Singularita verzus lineárna vláda

Singularita verzus lineárna vláda

Časť 1: Technologická singularita, exponenciálne technológie a krypto

Sedím pri stole v garáži, v ktorej začal Google. Volajú ju “The garage” a momentálne slúži ako hackerspace a makerspace pre “googlerov” - označenie pre zamestnancov Google. Som pravdepodobne najnudnejší a najobyčajnejší človek z asi 40 ľudí v miestnosti. Vedľa mňa sedí mladý chalan, ktorý má taký malý ročný startup. Ak vás zaujíma akú kúl appku vymyslel, musím vás sklamať, je to hardvérový startup - vyrába komponenty na presun satelitov na správne miesto na obežnej dráhe. Síce je to startup, ale ich komponenty už sú na obežnej dráhe, v produkcii.

Po mojej pravej ruke je spoluzakladateľ a šéf firmy, ktorá rieši jednu z ekologických hrozieb pre našu planétu. Žiadny výmysel, dokonca aj držiteľ nobelovej ceny mieru - Európska Únia - tejto hrozbe vyhlásila vojnu. Jedná sa o plasty. Premieňajú ich na užitočné nanomateriály, ktoré majú oveľa vyššiu hodnotu. Rozomelú ich na prach a pretvorenie sa môže začať.

Obidvaja z nich sú Európania, aj keď sme v Silicon Valley, neriešime nové “appky”. Okolo môjho stola sedia ešte ďalší traja ľudia, ktorí robia podobné fantastické veci. Učíme sa navrhovať riešenia na globálne problémy pomocou metódy, ktorú používa Google. Ako problém na hranie sme dostali niečo zo zdravotníctva, špecifický pre USA. Jediný človek z USA pri našom stole sedí v boarde niekoľkých nemocníc, ale my ostatní netušíme o zdravotníctve nič. Pred obedom naháňame googlerov po Googleplexe a pýtame sa ich ako daný problém riešia teraz.

Počas obeda debatujeme. Kolegom rozprávam o tom, čo robí Paralelná Polis a vysvetľujem im niektoré koncepty. Čo robiť s volatilitou. Ako fungujú predikčné trhy (Augur bol spustený pred pár týždňami). Všetky tieto krypto sny sa stávajú realitou. Možno nie tak rýchlo ako by sme chceli, ale Wilderove a moje slajdy z prednášok spred pár rokov sa doslova objavujú pred našimi očami vo forme produktov a služieb, ktoré môžeme reálne používať. Ak vás zaujímajú krypto technológie, možno ste frustrovaní ako pomaly vývoj ide, veci nefungujú, všetko je pomalé. Ak sa však pozriete na to, kde bolo krypto pred dvoma rokmi - a teraz vôbec nehovorím o kurze vašej obľúbenej kryptomeny, ani o tom aké ICO bolo vtedy kúl, ale aké veci existovali a fungovali - pochopíte, kde sme.

Krypto je v tzv. “deceptive” (klamlivej) fáze exponenciálnej krivky vývoja. Je to časť exponenciály, ktorá je pod lineárnou krivkou. V tejto fáze o tom hovorí väčšina ľudí ako o “hračke pre deti”, “to nikdy nebude fungovať” alebo “toto vlády zakážu”.

Vraciame sa z obeda. Problém je zadefinovaný, brainstormujeme možné riešenia. Máme na to 10 minút a potrebujeme ich aspoň 50. Uspokojíme sa so 44. Vyhráva najnudnejšie riešenie (hlasoval som za neho aj ja). Rozmýšľame nad tým ako to poňať a zrazu niekto povie “spojme to s predikčným trhom o ktorom hovoril Juraj”. Som proti, nerozumiem, akú to má pridanú hodnotu. Najprv mlčím, pridaná hodnota sa zmaterializuje. Za tri minúty máme riešenie problému postavené na predikčných trhoch. Robíme prototyp (papierový). Testujeme to na užívateľoch z vedľajšieho stola. Pri vedľajšom stole mali podobné zadanie, ale riešili iný problém a vytvorili VR avatara lekára, ktorý reprezentuje jednoduchého chatbota v plášti, ktorý zbiera symptómy, informuje lekársky tím v Austrálií, lebo sú 2 hodiny ráno a každý normálny doktor spí.

