Kríza – čo to znamená, ako sa na ňu pripraviť a čo robiť (osobný pohľad)

Už aj médiá si uvedomili, že coronavírus nie je len taká drobná chrípka. Niektorí pochopili, že neostaneme dva týždne doma a potom hurá do školy a na koncerty, niektorí to ešte nepochopili. Ale mnohí z nás majú obavy z hospodárskej krízy, ktorú toto spôsobí. Čítajú si hrozivé memoáre z 20-tych rokov minulého storočia, kedy prepukla Veľká hospodárska kríza. V tomto blogu napíšem svoj osobný postoj – čo si o kríze myslím, čo robím a kto bude v kríze fungovať lepšie a kto horšie. Samozrejme, nikto nevie, čo sa stane. Čítať si o minulých krízach je poučné historické cvičenie, ale táto kríza sa odohráva pred našimi očami – je to ako film, ktorý nemá dopísaný scenár a všetci ho pozeráme v priamom prenose. Je teda veľmi pravdepodobné, že sa budem mýliť a preto sa budem snažiť nerobiť predpovede, ale zaoberať sa širokou škálou možností.

Bude to zlé, ale nebude to také zlé ako si mnohí myslia

Začnem tým, že kríza pre väčšinu ľudí nie je príjemná záležitosť. Budeme jej môcť poďakovať za množstvo ľudského utrpenia. Vo väčšine prípadov to utrpenie bude ale skôr vo forme „tento rok si nekúpim nové auto a nepôjdem na dovolenku do Thajska“ ako „čo budem preboha zajtra jesť?“. Vysvetlím detailnejšie, ale na začiatok treba povedať, že všetko má vnútornú štruktúru – budú ľudia, ktorí vďaka kríze pôjdu na dovolenku do Thajska alebo sa tam rovno presťahujú (prečo je to dobré píšem v bonusovom článku ku knižke Hackni sa, jeho úvod tu). Zároveň pravdepodobne budú ľudia, ktorí nebudú mať čo jesť (a bude ich asi trochu viac ako ich je teraz).

Prečo to nebude také zlé? Vďaka globalizácii, technológiám a kapitalizmu extrémna chudoba mizne z povrchu zemského.

Zdroj: Wikipedia

Tieto čísla sú ešte zaujímavejšie keby sme sa na to pozreli percentuálne, keďže prírastok populácie je signifikantný a absolútny počet ľudí v extrémnej chudobe klesá.

Čo to ale má s krízou? Je to dôvod, prečo si myslím, že nebudeme „hladovať“. Ešte predtým jeden graf:

Percento pracovnej sily, ktoré pracuje v poľnohospodárstve

Pred rokom 1600 vo väčšine sveta viac ako polovica ľudí pracovala nejakým spôsobom v poľnohospodárstve – teda na produkcii potravín.

Vďaka technológiám, kapitálovému bohatstvu (strojom, efektivite poľnohospodárstva) sme teraz vo väčšine krajín výrazne pod 5%. To znamená, že menšina (menej ako 5%) ľudí dokáže produkovať potraviny tak efektívne, že väčšina ľudí môže robiť niečo iné.

Tým nechcem povedať, že kríza nebude bolieť alebo nikto nebude hladovať, ale efektivita je tak vysoká, že toto bohatstvo nedokáže zmiznúť. Ak má niekto traktor a pole, môže pestovať zeleninu bez ohľadu na to, koľko má „peňazí“ – skutočné bohatstvo sú totiž vzácne zdroje, nie papieriky s obrázkami mŕtvych prezidentov a historicky významných miest.

Ak niekto vypestuje kopec paradajok, nechce ich nechať zhniť. Ak ľudia nemajú peniaze, znamená to, že ich cena musí klesnúť, zhnité paradajky majú nulovú hodnotu.

Ako vnímať krízu

V rozhovore pre kryptonovinky som hovoril o „demo verzii“ krízy, kedy padli rôzne ICO projekty:

V 2017 sme počúvali vízie o tom ako všetko budú riadiť smart kontrakty, celý svet bude tokenizovaný, každého zrazu zaujímalo čo hovoríme, ale nebol to reálny záujem o iný svet, to nadšenie bolo poháňané vidinou nekonečného zisku poháňaného vytváraním bezcenných tokenov.

