Načo nám je dobrá pamäť? Túto otázku si musíme vážne zodpovedať, lebo v čase, keď máme prakticky nekonečne veľké množstvo veľmi spoľahlivej externej pamäte si toho musíme pamätať stále menej. Vedieť, kedy sa narodil Ľudovít Štúr je pre väčšinu z nás úplne zbytočné. Vedieť koľko obyvateľov má New York (niečo cez 8 miliónov) či Panama City (asi tak ako Bratislava, cez štyristo tisíc) sa nám môže hodiť, ak porovnávame ako si ľudia žijú. V maličkom Panama City funguje metro, sú tam mrakodrapy. Nákupnými centrami a zaujímavými stavbami sa ale Bratislava približuje (a to je dobre). Ale aj na otázku o počte obyvateľov dokáže okamžite odpovedať vyhľadávač alebo hlasový asistent.
Po prečítaní knihy Limitless od Jima Kwika som začal trochu trénovať pamäť, ale bez konkrétneho zámeru. Techniku trochu zdokonaleného pamäťového paláca som trénoval na českých mesiacoch, ktoré som musel pri komunikácii s kolegami z Čiech stále googliť. Naposledy som už mojej českej spolupracovníčke iba hrdo oznámil, že presne viem o ktorom mesiaci hovorí – od ohníka v prírode, bez potreby googlu.
Pamäťový palác
Najprv vysvetlím krátko techniku, ktorá funguje brutálne a potom si povieme, prečo by sme si vôbec niečo mali v dnešnej dobe pamätať v biologickom stroji, ktorý je oveľa menej spoľahlivý ako počítačová pamäť.
Technika je jednoduchá – predstavíme si miesto, ktoré dobre poznáme a vytvoríme si konkrétne miesta, ktoré po poradí navštívime. U mňa je to pred dverami bytu, v ktorom bývam, potom pod lampou v chodbe, potom si “idem umyť ruky do kúpeľne”, “napiť sa” do kuchyne, na linke si uvariť čaj, potom idem k počítaču a tak ďalej. Následnosť je dôležitá, pretože ak si potrebujeme zapamätať viacero vecí, tak vieme, že sme na nič nezabudli.
A potom si na každom mieste predstavíme niečo, čo nám pripomenie čo si chceme zapamätať. Je dobré, keď je to vizuálne (aj keď ja nie som vôbec vizuálny typ), ak to má príbeh, prípadne je to trochu vtipné a možno aj trochu trápne. Napríklad: Prídem pred dvere bytu, nohy mám premrznuté ľadom (leden), vojdem dnu a tam stojí Mexičan s klobúkom hrajúci na veľkej mexickej gitare a štartuje sa “unos dos tres…” (únor). Idem si umyť ruky, beriem mydlo z brezovej mydeľničky (březen), potom si v kuchyni naberiem vodu do dubového pohára (duben), urobím si čaj zo sakurových kvetov (květen) a tak ďalej.
Pre každého z vás bude pamäťový palác vyzerať inak, ale ak máte previazané miesto s poradím, ktoré si pamätáte, tak nemôžete preskočiť mesiac (pretože “vizuálna pomôcka” je naviazaná na konkrétne miesto) alebo inú vec, ktorú sa snažíte si zapamätať.
Kedy používať pamäť
Už dlhšie používam prístup autora knižky “Getting things done”, ktorý nazýva “myseľ ako voda”. Ak mám nápad, na niečo myslím, tak táto myšlienka rozvíri hladinu mojej mysle a nedokáže sa sústrediť na to, čo som robil doteraz. Ideálne je teda takúto myšlienku upokojiť tak, že si ju zapíšem na miesto, ktoré pravidelne prezerám (v metodológii GTD je to todo list s názvom “inbox”, poznámkový blok alebo ja používam napríklad myšlienkové mapy alebo Evernote).
Prečo nie je dobré používať priamo pamäť je jasné – väčšina ľudí si veci pamätá super neefektívne, tak, že sa snažia opakovať si dookola to, čo si chcú zapamätať. Takúto techniku sa síce možno naučili v škole, ale je to veľmi zlý spôsob ako si niečo zapamätať. A zároveň vám nevráti pozornosť, pretože neviete, kedy si niečo naozaj pamätáte. Tak sa k tomu postupne vraciate a snažíte sa urobiť viac opakovaní, aby ste na svoju geniálnu myšlienku určite nezabudli.
Ak sedíte za počítačom alebo máte po ruke papier a pero, je zapísanie asi efektívne, ale sú prípady, keď to nie je možné alebo praktické.
Šoférovanie
Ak ma počas šoférovania napadajú niektoré veci, chcem niekomu niečo poslať, môžem sa dohodnúť s hlasovým asistentom, aby mi urobil hlasovú poznámku. To mi ale stále až tak dobre nefunguje, okrem toho je to často problém súkromia – možno nechcete danú vec hovoriť spolujazdcom v aute.
Počas dlhšej jazdy si teraz vytvorím pamäťový palác s podstatnými nápadmi, úlohami a podobne.
Meditácia a koncentrácia
Druhým prípadom, kedy nie je až také rozumné si niečo zapisovať je počas meditácie. Meditujúci, ak sa mu objaví nejaká zaujímavá myšlienka ju samozrejme môže pozorovať, akceptovať a pustiť, ale mňa konkrétne toto vyrušuje, pretože mnohé z tých myšlienok sú naozaj cenné a dokážem ich použiť v práci alebo v živote.
Na druhej strane otvoriť oči a zapísať si myšlienku znamená v podstate prísť o stav mysle. Otvorením očí v podstate okamžite vypneme alfa vlny v zadnej časti mozgu a chvíľu trvá, kým sa znova dostaneme do meditačného stavu. Zapísanie myšlienky alebo nápadu do voľného “miesta” v pamäťovej mape má omnoho menej deštruktívny účinok na meditáciu, aj keď v tomto prípade odporúčam menej zapájať vizuálny kortex (alfa vlny vo vizuálnom kortexe klesnú a to má dopad na meditáciu).
Tu je dôležité si uvedomiť, že ak aj máme túto možnosť, neznamená to, že ju musíme využiť. Väčšina myšlienok naozaj počká a nepotrebujeme si ju nutne zapamätať. Prerušenie meditácie kvôli tomu, že som sa stratil v naozaj zaujímavej myšlienke je zriedkavé, ale občas sa mi stane, že myšlienka je natoľko zaujímavá, že proste meditáciu ukončím a idem sa jej venovať.
Podobné je to aj pri kreatívnom alebo koncentrovanom premýšľaní. To je meditácii podobné v tom, že v niektorých formách funguje lepšie so zatvorenými očami. Vaše telo to vie: “Počkaj, musím sa zamyslieť” – a inštinktívne zatvárate oči. Otvoríte a “Mám to!”.
Tak v tomto prípade nemusíte otvárať oči, ale rozmýšľate a na konci takejto seansy si spravíte z celého pamäťového paláca poznámky alebo myšlienkovú mapu.
Masáž
O tom, že chodím rád na tradičné thajské masáže som už písal v knihe Hackni sa. Je to môj obľúbený hack. Väčšinou uvoľnené telo, zavreté oči a relaxačná atmosféra spôsobia, že mám kopec nápadov, ktoré potom rýchlo poznámkujem do pamäťovej mapy, aby som na ne nezabudol.
Už nemusím riešiť, čo si zapamätám do konca masáže – teším sa na prvú pokoronovú masáž, pretože pamätať si budem všetko.