Keď sa Buckminstera Fullera opýtal počas prednášky študent na to, ako je možné stať sa astronautom, odpovedal: “Nerozumieš, už dávno si astronaut. Všetci sme astronauti na vesmírnej lodi Zem”. Asi už tušíte, že umelá inteligencia dávno nie je otázkou scifi knižiek a budúcnosti, ktorú pre nás vytvárajú elitné firmy v Silicon Valley alebo v Čínskych AI gigantoch. Umelá inteligencia už je dávno všade okolo nás a dennodenne ovplyvňuje naše životy. Rozhoduje o tom, či dostaneme úver v banke, pomáha nám bezpečnejšie jazdiť, pomáha bezpečne dopraviť vesmírnu loď s posádkou na medzinárodnú vesmírnu stanicu a naspäť, hovorí nám kedy bude v potravinách menej ľudí, kedy je ohrozená naša bezpečnosť a či tá malá gulička na snímke oka je začínajúci zákal alebo iba neškodná smietka.
Poďme však trochu ďalej a povedzme si, že umelá inteligencia sme v skutočnosti my. Presne ako Fullerov študent si myslíme, že vytvorenie umelej inteligencie je niečo mimo nás, nejaký externý jav, ktorý ovplyvní naše životy, ideálne k lepšiemu, ale my si zachováme nejakú neumelú “ľudskosť”. Teda svet okolo sa zmení, ale my ostaneme homo sapiens.
Scifi romány, obzvlášť žánru cyberpunk počítajú s augmentovanými ľudskými telami – robotické ruky, oči, umelé orgány. Prvé kroky k týmto zmenám už nastali, zatiaľ takmer výlučne na záchranu života alebo obnovenie zdravia. Potom ale zistíte, že existujú ľudia, ktorí sa stávajú cyborgmi alebo kybernetickými organizmami nie len preto, že potrebujú vyriešiť zdravotný problém, ale chcú ísť ďalej. Kevin Warwick so svojou manželkou urobil prvé prepojenie na neuronálnej úrovni cez Internet. Neil Harbisson si nechal implantovať zariadenie, pomocou ktorého vidí farby. Pôvodný zámer bol vyriešiť svoju farbosleposť, ale potom si povedal, že nie je žiadny dôvod, aby videl iba tie farby, ktoré vidia bežní ľudia, keď môže vidieť napríklad aj infračervené a ultrafialové svetlo. O etickosti takejto augmentácie ľudského tela sa vedú nekonečné polemiky. Dnes dokonca dokážeme pomocou technológie CRISPR/Cas9 robiť genetické modifikácie živých organizmov, čo povedie časom k možnosti vylepšovať ľudský druh na úplne základnej úrovni pomocou modifikácie DNA. Koniec-koncov, génovej terapie pomocou mRNA sa zúčastnilo niekoľko stoviek miliónov ľudí v podobe vakcín proti COVIDu.
Veľa ľudí si však nevšimlo, že augmentovanie nášho najdôležitejšieho orgánu na prežitie už tiež dávno prebieha. Je ním náš mozog. Interakcia nášho mozgu s technológiami a komunikačnými sieťami nás už teraz robí inteligentnejšími. Skúste sa zamyslieť, či je rozdiel vo vašej inteligencii so smartfónom s pripojením na Internet a bez neho. Môj kamarát Pavol Lupták hovorí, že ak má človek v živote problém, mal by sa pozrieť, či neexistuje aplikácia, ktorá tento problém rieši. Spočiatku som to bral ako zábavu, ale potom som si uvedomil, že technológie nás naozaj robia inteligentnejšími. Nie je to len vyhľadávaním informácií, vyslovene augmentujú naše schopnosti. Prvými technológiami boli už kalkulačky – ak chcem vypočítať koľko tranzistorov budú mať procesory počítačov podľa Moorovho zákona o desať rokov, ak ich teraz majú desať miliárd, nepotrebujem pripojenie na Internet, kalkulačka mi s touto úlohou pomôže, aj keď vypočítať to v hlave nie je až také jednoduché. Alebo si chcem kúpiť nový gauč na terasu a neviem, či si mi zmestí pod okno. Ak mám moderný smartfón, pustím aplikáciu “measure” a v augmentovanej realite sa “pozriem” na priestor pod oknom, kliknem na dva body a viem relatívne presnú vzdialenosť. Môj mozog to nedokáže, ale ak považujem svoj smartfón za súčasť mňa, robí ma inteligentnejším.