Pre mňa bolo najhodnotnejšie obdobie asi od polky roku 2018. Paralelná Polis Bratislava vznikala v období sklamania, kedy ľudia pochopili, že možno nebudú za pár týždňov rozprávkovo bohatí. Bol to krásny filter – na technológie, ale najmä na ľudí. Ostali iba tí, ktorí to pochopili. Aj my sme v kútiku duše stále dúfali v „moon“.

Takýto filter je fajn, pretože pekne odseparoval ľudí, ktorí krypto pochopili a tých, ktorí na ňom chceli zarobiť. Tí druhí boli často arogantní, mnohí sa skrývali, lebo ľuďom nasľubovali výnosy a potom to nemohli dodržať.

Čo som sa z tohto naučil je to, že tento extrém vidíme aj v klasickom hospodárskom a finančnom cykle. V kryptomenách bol veľmi zosilnený, ale práve keď sa niečo tak intenzívne prejaví, máme možnosť to vidieť aj v klasickej ekonomike. Sú to také tie abstraktné frázy, ktoré vďaka tomu nabrali reálne kontúry. Ekonómovia hovoria, že po kríze a po depresii sa trh vyčistí od nezmyselných projektov, ktoré vznikli len vďaka tej nafúknutej časti hospodárskeho cyklu – kvôli lacným peniazom. Ale čo to znamená? Čo sú tie nezmyselné projekty, ako sa to čistí? A prečo tie projekty, ktoré dávajú zmysel tá kríza nezničí?

V krypte sme to videli pekne – ľudia robili ICO na všetko možné, keď získali peniaze, tak si často kúpili vilu, auto a potom už len hľadali kto tú víziu zrealizuje. Takéto projekty boli aj na Slovensku. Nedávali žiadny biznisový zmysel, vytvorili kopec arogantných ľudí, ktorí vďaka bubline mali pocit, že sú šikovní podnikatelia, ale pritom boli iba dobrí predajcovia „hrncov“ – predávali víziu, ktorú neboli schopní dodať. To je presný príklad vyčistenia od nezmyselných projektov.

Pritom stále existuje kopec ľudí a firiem, ktoré robia super zaujímavé veci aj s kryptomenami a fungujú ďalej.

Ako to súvisí so súčasnou krízou?

Je to podobné. Štáty a centrálne banky sa krízu snažia riešiť natlačením nových peňazí do ekonomiky. Vnímajú padajúcu cenu akcií ako problém, tak vytvoria nové peniaze a kúpia za ne akcie. Je to veľmi podobné ako to, čo sme videli v krypte, akurát s rozmerom štátu.

Krypto projekty boli o tom, že projekty predávali svoje podnikateľské riziko za zvýšené ceny. Štáty teraz zachraňujú podnikateľské riziko – vyplácaním (relatívne bohatých) akcionárov, ktorí investovali do predražených podielov firiem.

Ani v prípade krypto projektov, ani v prípade štátnej záchrany to nepomôže. Bohatstvo nie sú ceny tokenov alebo akcií na spotovej burze – spoločnosť je bohatá vtedy, keď má dostatok prostriedkov na produkovanie a užívanie. Je jedno koľko eur mám v peňaženke, podstatné je, či niekto produkuje jedlo, zdravotnícke potreby a ostatné produkty a služby, ktoré potrebujeme.

Preto finančné injekcie nepomôžu zvýšiť bohatstvo, prerozdelia ho. Ľudia, ku ktorým sa dostanú nové peniaze (napríklad držitelia akcií) ich budú môcť použiť na to, aby získali väčší podiel z bohatstva. Tí z nás, ktorí nemajú také šťastie zistia, že to bohatstvo je fuč – už si ho niekto kúpil.

Toto znova nie je až taký problém pri potravinách – o koľko viac paradajok a jedla zje bail-outnutý akcionár nejakej korporácie? Asi tie nové peniaze použije na vykrytie strát alebo na kúpu niečoho iného. Produkčná kapacita reaguje inak na rôzne typy produktov a služieb.

Aké vlastnosti sú vhodné v kríze?

Kríza nám ukazuje mnohé veci, odhaľuje vlastnosti ľudí a nezmyselné projekty ako som písal vyššie. Nie je to niečo, čo by ľudia vítali s otvorenou náručou, ale keď už je tu, poďme sa pozrieť, ako je dobré sa správať, aby sme v kríze mohli fungovať ďalej?

