Sľub západu: Pozrite sa ako naši obyvatelia prosperujú. Máme pekné a kvalitné nemocnice, kvalitné produkty, každá rodina vlastní auto. Je to výsledok liberálnej demokracie a voľného trhu. Ak budete mať podobné zriadenie, môžete si túto prosperitu užiť aj vy, obyvatelia “krajín tretieho sveta”. Zaveďte parlament, prezidenta, demokratické voľby, budujte inštitúcie, počúvajte naše rady a čoskoro nás dobehnete.
Na tejto premise bol postavený svet. Investície zo západu do krajín, ktoré boli priateľské a chceli obchodovať, prípadne občas prispeli západným firmám nejakými daňovými prázdninami. Integrácia do medzinárodných štruktúr a aspoň na oko prijímanie západných viedli napríklad na Slovensku k továrňam na autá..
Costa Rica – banány alebo čipy?
Iste ste počuli výraz “banánová republika”. Pekný príklad tohto označenia kedysi bola Costa Rica. Firma The United Fruit Company z USA, ktorá vlastnila značku Chiquita mala obrovský vplyv na vtedajšiu vládu (niekto by povedal, že ju “vlastnila”).
V súčasnosti sú najväčšie exporty Costa Ricy: Medicínske zariadenia (3.27 miliardy dolárov), banány (1.2 miliardy), tropické ovocie (1 miliarda), integrované obvody a procesory (1 miliarda) a ortopedické pomôcky (850 miliónov).
Costa Rica je teraz hipsterská destinácia, známa prírodnými krásami, kávou a environmentalizmom. Od pôvodnej “banánovej republiky” má veľmi ďaleko. Aj keď sa to nezdá, ak máte procesor od Intelu, pamäť alebo mikrokontroler, je pomerne veľká šanca, že nie je z Číny, Taiwanu, ale práve z Costa Ricy.
Realita, obzvlášť z pohľadu vnímania obyvateľov týchto krajín sa dosť zmenila. Krajiny tretieho sveta vnímame stále ako miesta, kde chodia bosé deti kilometre pešo po rozpálenom piesku pre vodu a ak tam vôbec zavíta doktor, tak ordinuje v “nemocnici postavenej z vlnitého plechu”.
Lenže toto už dávno nie je realita v mnohých týchto krajinách. Viď tento zážitok môjho kamaráta Wildera:
Priznám sa, že to bola skôr zážitková medicínska turistika ako preventívna prehliadka, na akú ste zrejme zvyknutí. Nikdy predtým som nič podobné nezažil.
Do nemocnice som prišiel o 8:10 ráno na motorke (dokážu vás inak vyzdvihnúť aj priamo na letisku a doviezť do nemocnice). Predtým som mal 12 hodín fasting (odporúča sa).
Pri vstupe ma prekvapil integrovaný Starbucks (s kokosovým flatwhiteom) a nákupné centrum s food courtom (všetko integrované v nemocnici).
Okolo mňa chodil autonómny robot, poskytujúci v thajčine konzultácie.
Mal som pocit, že v nemocnici je viac personálu a lekárov ako klientov, takže všetko funguje bez akéhokoľvek objednania vopred (!) a prakticky bez čakania (toto je podla mňa najväčšia konkurenčná výhoda Thajska oproti európskemu zdravotníctvu).
Do 8:30 prebehla potrebná registrácia, zaplatil som 17000 BHT (460 EUR) kartou za “Executive” checkup program.
Následne mi vytlačili špeciálny náramok s QR kódom a mojou fotografiou. Tým som si otváral dvere v komplexe nemocnice a skrinku v šatni, kde som sa prezliekol do miestneho pacientského thajského úboru. Vyfasoval som tiež papuče a bežecké tenisky veľkosti 47 (je neuveriteľné, že túto veľkosť v Ázii majú).