Možné scenáre vzťahu ľudí a umelej inteligencie
Umelá inteligencia sa nebude vyberať jedným smerom. Teraz a ani v budúcnosti. A to nie len v pohľade na jej aplikáciu, ale aj na konkrétnu podobu. V tomto texte sa nebudeme veľmi venovať scenárom ako to dopadne – či nás umelá superinteligencia zabije alebo si povie “s mravcami sa nebavím” a odíde na vesmírnej lodi na druhý koniec hľadať iné formy inteligencie, s ktorými by mohla interagovať. Budeme sa venovať rôznym formám vzťahov medzi nami a umelou inteligenciou, s ohľadom na ľudí.
Základné možnosti teda sú – umelá inteligencia sa bude vyvíjať nezávisle od nás. Niekto naprogramuje dostatočne “silnú” umelú inteligenciu, ktorá sa dokáže ďalej rozvíjať sama. Tento pohľad “oddelenia” umelej inteligencie od nás stále prevažuje. Ak mi zariadenie v ktorom si ukladám fotografie dokáže pri vyhľadaní slova “láska” ukázať momenty z môjho života, kedy som lásku cítil alebo rozdával, mám stále pocit, že je to program, ktorý je mimo mňa, ktorý má schopnosť mimo mňa triediť fotografie. A do veľkej miery to tak v skutočnosti je. Je to ale preto, že dokážeme odlíšiť, kde končí naše telo a teda to, čo dokážeme my a čo už robí umelá inteligencia alebo nejaký iný agent “mimo nás” je oddelené senzorickou bránou. Dotýkame sa displeja telefónu a rozprávame naňho a tak prechádzajú informácie z nášho vedomia do “vedomia mimo nás”. A opačným smerom prichádzajú informácie väčšinou cez zrakový alebo sluchový senzorický vstup. Zaujímavé to ale začína byť ak si uvedomíme, že trénujeme strojovú intuíciu, ktorá je unikátna pre nás. Aj keď informácia neprechádza priamo z našich neurónov do umelej neurónovej siete, čoskoro bude to, čo nám náš telefón ukáže pri slove “láska”, unikátne pre nás, na základe našich interakcií.
Zastavím sa pri výraze strojová intuícia. Ľudia, ktorí veľmi nevedia o umelej inteligencii si ju predstavujú ako sofistikované programy plné pravidiel a naprogramovaných znalostí. V skutočnosti však umelá inteligencia aspoň vo forme neurónových sietí je prirovnateľná skôr k dobre natrénovanej intuícii. Čo je pre mňa láska nie je napísané v algoritme, ktorý hovorí “ukáž fotky partnera, detí a domácich zvierat”. Je to neurónová sieť, ktorá funguje skôr ako keď sme v stave polospánku a napadne nás koncept lásky – a nám sa spontánne začnú vybavovať obrázky. Ak však neurónovú sieť natrénujeme tak, aby nám ukazovala niečo, čo má skôr bližšie k našej intuícii ako k explicitným algoritmickým pravidlám, prichádza otázka – ak je to „moja“ strojová intuícia, ktorú som postupne naučil na moje preferencie, dokonca na základe mojej intuície, nie explicitných pravidiel, nie je to tak trochu moja intuícia? Naozaj teda môžeme povedať, že my končíme na fyzickej a senzorickej hranici nášho tela?
Tu máme druhú otázku a tou je kontinuita. Za “ja” považujeme akúsi kontinuitu procesov vedomia a tela. Strojovú intuíciu nepovažujeme za súčasťou seba možno aj preto, že ju nemáme stále. O tejto téme boli napísané dlhé filozofické práce, ale ponúknem aspoň dva pohľady. Ak je vaše “ja” kontinuita, predstavte si, že by ste sa mali stretnúť so svojim ja, ktoré malo polovičný vek. Ak máte tridsať rokov, predstavte si rozhovor so svojim ja, ktoré malo pätnásť rokov. Bavilo by vás to? Máte spoločné názory? Je váš logický systém rovnaký? Nemáte spoločnú už ani veľkú časť buniek, neurónová sieť vyzerá už tiež inak. Máte spoločných asi polovicu spomienok – ale aj to si len myslíte, pretože ako sa k spomienkam vraciame, prepisujeme ich novými pohľadmi a pripájame k nim nové skúsenosti. So svojim 15-ročným ja máte spoločného veľmi málo, ale aj tak sa považujete za identitu.
