Pravý socializmus: Venezuela alebo Švédsko?

Každá debata o socializme väčšinou skončí na tom, že niekto hovorí o Švédsku ako príklade, keď sa to podarí, ale opatrenia, ktoré navrhuje vedú skôr do Venezuely. Pritom Švédsko a Venezuela sú tak rozdielne, že táto debata má asi taký zmysel ako posielať zástancov bezštátnej spoločnosti do Somálska, namiesto na seastead (sídlo vybudované v medzinárodných vodách).

Supermarket vo Venezuele

Po návrate z Latinskej Ameriky je pre mňa táto debata dosť kľúčová a ak nejaký blázon (Ľuboš Blaha alebo držiteľ Nobelovej ceny za ekonómiu Joseph Stiglitz) ukazuje Venezuelu ako skvelý príklad funkčného socializmu, mám dosť vážne pochybnosti o tom, či sa celý svet úplne nezbláznil.

Z Venezuely ušlo viac ako štyri milióny ľudí, väčšina do Kolumbie, Panamy a Ekvádoru. A neušli kvôli lepšiemu sociálnemu systému, ale pekne pracovať – musím povedať, že ak v Paname niekto naozaj maká, tak sú to väčšinou Venezuelskí alebo Kolumbijskí imigranti. Panamčania vo veľkej miere pracujú pre štát ako policajti, úradníci, prípadne regulované profesie (právnici, lekári) a majú istý a pravidelný príjem.

„Nie nie, ja hovorím o Švédsku, nie o Venezuele“. To mi veľmi pripomína prirovnanie Nassima Nicholasa Taleba, keď niekto podporuje opozíciu voči šialenému diktátorovi, s predstavou, že alternatívou oproti nemu je Švédsky parlament. V skutočnosti ale alternatívou môžu byť náboženskí fundamentalisti a rasisti, ktorých predstava vlády zahŕňa zotročenie inej náboženskej sekty, kameňovanie alebo použitie biologických zbraní.

Ak sa bavíme o socializme, väčšinou to funguje nejak takto: Socializmus je prerozdeľovanie majetku, v Škandinávii majú vysoké dane a teda veľké prerozdeľovanie, je to tam pekné a ľudia sa majú dobre, preto je to najfunkčnejší socializmus. Ale tu máme problém s pojmami. Tak začnime od základov.

Socializmus je (podľa Wikipedia) „politická a ekonomická teória obhajujúca spoločné vlastníctvo výrobných prostriedkov, kontrolu celej výroby, distribúcie a výmeny ako spravodlivý spôsob účasti na národnom bohatstve.“

Prerozdeľovanie tohto národného bohatstva, ktoré je produktom kolektívne vlastnených výrobných prostriedkov, je len dôsledok, ale nutnou podmienkou socializmu je spoločné vlastníctvo výrobných prostriedkov. Pod spoločným vlastníctvom sa väčšinou myslí národné (štátne) vlastníctvo, aj keď to môže byť aj iná forma kolektívneho vlastníctva. Tu mimochodom fanúšikom socializmu odporúčam nečakať na voľby a kolektívne si zakladať fabriky a podniky a dať každému zamestnancovi podiel, ako to robia napríklad firmy v Silicon Valley. Načo na socializmus čakať, keď kolektívne vlastníctvo sa dá zabezpečiť obyčajnou akciovou spoločnosťou.

Škandinávske krajiny sú na tom inak – vlastníctvo je prevažne súkromné. Švédsko dokonca ide presne opačným smerom, snaží sa sprivatizovať čo najväčšiu časť ekonomiky.

Ako? Znížili verejné výdavky, sprivatizovali národnú železničnú sieť, zrušili niektoré vládne monopoly, zrušili dane z dedičstva a predali štátne podniky ako napríklad výrobcu Absolut vodky do súkromného vlastníctva. Dokonca aj časti sociálnej záchrannej siete sú privátne, pretože si uvedomili, že keď ich prevádzkuje vláda, sú neefektívne a konkurencia v súkromnom sektore pomáha.