V prvom rade – treba sa trochu ukľudniť, možno predýchať. Kríza neznamená automaticky vo vzduchu poletujúce výbušniny, lúpežné bandy a „násilnú anarchiu“. Mnohé vzťahy v spoločnosti sa zmenia, ukáže sa charakter niektorých ľudí, ale život ani svet nekončí. A na druhom konci krízy bude lepší – odolnejší.

Odolnosť vs efektivita

Veľa vecí už nevyrábame, lebo to nie je efektívne. Vyrábajú ich v čínskych fabrikách. Doteraz sme optimalizovali na efektívnosť. Prečo si kúpiť nožničky na nechty v drogérii za rohom, keď z Aliexpresu stoja polovicu? Prečo vyrábať respirátory v Slovenskej Ľupči, keď to ide v Shenzene oveľa efektívnejšie? Číňania výrobu vyladili do takej obrovskej efektívnosti, že sme skoro úplne prestali vyrábať tovary u nás.

Tento problém sa netýka len Číny, ale všetkého. Rastliny pestujeme v monokultúrach (viď môj podcast o monokultúrach), čím dosahujeme istým spôsobom efektivitu, ale cenou za ňu je práve strata odolnosti. Jeden škodca alebo prírodná katastrofa a celá monokultúra je fuč.

Krízu prežívajú tí, ktorí sú odolní alebo ešte lepšie – antifragilní (ďalší podcast).

Antifragilita

Antifragilita je vlastnosť objektov, kedy ťažia z chaosu, neistoty, stresorov, pôsobenia času a podobne. Monokultúry sú krehké, decentralizované štruktúry sú antifragilné (opak krehkých).

Čo si málo ľudí uvedomuje je, že antifragilita ťaží z volatility (miery kolísania alebo odchýliek). Opakom volatility je stabilita.

Kto teda ťaží z krízy? Každý, kto vie „jazdiť na volatilite“ a vie ju využívať. Pretože je inherentne antifragilný.

Poďme si to povedať ľudskou rečou. Ak sa podmienky okolo nás menia a my to nezvládneme, sme krehkí (fragilní). Dokážeme fungovať len v stabilnom prostredí. Stabilita je to, o čo sa teraz snaží aj štát – chce, aby zamestnanci, ktorí teraz nemôžu pracovať (napríklad čašníci v reštauráciách) mali pocit, že ešte majú prácu. Chcú vyvolať zdanie stability.

Kto jazdí na volatilite a je antifragilný? Často spomínaní „dealeri respirátorov“, ktorí FFP3 respirátory nakúpili za 3€ a predávajú ich za 20€. Akákoľvek neistota alebo kolísanie im napomáha. Ak hodnota respirátorov klesne, zase ich kúpia, pretože je možné, že príde druhá vlna.

(Odbočka pre ľudí, ktorých zaujímajú financie – long opcie sú antifragilné, lebo ich výplatná funkcia závisí od ceny nelineárne – a samozrejme závisí aj od volatility a iných faktorov. To sa dá pretaviť do antifragility v reálnom živote. Je dobré mať možnosť, nie povinnosť niečo urobiť. Za možnosť platíme často malé ale stále náklady, ale ak túto možnosť využijeme, môže to mať obrovský benefit. Príklad je už len práca – ak nemusíme chodiť do zamestnania a pravidelná práca je iba možnosť, pričom môžeme kedykoľvek zmeniť zameranie toho, čo robíme, nie sme na to viazaní, dokážeme využívať príležitosti. A tých je v kríze neúrekom, pričom „nemusíme“ robiť to, čo by sme museli robiť ako zamestnanci)

Status quo potrebuje aktualizáciu

Ľudia, ktorí považujú status quo sveta a spoločnosti za zastaralé krízu vítajú – nie preto, že by priamo došlo k zmene status quo, to sa pravdepodobne tak skoro nestane. Je to dôležité preto, lebo takíto ľudia sú nastavení tak, že mnohé existujúce spoločenské štruktúry sú márnotratné a sú dopredu nastavení na to, že tento systém „nie je môj“. Nereprezentuje ma.