Užitočná analógia je predstava rieky, ktorá nemá regulovaný tok. Napríklad rieka Belá. Tá nie je definovaná molekulami vody, ktoré cez ňu pretekajú – tie sú vždy iné, pretože rieka neustále tečie. Nie je definovaná ani presným umiestnením na mape, pretože jej tok sa mení, s povodňami a aktuálnymi prírodnými podmienkami. Ako teda vieme, že sa jedná o rovnakú rieku? Dobrou odpoveďou môže byť ísť sa pozrieť k prameňu. Ak má rieka rovnaký prameň, je to tá istá rieka.
Kontinuita nášho vedomia je teda niečo, čo vieme spojiť s našim pôvodom. Máme časť zdieľanej histórie. Čo ak ale od nejakého momentu pripojíme k nášmu vedomiu nové moduly, napríklad vyhľadávač fotografií podľa tém – ako nové intuitívne rozhranie na spomienky zachytené vo fotografiách? Stane sa táto umelá forma strojovej intuície našou súčasťou rovnako ako schopnosť počítať diferenciálne rovnice? Túto schopnosť väčšina z nás nemala od narodenia, takže nie je súčasťou každej časti histórie nášho vedomia. Odobratie časti nášho vedomia tiež nemôže znamenať stratu identity – ak pri autonehode prídeme o končatinu, neznamená to, že prestávame existovať. Naša telesná schránka sa mení, ale to neznamená, že prichádzame o identitu. Čo ak túto končatinu neskôr zameníme za umelú končatinu a staneme sa cyborgami?
Senzorické skúsenosti – hranica tela
Skúste nasledovný experiment. Sadnite si alebo si ľahnite. Skúste vnímať všetko čo vidíte. A počas toho skúste postupne vypnúť moduly, ktoré rozoznávajú objekty. Ak máte pred sebou bielu stenu, vnímajte to, že vidíte bielu farbu. To je spôsobené tým, že svetlo odrazené od bielej steny excituje správne fotoreceptory vášho oka, ktoré sa premieňajú na nervové signály. Skúste vypnúť rozoznávanie hraníc objektov, vnímajte iba farby. A potom skúste postupne zapnúť aj rozoznávanie objektov. Zapnite 3D videnie. Pomenovanie: “Stena. Stôl. Lampa.”
To, čo ste zažili bola skúsenosť, ktorú robím pomerne často. Hovorí mi jednu vec – to čo vidím, čo počujem, čo cítim, čo vnímam ako okolitý svet sa nachádza na rovnakom mieste ako moje myšlienky. Nemyslím to nijak ezotericky, nechcem vás presvedčiť o existencii duše mimo myseľ. Myslím to presne opačne – svet, ktorý vnímam okolo sveta je síce daný senzorickými vstupmi, ale práve významy im prideľujeme my pomocou rôznych častí nášho mozgu. Pomocou našich neurónových sietí. To, že vidím pred sebou monitor alebo papier na ktorom sú napísané písmená tohto textu je síce zmyslový vstup, ale v skutočnosti raster farieb z dvoch od seba vzdialených očí mozog najprv vyčistí, potom rozpozná tvary, tie tvary rozpozná ako písmená a tie sa potom dostávajú do vedomia, ktoré dané koncepty premieňa na myšlienky.
Momentálne je tento text vo vašom vedomí. Aj keď sa tam dostáva z objektu mimo vášho vedomia, je tam rovnako ako spomienka čo ste mali alebo nemali na raňajky a myšlienka na to, čo budete robiť potom ako tento text dočítate (dúfam, že sa o jeho existencii podelíte so svojimi známymi na sociálnych sieťach).
Ako toto súvisí s umelou inteligenciou? Vďaka neuroplasticite mozgu dokážeme rovnaký efekt vytvoriť aj prepojením nášho mozgu s umelou inteligenciou. A nie je to vôbec také ťažké.
