70-te roky. Na lúke v Kalifornii je malý dav zhromaždený okolo ženy, ktorá mala prejav. Hippies, ktorí zasvätili svoj život boju za osobnú slobodu, možnosť používať svoje telo ako chcú, proti vojne a za slobodu prejavu.
Ich guru Timothy Leary vyzýval ľudí, aby tancovali na hudbu života, pracovali na záchrane planéty, “zapájali sa” navzájom. Zdá sa, že predvídal mnohé problémy, ktorým dnes čelí naša spoločnosť, od robotických osobných asistentov až po neustále sa zvyšujúci počet obyvateľov, od utečencov až po tých, ktorí dnes žijú v chudobe. Hovoril, aby si ľudia začali viac uvedomovať, čo sa deje vo svete a v ich vlastnom živote. Naučiť sa novým spôsobom premýšľať o starých problémoch. Hovoril o osobnej zodpovednosti za to, čo si myslíme, cítime a robíme.
Bol to vrchol ľavicového myslenia. Ľavica sa odvtedy posunula od slobody k postoju založenému na centrálnom plánovaní odborníkmi, ktorí nám hovoria, čo si máme myslieť, čo si máme pichať do tela, ako najlepšie rozdeliť obmedzené zdroje a podobne. Ľavica kedysi bojovala za slobodu, ale zmenila sa na silu, ktorá slobodu v mnohých ohľadoch obmedzuje. Sloboda prejavu je asi najväčším problémom, ktorý ovplyvňuje verejnú diskusiu aj osobné vzťahy. Už neexistujú bezpečné priestory, kde by sa ľudia mohli venovať kontroverzným myšlienkam bez strachu, že ich sociálna sieť zablokuje alebo komunita “zruší”.
Pekným príkladom bola pandémia. Najprv sa slovenskí novinári predháňali ako zabraňujú šíreniu “paniky”, dokonca padli vyhrážky trestnými oznámeniami za šírenie poplašnej správy. Ani nie tri týždne na to sa situácia otočila a zrazu sme mali byť zodpovední a tancovať ako hrajú odborníci. Potom bola slobodou vakcína – najprv mala spôsobiť imunitu stáda, neskôr len chrániť slabších, potom chrániť pred infekciou a nakoniec iba pred ťažkým priebehom choroby.
Spoločným znakom týchto zmien nálad je snaha o centrálne plánovanie nášho správania. Lenže centrálne plánovanie nefunguje. V prípade pandémie bolo centrálne plánovanie katastrofou.
V iných oblastiach bola táto politika jednoducho neúčinná. Štát sa pokúsil centrálne plánovať, koľko toho zjeme a vypijeme, čo si dáme do tela , aké potraviny by sme mali jesť a podobne, ale miera obezity stále rastie a zdravie sa zhoršuje. Napriek tomu všetkému si stále môžete kúpiť cigarety – aspoň dovtedy, kým nebude fajčenie úplne zakázané.
Z pravej strany spektra to vyzerá podobne. Ich poňatie osobnej slobody je jednoducho zhrnuteľné takto: sloboda znamená, že nám liberáli a slniečkári nebudú plánovať život, ale naplánujeme ho my, kresťanskí konzervatívci. Na tento účel použijeme donucovaciu moc a zavedieme nové zákazy osobného správania.
Ekonomiku zachránime tlačením peňazí a “záchrannými balíčkami”, z centra. Planétu zachránime zavedením nových minimálnych noriem pre autá, zavedením limitov oxidu uhličitého v atmosfére. K tomu podporíme zelenú ekonomiku tak, že štát zmeníme na rizikového investora do firiem, o ktorých úspešnosti rozhodne schopnosť získať štátnu dotáciu, nie to, či dokážu so ziskom (a teda trvalo udržateľne) vytvoriť úspešný produkt.
Systém zdravotnej starostlivosti zachránime zavedením kontroly cien, povinného očkovania a monitorovaním stravovacích návykov. Zabezpečíme, aby vaše podniky boli úspešné, nie tým, že vám dáme slobodu inovovať, zamestnávať pracovníkov, ako uznáte za vhodné, alebo sa produktívne zapojiť do spoločnosti, ale skôr tým, že budeme regulovať každý aspekt toho, čo môžete robiť. Namiesto individuálnej slobody ponúkame centrálne plánovanie.