Najskôr nasledovali odbery krvi, moču, potom sada rôznych odborných vyšetrení, prekvapili ma dve vyšetrenia, ktoré som pri preventívnej prehliadke nikdy predtým neabsolvoval – vyšetrenie hustoty kostí a “exercise stress test”, kedy vám na telo nalepia kopec všelijakých senzorov a merajú reakcie vášho tela pri rýchlej chôdzi a behu (bežíte na bežeckom páse 10 minút).
Keď toto vyšetrenie skončilo, tak ste si mohli dať sprchu a pripravili vám chutné raňajky s double espressom (všetko samozrejme v cene).
Po tom nasledovala sada ďalších vyšetrení a nakoniec konzultácia s odborným lekárom, ktorý mal k dispozícii rovno výsledky všetkých testov (plus vám odovzdal pol kila dokumentov s výsledkami všetkých vašich testov). Hovoril plynule anglicky.
Podotýkam, že celú dobu som mal doprovod (vysmiate sestričky), ktoré ma doprevádzali medzi vyšetreniami. Zobral som si so sebou telefón, že niečo na ňom spravím počas čakania medzi vyšetreniami, ale prakticky som na to nemal čas (čakal som menej obvykle menej ako 5 minút) – všetky vyšetrenia fičali rýchlo za sebou (stihol som len selfies so sestričkami
Vyžiadal som si tiež pár odborných špecialistov nad rámec tejto preventívnej prehliadky – tam som čakal necelých 10 minút.
Vysmiata sestrička za mňa vystála frontu v lekárni, všetci sa mi poďakovali, že som mal tú česť navštíviť ich nemocnicu. Ja som ich ubezpečil, že veľmi rád ich uvidím aj o rok.
O 12:00 som z nemocnice odchádzal (takže všetky vyšetrenia, aj s interpretáciou výsledkov, som stihol za necelé 4 hodiny).
A čo vy? Aká bola vaša posledná skúsenosť u lekára?
Medicínska turistika je zaujímavá oblasť. Kedysi sme chodili na špecializované vyšetrenia alebo liečbu do USA (viď môj podcast z Human Longevity Inc zo San Diega).
Lenže aj tu sa svet zmenil. Tony Robbins, známy motivačný spíker a kouč si bol dať vyriešiť svoj zdravotný problém v Paname, v Stem Cell Institute. A nebolo to preto, že by chcel ušetriť. Balaji Srinivasan hovorí, že je jednoduchšie založiť nový štát ako zreformovať FDA. Medicínska turistika v Paname je úplne bežná, podobne ako v Turecku, Thajsku, Dubaji či Gruzínsku. K tomuto môžu mať európania zmiešané pocity – je dosť smutné, ak si celý život platia zdravotnú daň a “poistku” a potom im zdravotnícke zariadenie povie, že ich vyšetrí o pol roka, nevadí, že ich pol roka niečo bolí. Na druhej strane je to pozitívne, lebo Thajsko ani Panama v dnešnom svete nie sú tak ďaleko a Gruzínsko, Dubaj a Turecko je doslova za rohom. Lietadlom ste tam rýchlejšie ako z Bratislavy do Košíc, dokonca aj ak použijete skvelú diaľnicu do Košíc (myslím tú, čo ide cez Maďarsko, slovenský štát stavia cesty len zriedkavo).
Pointa je táto – sľub západu bol, že ak tieto krajiny zmenia spoločnosť, nastavia inštitúcie, zavedú liberálnu demokraciu a na trh pustia západné firmy, dosiahnu prosperitu.
Lenže stalo sa niečo iné. Ľudia začali žiť v takýchto mestách:
Alebo takýchto:
Alebo takýchto:
Alebo takýchto:
V poradí sú to Shanghai, Guangzhou, Shenzen (áno, to je tá “továreň sveta”) alebo Panama City.
Nielenže ak v týchto mestách vkročíte do (súkromnej) nemocnice, bude pravdepodobne kvalitná, ale bude veľmi pravdepodobne lepšia ako nemocnica v Berlíne, Prahe a určite bude lepšia ako polorozpadnuté Kramáre alebo Ružinovská nemocnica v Bratislave (aj keď v tej novej na Boroch som ešte nebol).