Umelé zmysly
Vytváranie nových zmyslov je až prekvapivo jednoduché – podobne ako zmysel videnia farieb. Znie to ako raketová veda, ale naozaj je to jednoduché. Asi prvý experiment, o ktorom som počul bolo zariadenie, ktoré ľudia mali byť vo forme opasku alebo “náramku” na nohe a pridávalo zmysel rozpoznávania svetových strán (kompas). Fungovalo to jednoducho – zariadenie malo niekoľko vibračných motorčekov (v skutočnosti používali vibračné motorčeky zo starých Nokia telefónov). V pravidelných intervaloch vibroval vždy motor, ktorý bol otočený smerom na sever. Ak jeho nositeľ stál čelom na sever, vibroval motorček vpredu. Ak sa pozeral na východ, vibroval motorček na jeho ľavej strane.
Toto primitívne zariadenie pomáhalo ľuďom s orientáciou, ale časom si jeho používatelia všimli zaujímavý efekt. Prestali vnímať vibrovanie ako také, ale začali vnímať svoju orientáciu – ako keby proste vedeli kde je sever. Ak si spomenuli na nejakú situáciu, ktorú zažili, presne vedeli ako boli orientovaní. Nespomínali si na vibrovanie konkrétneho motorčeka, iba vnímali každú situáciu aj s ohľadom na orientáciu na svetovú stranu. Ak si spomínali na rozhovor, pamätali si okrem toho, s kým a o čom sa rozprávali, čo mal daný človek oblečené, aká vôňa bola v okolí, či im bolo teplo alebo zima aj to, ako boli orientovaní.
Tento efekt funguje vďaka neuroplasticite mozgu a naznačuje, že rozhranie so zmyslami dokáže byť relatívne univerzálne – ak pripojíme nový zmysel, mozog sa sám napojí a pochopí, čo sa deje.
Ja osobne som skúšal tri nové zmysly – časový zmysel, elektrosluch a zvukový EEG neurofeedback. Časový zmysel tvorili hodinky, ktoré v pravidelných intervaloch vysielali rôzne elektrické signály. Sú určené na to, aby človek presne vedel koľko je hodín a vnímal ako plynie čas. Tento pocit je však úplne iný ako mať možnosť pozrieť sa na hodinky – je to kontinuálna informácia, ktorú sa mozog naučí používať. V tomto prípade bol ten efekt zaujímavejší v tom, že mozog túto informáciu začal používať skôr ako som bol schopný vedome interpretovať koľko je hodín. Keďže som dostával jemný elektrický signál každú sekundu, mozog získal presné vonkajšie hodiny. V momente, keď sa mozog na tento zmysel naučil (čo trvalo pár minút) mi tvorca tohto projektu tento signál zrýchlil a ja som robil opakovaný test reakčného času. Ten bol výrazne lepší ako normálny reakčný čas, ktorý mám za bežného vnímania. Čo však bolo zaujímavejšie bolo, keď som sa prešiel po miestnosti. Mal som pocit, že sa ľudia spomalili. Môj mozog používal externé hodinky ako referenčný časový signál a keďže ten sa postupne jemne zrýchľoval, môj mozog sa tiež zrýchlil a mal som pocit, že všetko okolo mňa je pomalšie. Funguje to aj opačne, pri spomalení signálu, na ktorý je mozog navyknutý sa spomalíte, ste unavení a čoskoro zaspíte.
Elektrosluch je slovenský projekt Jonáša Grusku a umožní vám premieňať signály elektromagnetických polí na zvuk. Je to malé zariadenie, ktoré pripojíte k sluchátkam a môžete vnímať elektromagnetické polia. Práčka, umývačka, električka, počítač, všetko nejak znie na základe toho ako to funguje. Zrazu dokážete odlíšiť kábel pod napätím a nezapojený kábel. S elektrosluchom som nestrávil zatiaľ dostatok času na to, aby som ho bol schopný integrovať ako zmysel. Sú ľudia, ktorí skúšali iné formy integrácie vnímania elektromagnetického poľa, napríklad implantovanie magnetov do prstov.
EEG neurofeedback je zmysel vnímania procesov mozgovej aktivity pomocou spätnej väzby (v mojom prípade zvukovej). Je to nástroj, vďaka ktorému dokážem vnímať niektoré nevedomé procesy mozgu. Pri dostatočne dlhom čase dokážem integrovať toto zariadenie ako zmysel.
Umelé zmysly nám hovoria, že rozhranie medzi človekom a strojom, vrátane strojovej intuície a umelej inteligencie môže byť priame a na veľmi nízkej úrovni. Jeden z možných scenárov je teda integrácia človeka a umelej inteligencie do jedného celku. Naše myšlienky a správanie bude trénovať pre nás unikátnu umelú inteligenciu. Tá nebude niečo “mimo nás”, osobitné, ale súčasťou našej identity. Budeme to vnímať ako súčasť nás samých, ako niečo, čo je zapojené do kontinuity nášho “ja”. Ako súčasť nášho tela a mysle.