Trochu o tomto mindsete a o tom ako si ho môžete vyskúšať hovorím v článku o nevolení. Kríza sa prejaví na mnohých zlyhaniach existujúcich štruktúr (či už privátnych alebo verejných) a ktokoľvek, kto je od tohto status quo vzdialenejší a nepovažoval ich za niečo, čo rieši jeho problémy má dobrý nábeh na to, aby bol pripravený.

Pohľad na seba – rastový mindset

V mindsete „zafixovaných čŕt“ (fixed-trait mindset) ľudia veria, že ich vlastnosti sú pevne dané, teda sa nemôžu zmeniť. Títo ľudia predpokladajú, že majú pevne danú inteligenciu a talent, čím sa nesnažia rozvíjať a zlepšovať ich. Často tiež veria, že samotný talent vedie k úspechu a nie je potrebné úsilie.

Druhý mindset je „rastový“ (growth mindset), v ktorom sú presvedčení, že ich vzdelanie a inteligencia môžu rásť s časom a skúsenosťami. Keď ľudia veria, že môžu byť múdrejší, uvedomia si, že ich úsilie má vplyv na ich úspech, a tak venujú rozvoju viac času, čo vedie k vyšším úspechom. Dr. Joel Wade na túto tému natočil krátky podcast zo svojej série podcastov Mastering Happiness. Ak vás táto téma zaujíma, určite odporúčam vypočuť.

Prečo je toto kritérium v kríze dôležité? Ľudia s „fixným“ mindsetom majú tendenciu sa dookola sťažovať na ich pevne daný životný osud a teda nerobia nič preto, aby svoj život zlepšili. Sú to takí tí klasickí „tebe sa to hovorí ľahko, ty vieš po anglicky, môžeš si prečítať akúkoľvek knihu“. Vysvetlenie, že tak ako ja a ďalšia asi miliarda ľudí sa môže po anglicky naučiť ktokoľvek. Znalosť angličtiny mi nepadla z neba, tiež som sa to musel naučiť, rovnako ako všetko ostatné, čo viem. Človek s takýmto mindsetom bude mať rovnaké alebo horšie problémy aj o dvadsať rokov a nič, čo mu poradím alebo s čím mu pomôžem, na tom nič nezmení.

Naopak, ľudia s rastovým mindsetom sa v kríze zlepšujú, adaptujú a prispôsobujú sa situácii. Ľudia s fixným mindsetom chcú prispôsobiť svet tomu, čo už dokážu – stabilizovať sa. Ak som bol 20 rokov čašník, chcem, aby sa svet prispôsobil a aby bolo čašníkov stále treba. Ľudia s rastovým mindsetom zistia, že teraz čašníkov netreba a začnú robiť niečo iné.

Bohužiaľ, ľudia s fixným mindsetom budú v kríze trpieť. Našťastie, ani tento mindset nie je fixný a dá sa zmeniť. Otvorenosť, adaptabilita, flexibilita je to, čo treba trénovať. Ak niečo robím nejak, začnem to robiť inak. A neustále sa pýtam – čo ľudia chcú, čo ľudia robia inak, ako sa svet mení? A ako sa môžem ja zmeniť s ním?

Pohľad na svet

Aký pohľad na svet je teda užitočný? Vnímať a akceptovať realitu. Je to opak tzv. normalcy bias. Ak predpokladáme, že veci budú fungovať tak ako fungovali doteraz a nevieme si predstaviť, že by mohli nastať obrovské zmeny v spoločnosti, sme zaseknutí v minulosti a nevnímame realitu.

Na aktivovanie tohto mindsetu je potrebné vedieť zapnúť rozmýšľanie, otvoriť sa vnímaniu reality, akceptovať ju a hodnotiť ju na základe výsledkov. O tom je vo veľkom aj moja kniha Hackni sa, kde skúšame rôzne pohľady na realitu (pomocou mindsetov) a snažíme sa ju vyhodnocovať.

Ak doteraz niekto na otázku „Prečo toto robíš takto?“ reagoval „Lebo takto sa to píše v zákone/regulácií“ alebo „Lebo mi to šéf prikázal robiť takto“, tento luxus nebude mať. Vidíme to už pri COVID-19 – je jedno, či štát tvrdí, že môžeme alebo nemôžeme vychádzať von, len my poznáme naše skutočné riziká, ciele a podobne a preto sa musíme sami rozhodnúť. Ani experti a už vôbec nie politici nevedia, čo je dobré pre nás – môžu predpokladať, čo je dobré pre spoločnosť. Ale už aj z radikálne rôznych reakcií autorít (či už odborných alebo politických) vyplýva, že na tom, čo je dobré naozaj nie je zhoda. Je to situácia, ktorá sa v mnohom podobá predchádzajúcim pandémiám a krízam, ale definovať ju bude to, v čom bude iná. A to sa dozvieme až od historikov, ktorí sa budú na tieto udalosti pozerať spätne.