Čo je na tomto príbehu zaujímavé? Jedno “ponaučenie” je nuda, aj keď samozrejme porušujem všetky správne pravidlá dobrých príbehov.

Ponaučenie 1: Absolútne podceňujeme, čo je možné a ako rýchlo sa veci hýbu. Pred mesiacom neexistoval funkčný decentralizovaný predikčný trh, takže pre naše riešenie by sme potrebovali programovať zložité riešenia. Teraz sa stačí integrovať (aj keď táto časť je stále trochu ťažkopádna). Čo chcem povedať je to, že “nemožné” sa mení na “možné” často v jednotkách týždňov a mesiacov, nie rokov. 

Ponaučenie 2: Veci sú jednoduchšie a lacnejšie ako sa zdajú byť. Googlerka, ktorá nás prevádzala cvičením hovorila, že bola v tíme Google Glass, kde mal vzniknúť testovateľný prototyp raz denne. Nová iterácia produktu každý deň. Ak niekomu nepoviete, že vývoj má trvať dva roky, možno niečo vytvorí za deň alebo týždeň. Je možné za menej ako rok vytvoriť startup v oblasti vesmírnych technológií, otestovať ho a komerčne poslať na obežnú dráhu, kde rieši problém zákazníka? Do minulého týždňa som si myslel, že na to je treba roky vývoja, miliardy dolárov na účte a volať sa NASA, Richard Branson, Elon Musk alebo Jeff Bezos. Môj spolusediaci sa tak nevolá a len tak mimochodom, aktuálny prototyp mal so sebou, doniesol ho v príručnej batožine, lebo ho chcel ukázať pár ľuďom na vesmírnej konferencii. To je šialené!

Ponaučenie 3: Táto pomalá fáza exponenciálneho rozvoja decentralizovaných krypto technológií nie je bublina, ktorá vyšumí do stratena. Ľudia, ktorí s krypto nemajú nič spoločné, vedia tieto technológie použiť na riešenie skutočných problémov. Intuitívne chápu, na čo sú užitočné a vždy, keď ich budú chcieť použiť, tak to urobia. Stretol som sa s ďalším chlapíkom. Testuje nápady tak, že ľuďom dáva na hlavu EEG headsety, s druhým kolegom poslal 3D tlačiareň na medzinárodnú vesmírnu stanicu a samozrejme používa krypto v jednom projekte s obrovskou americkou firmou. Keď sme sa bavili ako zabezpečil to, že ho právnici nezožrali za použitie krypto technológií, povedal, že pomocou krypto vyriešil iný problém, za ktorý by ho zožrali určite - zodpovednosť za škodu a royalty fees za 3D modely. Základ je vraj právnikom nikdy nepovedať “chcem robiť takýto krypto projekt”, ale práve naopak “riešim tento, tento a tento problém, tento tretí podproblém sme mimochodom vyriešili pomocou krypto technológií, takže sa už nemusíte s týmto vôbec stresovať”.

Ak krypto technológiám nerozumiete alebo si nebodaj myslíte, že je dobré ich zregulovať… alebo že to vôbec je možné, tak keď sa tá exponenciála dostane z deceptívnej fázy, ustrelí vám dekel. Kedy je s kryptom dobré začať? Najlepšie tak pred piatimi rokmi, ale ak ste to nestihli pred piatimi, pred štyrmi, pred tromi rokmi, tak možno teraz. Určite nie o rok a už vôbec nie “počkáme a uvidíme čo bude o 5 rokov”. Tieto technológie sú tu, sú v brutálnom rozvoji a inovátori, ktorí riešia reálne globálne problémy sveta ich chcú používať, používajú a budú používať stále viac.

Časť 2: Lineárny štát

Peter Diamandis, ktorý založil Singularity University je podľa vlastných slov kapitalistický libertarián. Zároveň si myslí, že na väčšinu vecí čoskoro takmer nebudeme potrebovať peniaze. Lebo všetkého je dosť a na veci, ktoré nie sú vzácne je zbytočné používať peniaze. Za dýchanie vzduchu neplatíme, je to zbytočné, je ho dosť pre všetkých.