Emulovaní ľudia
Ďalšiu nie až tak často spomínanú formu vzťahu človeka a umelej inteligencie popísal profesor Robin Hanson vo svojej skvelej knižke The Age of Em. V nej s využitím existujúcich poznatkov vedy (fyzicka, informatika, biológia) skúma možnú budúcnosť, v ktorej nevznikne umelá inteligencia ako nová forma inteligencie, ale nastane namiesto toho (alebo o čosi skôr) scenár, v ktorom prídeme na to ako emulovať ľudské vedomie.
To znamená, že neprídeme na to, ako postaviť neurónovú sieť alebo inú formu umelej inteligencie, ktorá by bola dostatočne inteligentná na to, aby mohla tvoriť všeobecnú umelú inteligenciu, ale naše poznatky biológie ľudského mozgu pokročia tak ďaleko, že dokážeme odemulovať mozgové procesy v počítači. Vytvoríme tak kópiu ľudského vedomia v počítači. Nebudeme pritom nutne vedieť ako by sme vytvorili iný typ vedomia, iba sa pozrieme na jednotlivé typy neurónov a toho ako sú poprepájané, ako sa učia a podobne a na základe toho urobíme emuláciu tohto procesu v počítači. Je to veľmi podobné ako emulovanie chemických procesov v počítači, napríklad pri hľadaní molekúl, ktoré majú špecifické vlastnosti. Nemusíme vedieť ako vytvoriť molekulu, ktorá má špecifické vlastnosti, ale ak poznáme jej štruktúru, vieme vytvoriť algoritmus, ktorý vypočíta ako sa bude správať v špecifickej situácii.
Táto emulácia môže mať viacero podôb. Jednou z nich je otázka, či “skopírujeme” vedomie živého človeka so všetkým, čo k tomu patrí (k tejto variante som veľmi skeptický). Ale ak sa nám podarí odemulovať mozog novorodenca spolu s jeho vývojom, môžeme vytvoriť ľudské vedomie, ktoré namiesto videnia buď vidí pomocou kamier v reálnom svete alebo funguje priamo vo virtuálnej realite. Takéto vedomie potom vychováme tak, ako keby sme interagovali s biologickým vedomím.
Zaujímavé to začne byť v momente, keď zistíme, že takéto vedomie dokáže mať oveľa lepšie vlastnosti aj v prípade, že iba emulujeme biologické procesy. Rast neurónov sa nemusí zastaviť, pretože nemá fyzikálne obmedzenie ktoré je u biologických ľudí dané veľkosťou lebky (a tá je zase do istej miery obmedzená veľkosťou pôrodného kanála matky). Zároveň ak dokážeme tieto procesy emulovať v reálnom čase, je ľahko predstaviteľné, že s výkonným počítačom ich dokážeme emulovať aj rýchlejšie. Teda v prípade, že potrebujeme niečo rýchlejšie vymyslieť, dokážeme takéto emulované vedomie zrýchliť, napríklad desaťnásobne. Čas v realite začne pre takéto zrýchlené vedomie plynúť veľmi pomaly (podobne ako to, čo som zažil keď som si zrýchlil externý časový zmysel). Na stretnutia medzi jednotlivými Em teda bude treba dohodnúť nielen čas a (virtuálne) miesto, ale aj rýchlosť, pri ktorej sa bude stretnutie odohrávať. Rozhovor s niekým kto beží na stokrát nižšej rýchlosti môže byť dosť nudný zážitok.
Tu sa dostávame aj k možnosti spomaliť sa – Hanson predpokladá, že emulované mozgy budú tiež starnúť kvôli tomu, že staršia neurónová sieť sa nemusí vedieť až tak dobre adaptovať (overfitting). Či už je táto teória pravdivá alebo nie, spomalenie má výhody nielen pre dôchodcov. Ak si chce niekto užiť viac peňazí, môže sa napríklad prebrať iba každý druhý deň a inak ostať hibernovaný. Alebo sa môže desaťnásobne spomaliť. To znamená, že život okolo neho bude prebiehať desaťnásobnou rýchlosťou. Za svoj subjektívny rok nastane vo vonkajšom svete desať rokov technologického pokroku – a ak investuje peniaze do nejakého produktu ktorý sa zhodnocuje, bude sa zhodnocovať desaťkrát rýchlejšie. Pomalšie Em tak budú bohatnúť rýchlejšie – ušetria na výpočtovom výkone a ich úspory budú “pracovať” rýchlejšie.