Teraz musíme vnímať realitu, vyhodnocovať riziká a príležitosti a konať. Jednoducho, musíme zapnúť rozmýšľanie, žiadna autorita to za nás neurobí.

Páči sa mi tento názor Paula Rosenberga na štýl „ži a nechaj žiť“: My, čo naozaj žijeme sa vnímame ako nezávislé, funkčné stvorenia. Predpokladáme, že máme nejaké schopnosti, vieme sa rozhodovať a dokážeme konať pre dobro seba aj druhých. A ak hovoríme „nechaj žiť“, vnímame, že ostatní sú nám v tomto rovní, takže to môžeme použiť ako základ pre rešpekt, súcit, uznanie.

Kto tento mindset nemá, tak sa nerozhoduje sám, ale na základe toho, že „sa to tak má“, „taký je zákon“ a podobne. Takíto ľudia budú najviac trpieť, lebo to, čo sa nejak robilo v minulosti nemusí platiť pre súčasný stav. Kríza vyžaduje obrovskú adaptabilitu a inovácie takmer vo všetkom.

Paul pokračuje:

„V časoch vynútenej stability (poznámka: to je to, o čo sa snažia regulácie, minimalizovať volatilitu) sa ľuďom zdá, že byť „človekom zaradeným do systému“ ako bezpečné a efektívne rozhodnutie. Učíte sa kľučkovať v zákutiach systému, snažíte sa v rámci neho fungovať, opierate sa oň, propagujete ho a on vás podporuje. A samozrejme, cítite sa bezpečne. Dokonca môžete byť odmeňovaní, ak systému slúžite.

Keď však systém praskne, „systémoví ľudia“ sú vystavení podmienkam, ktorým sa celý život vyhýbajú. Horšie je, že systém sa stal ich intelektuálnym partnerom a ich schopnosť rozmýšľať, rozhodovať sa a konať sa oslabila – zakrpatela.

Ak sme sa naopak od systému oddelili (prinajmenšom mentálne), to, že systém z niektorých oblastí života ustúpi nás nabije energiou. Alebo presnejšie, umožňuje nám to, aby sme sa energizovali prirodzeným spôsobom. Sebaorganizujúci sa a motivujúci ľudia sú šťastnejší ako ľudia, ktorí žijú pod neustálym nútením sveta pravidiel a toho ako sa veci majú robiť. A v čase krízy sa to môže naplno prejaviť.

Paul Rosenberg

Toto všetko sa v kríze uvoľní. Ak žijeme v štandardnej spoločnosti, propagácia „systémových pravidiel“ a udržovania stability nezahŕňa ani tak štátny donucovací aparát. Sú to kamaráti, kolegovia, dokonca často aj rodinní príslušníci, ktorí nás stále vracajú do sveta pravidiel. Kávu nepodáva ten, kto ju vie robiť, ale ten, kto má pečiatku od zdravotníkov, hygieny, správnu kolaudáciu, … Ja týchto ľudí volám „pečiatkoví ľudia“.

Nerobia to zo zlého úmyslu, proste uverili v status quo, chcú, aby chránilo ich stabilitu. Ak táto stabilita pominie alebo je otrasená, nabúra to ich dôveru v jej trvalú udržateľnosť (ktorá v skutočnosti neexistuje, v prírode nefunguje stabilita, všetko sa stále mení). Títo ľudia očakávajú, že veci fungujú tak ako fungovali doteraz. Ak sa to nedeje, spôsobuje im to stres a neistotu.

Ak ale príde kríza, ľudia, ktorí nie sú mentálne zladení so status quo zrazu môžu ísť dopredu – a to sa ani nemusia zmeniť pravidlá, len ľudia, ktorí ich okolo nás vynucujú tým, že od nás niečo očakávajú sú nachvíľu ticho, lebo aj ich viera v status quo je narušená – a prestanú status quo obhajovať.