Výsledkom je, že máme hospodárstvo, ktoré stagnuje a nie je schopné napredovať, pretože mu chýbajú stimuly pre inovácie a podnikanie. Štátom riadený štátny podnik nahradil skutočný crony kapitalizmus: podniky existujú predovšetkým preto, aby ospravedlnili dotácie daňových poplatníkov, a regulácie potláčajú rast podnikov a bránia podnikaniu.
Tento problém je najzjavnejší pri pohľade na verejnosťou vnímané negatívne trendy, ako je rastúca nezamestnanosť, zhoršujúca sa zdravotná starostlivosť alebo inflácia.
Najskôr sme boli svedkami vysokej nezamestnanosti, pričom počet pracovníkov na podpore sa zvyšoval. Potom prišlo zvyšovanie cien, ktoré teraz vystriedala stagnácia platov. Ľavica a pravica sa teraz rozchádzajú na dve skupiny, ktoré sa na seba však až podozrivo podobajú: centrálni plánovači verzus dvojnásobní centrálni plánovači (alebo “etatisti”). Sú to skupiny, ktoré sa navzájom potrebujú už iba preto, aby sa mohli jeden voči druhému vymedzovať, ale ak sa pozriete, čo naozaj robia, veľké rozdiely nenájdete.
Štát teraz chce začať riadiť váš sexuálny život, vytvárať podmienky pre výchovu detí, obmedzovať, čo môžete jesť alebo piť, používať sledovacie kamery na verejných miestach. Nebudeme slobodní, pretože táto politika nemá žiadne ciele okrem toho, že dáva moc politikom, ktorí nemyslia na nič iné, len na to, aby získali ešte väčšiu moc.
Ayn Rand v knihe Atlas Shrugged popísala konkrétny príklad rozpadu železníc. Údržbári železníc pracovali z roka na rok menej a menej kvôli klesajúcej ziskovosti odvetvia. Hlavnou príčinou toho boli vládne regulácie. Vláda, keďže nemá priamy zisk zo železníc, čerpá svoju moc z ich regulácie. Ekonomika zažila obrovský nedostatok vzácnych zdrojov, byrokracia vynakladá obrovské úsilie na zbytočné úlohy a znemožňuje podnikateľom implementovať kľúčové projekty (keďže ich konkurenciou je štátna iniciatíva).
Takto to dopadne, keď vám vládne štát: nie ste slobodní, pretože váš život riadi niekto iný, kto nad vami vždy bude chcieť mať väčšiu moc.
Ľavica a pravica spolu varí polievku – a prevarili ju. Výsledok je nudná brečka. Osobná zodpovednosť a sloboda používať naše telo je centrálne plánovaná “odborníkmi”. Osobné experimentovanie a vylaďovanie (tinkering) nahradené tradíciou dominancie a príkazov zhora. Ekonomika je plánovaná plánovačmi a tradície decentralizácie a objavovania sú nahradené novodobými monetárnymi experimentami ako napríklad súčasný fiat systém, ktorý skúšame 50 rokov (1971 – Nixon shock). Riadenie ekonomiky vychádza z modelov a nie experiemntov. Algoritmicky plánujú všetkým rovnaké riešenie a nové informácie zapracujú tak, že centrálny plán každú chvíľu zmenia. Výsledok je hnedo-červeno-zelená voda, ktorá je v podstate bez chuti a teda skoro nikoho neurazí, ale v zásade ani nikomu nepomôže. Tak trochu ako tento článok – ten totiž tiež prevažne napísal stroj a nie ja.
“Dezolátov”, hlúpych antivaxerov, zamestnancov aj nezamestnaných, “podnikateľov”, všetko treba riadiť a nariadiť zhora, podľa toho ako to vnímajú komentátori, novinári, politici a “odborníci”. Snáď by sme nenechali hlupákov rozhodovať či si môžu kúpiť Bitcoin, keď sa im nepáči inflácia, či majú dať svoje deti zaočkovať, čo sa majú alebo nemajú učiť v škole alebo aký názor môžu napísať – aj názory sú totiž dnes nebezpečné.