Vzdelávanie je na tom podobne – je financované síce štátom, ale pomocou kupónov, ktoré dostanú rodičia. Tí si môžu vybrať školu a tak súkromné aj štátne školy musia bojovať o žiakov, aby prežili. Kupóny sú len schéma financovania, ale dá sa nimi financovať akákoľvek škola a o tom, kam ich dieťa pôjde rozhodujú rodičia. To podporuje konkurenciu a núti školy postupne sa zlepšovať.

Venezuela ide smerom k socializmu – zoštátnenie najprv ropného priemyslu, potom mnohých „strategických“ podnikov. Centrálne regulované ceny, ktoré aj privátnych producentov nútili pod hrozbou basy predávať výrobky pod výrobné náklady. Ak máme centrálne regulované ceny a nútenie vyrábať, je to najhoršia forma kolektívneho vlastníctva – náklady sú súkromné, motivácie sú presne opačné ako by mali byť. A ak niečo je náhodou v zisku, tak to Venezuelská vláda zoštátni ako strategický podnik a potom vďaka absencii trhových cien to prestane fungovať.

Kde je teda socializmus? Závisí od toho, čo tým myslíte. Ak chcete väčšiu rovnosť, sociálnu záchrannú sieť pre ľudí, ktorí to potrebujú, Švédsko môže byť príkladom. Stojí to viac na daniach a odvodoch fyzických osôb (ale korporátne dane sú vo Švédsku pod priemerom EÚ). A recept je: Zrušiť daň z dedičstva (dedičstvo je súčasťou záchrannej sociálnej siete), sprivatizovať veľkú časť sociálnej záchrannej siete, podporovať podnikanie, sprivatizovať „verejné“ služby ako napríklad železnice. A podporovať trhovú ekonomiku.

Trhovú slobodu jednotlivých krajín porovnáva každoročne Heritage Foundation. Švédsko je na 19-tom mieste. Nedávno si pohoršilo a kleslo na úroveň pod USA, ale niekoľko rokov malo slobodnejšiu ekonomiku ako Spojené Štáty. Slovensko je na 65-tom mieste. Venezuela je predposledná, horšia je už iba Severná Kórea.

Áno, Švédsko má vyššie dane, ale v prostredí inak o dosť slobodnejšej trhovej ekonomiky. Vo Venezuele dane ani netreba, vďaka znárodňovaniu (čo je základná „fičura“ socializmu podľa definície) si štát zobral už výrobné prostriedky, produkty ľudskej práce sa k ľuďom ani nedostanú. To, čo ľuďom náhodou ostane im zhabe centrálna banka cez infláciu.

Viac ako štyri milióny Venezuelcov (viac ako 10% populácie) si radšej ako socializmus volí trhovú ekonomiku. Ušli do krajín bez záchrannej sociálnej siete pre imigrantov, kde si musia na svoj život zarobiť – a na vlastné oči som videl, že naozaj makajú. Ak niekto v Paname vie po anglicky a v práci sa snaží, je dosť vysoká pravdepodobnosť, že je jedným z pol milióna Venezuelčanov žijúcich v Paname (viac ako 10% populácie Panamy). A myslím, že Venezuelci, ktorí ostali v krajine tam sú často preto, lebo na pomerne drahý únik z krajiny nemajú peniaze. Alebo na úrade znova došiel papier na výrobu pasov. Nerobím si srandu, nedostatok papiera pri výrobe dokladov je vo Venezuele vážny problém, rieši sa úplatkami.

O knihe

Tento článok je súčasťou mojej pripravovanej knihy „Hackni sa!„, ktorej crowdfunding kampaň práve prebieha. V prípade, že vás tento článok zaujal, budem rád, ak sa do nej zapojíte – dostanete okrem finálnej knihy, ktorá bude vydaná na jeseň 2019, aj prístup k niektorým ďalším zaujímavým článkom, ktoré doteraz neboli zverejnené. Ak sa vám tento článok páčil, verím, že sa vám bude páčiť celá kniha aj ostatné články. Za každú podporu vydania knihy budem vďačný.

Zanechať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

You can encrypt your comment so that only juraj can read it.