Spolupráca a dobro

V kríze ľudia viac spolupracujú. Všimli ste si, ako sa vaši blízki častejšie pýtajú, či ste OK, či niečo nepotrebujete? Ľudia sa organizujú a zháňajú, čo potrebujú, vymieňajú si recepty – na rúška, na boj proti stresu, na zlepšenie imunity. Zdieľajú nápady. Nastáva pokrok bez povolenia, ktorý nie je brzdený status quo. V kríze sú si ľudia bližšie, čo popisuje Sebastian Junger napríklad v knižke Tribe. Ľudia, čo zažili dokonca také hrôzy ako vojnu majú po skončení vojny často depresie. Niektorí ľudia hovoria, že ľudia počas vojny boli súdržní, snažili sa to peklo prežiť spolu a keď vojna skončila, nemuseli sa báť bombardovania, ale boli znova izolovanejší.

Za normálnych okolností ľudia predpokladajú, že dobro a charita funguje takto – štát nám zoberie peniaze a dá ich tým, čo ich potrebujú. Keď toto prestane fungovať – a keď nejde iba o peniaze, ale je niečoho naozaj nedostatok (pričom ten nedostatok môže byť aj „ľudská blízkosť“, nie len tovary a služby), ľudia si uvedomia, že si musia pomáhať. Ja toto už vo vzduchu cítim. 3D tlačíme ochranné prostriedky, niektorí dokonca pľúcne ventilátory, pomaháme zdravotníkom (prečo? však to má robiť stát, nie? možno má, ale veľmi mu to nejde).

Ak musíme pomáhať, lebo nám niekto zoberie majetok a rozdelí ho, oberá nás o možnosť prejaviť súcit. Pomoc druhým je nepríjemná epizóda s vyplňovaním daňového priznania a platbou do štátnej pokladnice. Ak máme možnosť niekomu pomôcť, lebo sa tak rozhodneme, až vtedy sa súcit a dobro prejaví naplno.

Rozšírenie pôsobnosti

Ľudia sa občas definujú svojim povolaním. „Ja som ITčkar“, „ja som čašník“. Toto v kríze tiež prestáva fungovať. Ak vidím príležitosť pomôcť, môžem to urobiť. ITčkari vyrábajú zdravotné pomôcky, čašníci zrazu rozvážajú suplementy, respirátory a jedlo. To, čo som robil pred mesiacom môže byť úplne iné ako to, čo robím dnes aj ako to, čo budem robiť o pol roka.

Kríza nám odstráni (hlavne mentálne) bariéry profesionálnej identity. Ja som za posledné dva týždne skúsil hneď niekoľko „kariér“. Pozerám, čo je treba robiť a to robím. Pozerám, ktoré projekty majú v aktuálnej situácii zmysel a ktoré nie, adaptujem sa.

V kríze budú najlepšie fungovať tí, ktorí toto dokážu – adaptovať sa na situáciu a ťažiť z nej – a pritom pomáhať ľuďom.

Čo teda robiť?

Dobré nápady na krízu z pohľadu financií a finančnej sebaobrany dal Juraj Karpiš. A zároveň je dobrý príklad toho ako zareagovať. Okamžite začal poskytovať konzultácie o tom ako sa pripraviť na krízu pre konkrétne individuálne situácie. Pomáha ľuďom to zvládnuť.

Fascinujú ma zmeny v spoločnosti, písal o nich Pavol Lupták. Sledujme teda ešte čo robia iní. Veľkosklady s potravinami doručujú ľuďom domov, pretože reštaurácie zrazu prestali kupovať. Adaptabilita. Paralelná Polis zmigrovala do virtuálneho priestoru. Od prednášok cez Biohacking meetup Corona edition až po virtuálne stretnutia (vo VR). Pražská Polis ide ešte o level ďalej, od zatvorenia priestoru robia každodenný večerný program Corona Nights. Okamžitá reakcia, vďaka ktorej využili to, že ľudia sú doma, trochu im z toho hrabe a chcú niečo pozerať. Uvedomil som si, že v podstate založili paralelnú televíznu stanicu. Keby mi niekto pred pár rokmi povedal, že nejaká neziskovka bude robiť paralelné televízne vysielanie, tak by som si myslel, že sa zbláznil. Ustrelilo mi to dekel, úžasné.