Tým netvrdím to, že takáto kvalita je dostupná pre všetkých a bolo by dobré porovnať na jednej strane nemocnicu v Laose, prípadne v provincii Yunnan v Číne (odkiaľ pochádza čaj 🍵, ktorý práve pijem pri písaní tohto textu). Na druhej strane však treba do porovnania pridať aj nemocnicu v Nebraske alebo vo Veľkom Krtíši.
Čo tvrdím je, že sľub západu – zvýšená kvalita života, kvalitné zdravotníctvo dosiahli aj napriek tomu, že nemajú západnú liberálnu demokraciu. Navyše, minimálne v Shenzene v Číne si uvedomujú, že tá západná prosperita – iPhone v ruke každého mladého hipstera – bola vyrobená v Číne.
A tu sa dostávam k pointe článku – podmienky sľubu západu tieto krajiny nedosiahli, ale dosiahli výsledky. Zo západu sme do Číny posielali doláre. Čína (ale nie zamestnanec fabriky, ale štát) drží obrovskú časť dolárového dlhu a dolárov. To znamená, že má “kľúč” ku kúpe vzácnych zdrojov z USA, ktorý si dlhodobo šetrila.
Miesto pri stole
Neviem, čo chcú vlády a politici, toto nie je geopolitický článok, ale mnohí bežní ľudia si uvedomujú, že dosiahli prosperitu, ktorá nebola postavená na západných hodnotách, ale na technologickom rozvoji, ktorý brutálne zvýšil produktivitu. Vidia, že vyrábajú produkty, ktoré posielajú na západ a za to dostávajú papieriky (respektíve elektronické záznamy denominované v USD). A začínajú sa pýtať, kedy si za tie papieriky budú môcť niečo kúpiť. A keď si pozrú Niagarské vodopády (alebo radšej Iguazu), navštívia Disneyland, možno budú chcieť niečo iné – nejaký pozemok v Nebraske, zainvestovať do nejakej nehnuteľnosti v Londýne, …
Ak ľudia z Brazílie, Indie, Číny, Iránu majú pocit, že dosiahli prosperitu aj napriek tomu, že išli inou cestou, ako tou, ktorú im predpísal západ, logicky sa budú pýtať, prečo stále o ich osude rozhoduje nejaký pánko v Bielom dome, hodnotí ich nejaký Bruselský úradník a tlačí ich do znižovania ich prosperity nejakými enviro reguláciami, ktoré sa snaží natlačiť na celý svet. A navyše v situácii, kedy tie papieriky s mŕtvymi americkými prezidentmi majú už aj oni – a majú ich celkom dosť. Prečo by mali financovať a produkovať vysoký životný štandard západu?
Recept funguje
Tým nehovorím, že západný recept nefunguje. Voľný trh a obchod skutočne produkujú prosperitu. A skutočne voľný trh v diktatúre nefunguje, akokoľvek sa niekto tvári “ekonomicky napravo”. Prečo teda tieto krajiny dosiahli prosperitu aj napriek absencii voľného trhu?
Dôvodov je viac – jednak západný kapitál a snaha ušetriť náklady. Západné firmy posielali svoje doláre, kupovali lacnú pracovnú silu, často si vybavili špeciálne podmienky ako napríklad daňové prázdniny. A daňové prázdniny fungujú, ale možno by bolo dobré, keby ich mali všetci podnikatelia, nie len západní.
Pomohlo aj selektívne zvoľnenie istých odvetví (v Paname je jednoduchšie mať kvalitnú nemocnicu ako v USA alebo na Slovensku, ale v USA je jednoduchšie mať reštauráciu ako v Paname – alebo na Slovensku).
Jednoducho povedané – krajiny sveta zisťujú, čo je nutné minimum toho, aby si zachovali svoj spôsob fungovania, ale uvoľnili trh natoľko, aby boli konkurencieschopné.
A medzi štátmi je konkurencia. Nadnárodné korporácie robia výberové konanie na dodávateľa služieb “chcem mať u vás továreň” a je im do veľkej miery jedno, či si v danej krajine náčelníka volia alebo je tam zabetónovaný.
