to, či s ním súhlasia). To ale neznamená, že to, čo hovorí, je podstatné. Znamená to iba to, že všetci tomu “rozumejú”.

My sme reálny svet.

O knihe Veľký reštart

Tento text je súčasťou mojej knihy Veľký reštart. V nej mapujem spôsoby rozmýšľania v prostredí neistoty, ako dosiahnuť v živote antifragilitu, uvažovať aj v prípade ak neviem predvídať budúcnosť, ako zvýšiť slobodu pomocou opcionality a pod. Táto kniha je voľným pokračovaním knihy Hackni sa o mindsetoch v podnikaní, slobode, živote, kryptomenách a budúcnosti.