To, že štáty a vlády sú pomalé centralizované entity, ktoré sa snažia zabezpečiť stabilitu, som písal už niekoľkokrát. Aj to, že to, čo nevidia, sú tie exponenciálne krivky. Dokonca aj zdanlivo nesúvisiace veci ako samoriadiace autá budú mať výrazný dopad na moc štátov.

Pozrime sa ale na štáty z pre mňa netradičného pohľadu - skúsim nainicializovať trochu empatie. Najprv kritika, ktorá si myslím, že je najpodstatnejšia a tú prezentoval Ludwig von Mises vo svojej skvelej knihe Byrokracia. Na rozdiel od Ľudského konania je to krátka kniha a ide priamo na vec. Problém, ktorý Mises prezentoval je informačný problém. Štát nepoužíva cenový mechanizmus, takže nevie ako použiť obmedzené zdroje. V akom pomere investovať čas, peniaze, energiu (bohatstvo) do polície, škôl, nemocníc, folklórneho súboru Lúčnica, národného divadla, výstavby mostu cez Dunaj alebo opravy národnej kultúrnej pamiatky v Moldave nad Bodvou? Podnikateľ túto informáciu má v podobe cenového mechanizmu a v prípade, že ju zle vyhodnotí, má vážny problém. Štát sa pri takomto type rozhodovania spolieha na odborníkov, politikov a občanov cez voľby. Takže milý volič - jedného policajta navyše, sestričku v nemocnici alebo opravíme ten výtlk? Ktorýkoľvek politik, ktorý v kampani postaví otázku takto, okamžite prehral. Preto musí sľúbiť všetko. Ale všetko sa s obmedzenými zdrojmi robiť nedá a teda občan (klient) je z hry von. Zároveň - je to správne položená otázka? Trh dáva inú otázku - nakoľko si ceníme niečo konkrétne? Väčšina populácie pri pomyslení na problém s drogami chce od politikov riešenie. Ale politici im nepošlú na konci dňa účet “zavreli sme do klietky desať dílerov heroínu, jeden stojí 500€ mesačne, drahí občania, prosím pošlite za túto službu na účet 60 tisíc euro ročne”. Koľko ľudí by vymyslelo iné riešenie tohto problému, keby skutočne videli, koľko tento problém stojí?

Toto je klasická libertariánska kritika štátu a myslím, že má stále najväčší zmysel. Ale teraz tá empatia. Predpokladajme nachvíľu, že štát nejakým relatívne rozumným kľúčom túto otázku vyriešil a nejak (predpokladajme, že “dobre”) rozhodol, do čoho a ako bude investovať.

Predstavte si, že riadite firmu, ktorá má tisíc zamestnancov. Ja som spoluzaložil firmy, ktoré mali istú dobu rádovo okolo sto zamestnancov a spolupracovníkov. Našťastie som tou dobou už nebol v žiadnej riadiacej funkcii, ale aj tak vám musím povedať, že to je šialené. Riadiť firmu s tisíckami ľudí tak, aby nedegradovala, chce naozajstného superhrdinu. Napríklad takého, akým je pre mňa Ricardo Semler. Jeho firma má rádovo 3000 zamestnancov a obrat štvrť miliardy dolárov - v Brazílii. Jeho tajomstvo? Dať ľuďom slobodu (čo najmenej im hovoriť do toho čo a ako majú robiť), decentralizovať a správne nastaviť motivácie.

Štát je do veľkej miery centralizovaný, ale v skutočnosti je aj dosť decentralizovaný. S otrasne nastavenými motiváciami - všade. Neslúži zákazníkom, ktorí mu platia na základe kvality alebo potreby. Počuli ste niekedy od policajta alebo štátneho úradníka frázu “Iba robím svoju prácu?”. Pri tejto vete sa mi spúšťa môj vyhadzovací reflex a mám nutkanie takého človeka vyhodiť z práce. Lenže nerobí pre mňa, ja to iba platím, robí pre svojho šéfa. Tak sa niektorí úradníci schovávajú po chodbách, aby si ich nikto nevšimol a iba robia svoju prácu, niektorí sa šplhajú po hierarchii - či už úradníckej alebo politickej. A samozrejme nemajú slobodu, štátnych zamestnancov je mne osobne najviac ľúto, pretože štát im riadi nielen súkromný, ale aj pracovný život.