Príbeh sa kazí
A tu nastáva problém. Okrem toho, že ľudia chcú použiť svoje doláre, pýtajú sa otázky typu “prečo by mal niekto byť svetový policajt, keď ešte aj batérie do ich dronov vyrábame my”. A v poslednej dobe nastáva ešte väčší problém – dolár ako rezervná mena. Donedávna niečo, čo bolo nemenné, dané a udržiavalo chod celosvetovej ekonomiky. Netvrdím, že táto pozícia je ohrozená, bombastických článkov o konci dolára ako globálnej meny je každý rok niekoľko a väčšinou sú založené na tom, že niekto si kúpil tanker ropy a zaplatil v zlate alebo v renmibi. To má od konca dolárovej dominancie veľmi ďaleko.
Mnohí ľudia (prekvapivo aj takí, ktorých by sme označili za “jednoduchších”) si uvedomujú, že USA exportuje infláciu do celého sveta. Príklad: Čínska firma dostane za dodávku smartphonov doláre, musí ich (väčšinou v rozmedzí 30-90 dní) vymeniť za renmibi v štátom schválenej banke (reguláciu má na starosti čínsky úrad State Administration of Foreign Exchange – SAFE). Čo to v praxi znamená? Číňan vyrobí v továrni smartphone. Čínska firma zaň dostane doláre, ale tie vymení za vytlačiteľné renmibi a čínska (väčšinou štátna) banka bude držať doláre. Teda inflácia dolárov sa na konci dňa premení na infláciu renmibi. Spotreba američanov zvýši ceny v Číne. To v praxi znamená, že FED tlačí doláre, ale ceny nestúpnu iba v USA, ale aj v Číne. Otázka teda je, prečo by Číňan mal svojou zníženou životnou úrovňou financovať americký štát?
Samozrejme, pre Čínsku vládu je to dobrý deal – dostane “papierik”, ktorý funguje na medzinárodnom trhu a zaň zaplatí papierikom, ktorý si vytlačila a funguje lokálne (Čína má silné kapitálové obmedzenia a renmibi nie je až taký vítaný prostriedok výmeny). Samozrejme, keby mohla Čína za nimi vytlačené papieriky nakupovať vo svete tovary a služby priamo, tiež by boli radi a čiastočne to k tomu smeruje.
Druhý problém však bol zvýraznený po zavedení sankcií voči Rusku. Nie len štáty, ale aj bežní ľudia zistili, že doláre a medzinárodné platobné siete nie sú až tak “medzinárodne funkčné”, pretože stačí aby strýčko Sam povedal, že máte nesprávny pas a váš majetok prestane fungovať. Nechcem tu hodnotiť správnosť sankcií voči Rusku, osobne ma útok na Ukrajinu štve celkom výrazne. Ale to prebudenie – a opäť, nie len geopolitické, ale aj prebudenie ľudí – je výrazné. Obmedzenie prístupu k platobnej aj sporiacej funkcii medzinárodných peňazí neznepokojuje len Rusov (najmä tých, ktorí žijú v zahraničí a musia používať západné platobné siete), ale už sa začína pýtať aj Ind, Číňan, Brazílec a Nigerijčan, či je papierik s americkým prezidentom dobrá kúpa.
Riešením pre jednotlivcov sú samozrejme kryptomeny. V Rusku, Nigérii aj v Latinskej Amerike je kompromisom stablecoinová dolárová ekonomika – známa značka amerického dolára, ale poslateľná cez sieť, ktorá zatiaľ nie je cenzúrovaná a nevyžaduje identitu (teda nielenže nikomu nevadí nesprávny pas, ale nikto ani nevie, aký pas máte).