Emulovaní ľudia budú pravdepodobne postupne prechádzať do svojho sveta. Nebudú musieť žiť v mestách tak ako my, ale budú pre nich vytvárané špeciálne dátové centrá. Budú mať iný prístup k životu a smrti. Vlastne jedna z bežných udalostí pravdepodobne bude dočasná kópia. Ak Em potrebuje niečo rýchlo vymyslieť, môže urobiť svoju dočasnú kópiu, ktorej jediná úloha bude vyriešiť konkrétnu úlohu, odovzdať výsledok a potom sa vypnúť. Jedna inštancia človeka tak môže paralelne bežať tisícky kópií, ktoré “vedia”, že budú fungovať iba pár sekúnd a potom “zomrú”. Postupne sa budú bežným ľuďom vzďaľovať aj kultúrne, ale aspoň nejaký čas budú kompatibilní aspoň schopnosťou komunikovať. Možno to budú práve zrýchlene emulovaní ľudia, ktorí v skutočnosti vytvoria umelú superinteligenciu.
Emulovaní ľudia nemusia byť nutne inteligentnejší. Možno existuje nejaký limit inteligencie daný štruktúrou našej neurónovej siete. Možno nestačí iba odemulovať viac neurónov. Rýchlejšie rozmýšľanie nemusí nutne znamenať vyššiu inteligenciu alebo iný typ inteligencie – aj keď je možné, že z inteligentnejších neurónových sietí bude existovať viac kópií. Predstavme si gorilu. Niektoré nám blízke opice dokážu zvládnuť komunikáciu posunkovou rečou a dokážu komunikovať s ľuďmi na úrovni cca trojročného dieťaťa. Pre príklad odporúčam dokument o gorile Koko. To ale neznamená, že stačí “dlhšie počkať” – Koko nenapíše takýto text ani keby žila tisíc rokov, v jej mozgu je kvalitatívne obmedzenie, nie iba rýchlostné. Rovnako emulovaní ľudia síce môžu rozmýšľať rýchlejšie, ale nie je jasné, či takto emulovaná ľudská inteligencia dokáže škálovať aj kvalitatívne.
Záver
Viaceré tieto scenáre prebiehajú súčasne. Pomocou technológií už dnes rozširujeme schopnosti nášho vedomia a našich tiel a postupne sa prepájame s umelou inteligenciou. Prepojenie môže byť formou nových zmyslov, napríklad pomocou rozhrania podobného projektu Neuralink. Ale ak táto cesta nebude fungovať, môže to byť ľubovoľný iný spôsob, ľudský mozog je veľmi dobrý v integrovaní nových zmyslov.
Algoritmy umelej inteligencie sú inšpirované ľudským mozgom a výskum umelej inteligencie je do istej miery previazaný s pokrokom v chápaní toho ako funguje náš mozog. Je možné, že tento výskum bude viesť k stále lepším biológiou inšpirovaným modelom umelej inteligencie a na konci tejto cesty môže byť vytvorenie emulácie ľudského vedomia.
A popri tom vytvárame stále lepšie algoritmy skutočnej umelej inteligencie, ktorá časom môže vytvoriť úplne novú formu strojovej intuície a časom možno aj inteligencie, ktorá bude lepšia ako my sami.
Žiadna z týchto ciest navyše nevzniká vo vákuu, prepájajú sa a inšpirujú sa navzájom. Taktiež využívajú prepojenia s novými technológiami – rýchlejšími procesormi, novými efektívnejšími zdrojmi energie a batériami, technológiami virtuálnej a augmentovanej reality, rýchlych komunikačných sietí, technológií reprezentujúcimi digitálnu vzácnosť (ako napr. Bitcoin) a podobne. Preto je dobré k týmto technológiám pristupovať s otvorenou hlavou a vidieť úplne nové možnosti ich využitia, ktoré veľmi pravdepodobne zmenia to, čo znamená byť človekom – a to oveľa skôr ako vytvoríme niečo iné, mimo nás. Prečo nezačať hneď?