“Juraj, zase nadávaš na štát, kde je tá empatia?”. Chápem, že je to ťažké, dokonca tak ťažké, že až na pár výnimiek, ktoré sú väčšinou malé mestské štáty s trochu lepšie nastavenými motiváciami, je to katastrofa. Stroj času existuje. My sa rozprávame s našimi hlasovými asistentami, tešíme sa na samojazdiace autá… skoro som sa posral od strachu, keď som zistil, že kamoš tú Teslu nešoféruje a ide sama, potom som zistil, že ju nešoféruje už pekných pár minút a zase som sa ukľudnil - o ďalších pár minút mi to prišlo už úplne prirodzené. “Šoférovať auto? To je pekne retro.” Všimnite si ako tieto technológie integrujeme. Máme pocit, že sa v podstate nič nemení. Spomeňte si na váš smartphone, ktorý ste mali v roku 2013, len pred piatimi rokmi. Ako vyzeral a čo dokázal. A skúste niekedy pozrieť nejaké videjko na dátovej sieti, ktorú sme mali vtedy - nič moc, však? Vtedy to nebolo také pomalé, však? Nebolo, lebo to nebolo 4k video.

Stroj času vie ale ísť aj opačným smerom. Nájdete ho vtedy, keď zistíte, že existujú miesta, kde z tých svokriných jazykov neutreli prach pravdepodobne od čias Gustáva Husáka, majú tam nástenku, interakcia sa skončí veľkou pečiatkou a neberú tam krypto… No dobre, budúcnosť ani minulosť nie je rovnomerne distribuovaná, v prítomnosti občas ešte niekde neberú krypto.

Miera adaptability štátu a pripravenosť na to tsunami, ktorá národné štáty čaká, rastie lineárne. V niektorých štátoch trochu rýchlejšie (ako napríklad v Estónsku alebo USA), v niektorých pomalšie (Slovensko) a v niektorých takmer vôbec. Ale vôbec žiadny štát nie je na tie exponenciálne technológie pripravený. Prečo? Lebo riadiť desiatky až stovky tisíc zamestnancov je extrémne náročné. Snažiť sa ovládať milióny ľudí je takmer nemožné, obzvlášť keď postupne nastupujú na rastúcu exponenciálu, o ktorej štáty stále dúfajú, že ju zregulujú a ustabilizujú. Preto, lebo väčšina úradníkov a zamestnancov len “robí svoju prácu”. A to ani nehovorím o politikoch a obzvlášť nie, ktorí to “nemyslia dobre”. Nemajú šancu tento trend chytiť ani s najlepšími úmyslami a schopnosťami. Kodak, ktorý vynašiel digitálny foťák a mal desiatky tisíc zamestnancov skrachoval v rovnakom roku ako Instagram s 18-mesačnou (!) históriou a pár zamestnancami bol kúpený Facebookom za miliardu dolárov.

Aká je odpoveď? Okolo roku 1681 sa stretol francúzsky “minister financií” Jean-Baptiste Colbert so skupinou francúzskych biznismenov. Keď sa ich opýtal ako by mohol pomôcť francúzsky štát obchodu, jeden z prítomných biznismenov - M. Le Gendre - odpovedal “laissez-nous faire”, v preklade “nechajte to na nás” alebo “nechajte nás to urobiť”. A tak vznikol pojem Laissez faire. Správna odpoveď sa od roku 1681 nezmenila, je stále “Nechajte nás na pokoji!”

Príbeh z časti jedna neriešil problém “ako by sme mohli použiť predikčné trhy na vyriešenie nejakého problému?”. Najprv bol zadefinovaný problém a potom sa hľadalo riešenie a zrovna sme prišli na riešenie pomocou predikčného trhu - a na podobný problém niekto iný našiel riešenie pomocou virtuálnej reality. Do tretieho tisícročia nás neprenesie nejaký osvietený líder, ktorý sa obzerá po technológiách a potom k nim hľadá problém, na ktorého riešenie by sa dali využiť. Naozaj, k zvýšeniu životnej úrovne nepotrebujeme vládu s blockchain projektom, potrebujeme, aby sem prišiel kapitál, či už vo forme peňazí, zahraničných krypto investícií alebo talentu. Aby sme vytvorili prostredie, v ktorom sa inovátorom oplatí tvoriť.

Comments

Written by Juraj Bednár //