A nie sú to úplne drobné – v kurze Kryptomeny pre podnikateľov hovorím aj o tom ako sa podnikatelia môžu cez Bitcoin a stablecoiny zapojiť do celosvetovej ekonomiky. Zisťoval som teda nejaké čísla, v tomto prípade o stablecoinoch. Podľa štúdie Mastercardu New Payments Index 2022 51% spotrebiteľov v Latinskej Amerike urobilo aspoň jednu transakciu s kryptomenami. Viac ako tretina respondentov urobila aspoň jednu platbu za bežnú spotrebu pomocou stablecoinu. Objem tiež nie je úplne zanedbateľný. Mastercard v roku 2022 sprocesoval platby v objeme 8.2 bilióna dolárov. A jedná sa o jednu z najväčších platobných sietí sveta. Stablecoiny sprocesovali za rovnaké obdobie transakcie v objeme 7 biliónov dolárov.
Miesto pri stole
Ľudia z krajín, ktoré sme doteraz nepovažovali za “západ” nás dobiehajú. A to je skvelé. Svetu sa podarí poraziť chudobu. Spôsoby, ako sa im to darí však nie sú nutne “západné”. Nie všetky spôsoby nechávajú túto prosperitu ľuďom – krajiny ako Čína alebo Argentína sa snažia túto prosperitu nechať v rukách štátu, ale aj napriek tomu obrovské množstvo z nej prebublalo aj medzi bežných ľudí. Číňan z tier-1 mesta sa už nevidí ako robotník v továrni, žije v mrakodrape, platí mobilom, má peknú nemocnicu, pije kvalitnú kávu.
Samozrejme, Čínska verzia prosperity pod pozlátkom vyzerá trochu inak ako by sa mohlo zdať z nastajlovaných fotografií z Unsplashu. Obzvlášť keď zistíte, že ten ultra moderný mrakodrap sa tak trochu rozpadá a dvere sú zamknuté, lebo čínsky súdruh sa rozhodol, že exponenciálne sa šíriaci vírus vypne karanténou. Na fotkách všetky mrakodrapy vyzerajú pekne.
Na druhej strane v každom Holywoodskom filme je prakticky všetko, čo je tam vidno vyrobené v Číne, Indii alebo iných krajinách. A predpokladajú, že v Holywoode sa tiež natáčajú iba pozlátka, tak ako vo večerných správach.
Rozdiel medzi rozvinutým a rozvojovým svetom sa zmenšuje a sú oblasti, kde to, čo bol kedysi rozvojový svet už rozvinutý svet dávno predbehol.
Preto sa niet čo čudovať, že sa ľuďom a obzvlášť ich politikom nepáči, že nemajú až tak dôležité miesto pri okrúhlom stole, kde sa rozhoduje o (podľa nich) dôležitých veciach. Nepáči sa im, že niekto môže tlačiť peniaze a vyvážať infláciu a niekto nemôže.
Toto nie je obhajoba žiadnych konkrétnych činov – to, že sa Putinovi niečo nepáči ho neoprávňuje napadnúť nevinných ľudí v inej krajine a to, že má Xi nejakú svoju pomýlenú filozofiu ho neoprávňuje utláčať alebo dokonca potláčať menšiny alebo vlastne kohokoľvek. Geopolitika mňa osobne až tak nezaujíma, tento článok je o tom, ako sa mení vnímanie ľudí sveta. Ľudia, ktorí sami seba vnímali ako z “banánovej republiky” (čo platilo napríklad aj pre Slovensko v 90-tych rokoch – rozbitá postkomunistická krajina) získali sebavedomie a pochopili, že ich nielenže je viac, ale že dokážu dosiahnuť svoju prosperitu. A mnohí ju dosiahli inak ako “západným receptom”.
Čo je však pre západ ešte horšie – musí kopnúť do vrtule. A poriadne. Pretože týmto tempom nebude trvať dlho a bude to opačne – západ sa “pretlačí” k inflácii a prereguluje ku kríze. A rozdiely sa vyrovnajú. Ak by to bolo iba preto, že “rozvojový svet” kopol do vrtule a dobehol/predbehol rozvinutý, bolo by to super. Ale obávam sa, že rozvinutý svet porušuje svoj vlastný recept (ktorý opakujem – funguje), zavádza regulácie a centrálne plánovanie a ako povedala známa postava John Galt v románe Atlas Shrugged – “zastavuje motor tohto sveta”.