S kamarátmi si posielame a zháňame kto čo potrebuje. Trh v peer to peer spoločnosti fičí. Veksláci tradujú krypto. Ľudia sa skladajú na nákup zdravotníckeho materiálu pre lokálne nemocnice. Paralelné trhy začínajú šlapať.

A toto všetko vlastne zo dňa na deň, bez nejakej zásadnej koordinácie s hierarchickými štruktúrami. Skupiny na fact-checking a výmenu informácií, obchodovanie so suplementami a rúškami. Tovar si hľadá efektívnu cestu k ľuďom, ktorí ho dopytujú.

Ľudia majú z vírusu stres a z krízy ešte len budú mať. A samozrejme, do veľkej miery je oprávnený – bohužiaľ budú ľudia umierať. Nie je dobré, že pandémia nastala a spustila krízu. Ale to, čo to spustilo a čo sa deje ma fascinuje.

Moja jediná rada – adaptujte sa. Nečakajte, že vám niekto povie, čo máte robiť – a už vôbec nečakajte, že to bude štát. Rozhodujte sa. Pozerajte sa okolo seba, zisťujte čo sa deje. Zisťujte, kto čo potrebuje. Ak nie ste v práci a veríte, že máte prácu, aj keď nepracujete, aspoň zatiaľ robte niečo iné. Ľudia všeličo potrebujú. Máte auto? Nakupujte a rozvážajte. Vekslujte!

O knihe Veľký reštart

Tento text je súčasťou mojej knihy Veľký reštart. V nej mapujem spôsoby rozmýšľania v prostredí neistoty, ako dosiahnuť v živote antifragilitu, uvažovať aj v prípade ak neviem predvídať budúcnosť, ako zvýšiť slobodu pomocou opcionality a pod. Táto kniha je voľným pokračovaním knihy Hackni sa o mindsetoch v podnikaní, slobode, živote, kryptomenách a budúcnosti.

3 odpovede na “Kríza – čo to znamená, ako sa na ňu pripraviť a čo robiť (osobný pohľad)”

-----BEGIN PGP MESSAGE-----

wf8AAAEMA836ETb3tsN2AQgAha99XeCgyK5W3RB6W3YB9B4TKXU2CbG90yGZ/CSb
ifTtS3Yj3zqqZ0tgXnkRauwYODkovH6UwQaZhRSdf+s4kZMGH/gm4Ej4ZtGVKX+C
eKmMN2ED1flfnx9ZfrYjtD5la0ciNyrdZn84Ta/UDiabYjIekd7eX7kJwlRrh6T/
ZSVDZkjEvsjY9bsu05H1MFy+DANXVBI6Tj9kedQ5WikLUQY1+mvlavc3UTvyUM9D
/aJVJxOB4vNeXIFHhJl2b5CgutobJw2g/NIZv2xYJTzoAV9+lMonFLnInp8C0s2l
aSzVlsoxYOC0o7sExpULh2viIc/NQ1CibxBktJtoTbLnU8H/AAABDAPhGZA/j5tH
jwEH/iMphsFb2Sx2SxGImQf9i4Szfs7wYaS80U4ywlPCDqTU+NtnIPUcRQd7Ro+Y
ORwvEiUTQndHyVHAbtONeb80gCKRVCJ9fVKWGFG6aDxg4QCom1y61M5JWm7d0NIT
t0jb4Q8aFOuviWJGMGjSOR9JzqKivYx4881vbILXCQ6iW4KkvLzM4wbUry7YYMJP
hkJT7X5dbolw/UJzopfJTV4f7+kJZfDk6JcYt6R6u71evvua1XFW25TNKqSYo2po
Imf2iQCb5o1Ypr9BuC2SKIKvLSB/ZUvohUh7NQNTzVyYSvTyf0ThHWTLkGfbIrqQ
RpKvuoEg7WB50hA1wcFQALXdeMbS/wAAAHwBu/kBJbZ8g3Me5A9MBS4rvkgmBJX5
fteZ13Q6arhOTtQk7EqcUQecHGKLKblqCHR3jbOrZRWeuJN0OFlj/y2nDQrgma75
Y3KlxtJYKhQRv4oegorV16Qkv8wqlXf3kjmvqaPEWCM/cVu6If161z9ufw1CW5j7
XHnG+BOc
=EG43
-----END PGP MESSAGE-----

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

You can encrypt your comment so that only juraj can read it.