V tom, čo robíme v Paralelnej Polis a v mnohých iných projektoch ľudia prišli k nesprávnemu záveru, že všetko, čo robia ľavičiari je podľa nás zlé. Jednak nám úplne neprislúcha hodnotiť to, čo robia iní ľudia – môžeme hodnotiť to čo hovoria alebo čo presadzujú, ale čo robia hodnotia väčšinou výsledky. Samozrejme, ak nás to neobmedzuje. Ale ľavicová ideológia má s libertariánstvom mnoho prienikov, ktoré si ľudia väčšinou nevšímajú a majú pocit, že libertariáni sú všetci čisto pravicovo orientovaní. Táto chyba pochádza prevažne z toho, že v mainstreame sociálnej demokracie je ľavicová ideológia momentálne najhlasnejšia a autoritárski ľavičiari ako Alexandria Ocasio-Cortez, ktorí chcú svoje nápady presadzovať štátnymi zákazmi a príkazmi sú niečo, proti čomu treba oponovať.

Sloboda

Pre libertariánov aj mnohých ľavičiarov je ale tiež dôležitá sloboda. Rovnako ako pre libertariánov a niektorých pravičiarov. Ale prienik medzi ľavicovými a pravicovými slobodami je dosť malý a v tom sa tieto ideológie odlišujú. V čom sa s ľavičiarmi zhodneme sú slobody ako napríklad sloboda hovoriť si čo chcem (ale nie povinnosť aby ma niekto počúval), sloboda narábať so svojim telom ako so svojim majetkom, ktorá sa prejavuje v tom, že väčšina ľavičiarov je za legalizáciu drog a legalizáciu prostitúcie. V tomto by som ja osobne rád išiel ešte ďalej a zlegalizoval by som akékoľvek lieky a medicínske postupy a pridal trošku pravicovej ideológie a to je zodpovednosť za škodu (ak niekto kto sa prehlási za liečiteľa dá niekomu na chrípku prírodný bio durman, čím spôsobí že pacient bude zvyšok života čúrať do plienok, chcel by som, aby mal povinnosť náhrady škody a zafinancovania akejkoľvek liečby, ktorá by to zvrátila).

Ďalšie ľavicové slobody sú napríklad sloboda v posteli. Neviem ako u vás, ale u mňa v spálni nie je slovenský štátny znak a nevidím dôvod, prečo by mal ktokoľvek mimo mňa riešiť s kým v tej spálni čo robím, ak druhá strana súhlasí. Či už je to muž, žena alebo akékoľvek iné pohlavie, … Samozrejme, podstatná je obojstranná dobrovoľnosť a symetria (a.k.a. Skin in the game). Či sa títo ľudia chcú iba spolu vyspať alebo uzavrieť celoživotný zväzok je mne osobne úplne jedno. Tu mimochodom ponúkam lepšie riešenie ako sa naťahovať o to, čo je napísané v ústave – uzavrieť privátny zväzok. Priezvisko sa dá zmeniť na úrade, delenie majetku, oslovovanie alebo plná moc v prípade zdravotných problémov sa dá podpísať u notára. Aj spôsob výpovede zmluvy. Čiže v tomto by bolo fajn, keby z privátnych zväzkov vypadol štát úplne – privátnu dohodu preferujem aj u obyčajných nudných heterosexuálnych párov ako som ja :).

Ľavičiari sú často proti vojne. Ja tiež. Ísť riešiť problémy iných ľudí, ktorým nerozumieme tak, že zhodíme niekoľko ton výbušnín z lietadla a potom sa čudujeme, prečo nás nevítajú s otvoreným náručím nepríde ako rozumné riešenie problémov ani mne, nie iba ľavičiarom.

Povinná školská dochádzka so štátom schválenými osnovami je prežitok, je to podľa mňa ekvivalent odvodovej povinnosti. Rodičia často vedia a chcú zabezpečiť školu, kde sa deti nemusia pýtať na záchod, keď sa nudia alebo ich niečo nezaujíma, vedia sa venovať niečomu inému. V dobe exponenciálnych technológií je jedno, kedy sa narodil Ľudovít Štúr (schválne, kto z vás mal jednotku zo slovenčiny a mal by problém trafiť storočie?:). Informácie sú zbytočné, podstatná je prax. Nie je dôležité, či viete ako znie Pytagorova veta, podstatné je, či ju viete použiť vtedy, keď treba. Oveľa cennejšie ako informácie je adaptabilita (ako rýchlo sa dokážem prispôsobiť novej situácii, naučiť sa robiť čo práve teraz treba a rozvíjať svoje schopnosti?).

Sloboda v živote

Oveľa zaujímavejšie to začne byť pri rozhovoroch s ľavičiarmi, ktorí sú trochu nakazení slobodou. S nimi nemám problém súhlasiť takmer vo všetkom čo robia (ale nie čo si myslia). Väčšinou to vyzerá tak, že žijú zdravo, biohackujú, veľmi často podnikajú (pretože nechcú byť „zdieraní kapitalistami“), svoje deti učia nové užitočné veci a veľmi často im hľadajú školu, kde im nevymyjú mozog nejakou štátnou propagandou.

„…faktom je, že práca je mimo pracovníka, to znamená, nie je v súlade s jeho vnútornej prirodzenosťou. To znamená, že vo svojej práci nepotvrdzuje to kým je, ale odmieta sám seba, necíti sa spokojný, práve naopak, je nešťastný, nerozvíja slobodne svoju fyzickú a mentálnu energiu, ale ponižuje svoje telo a ničí svoju myseľ. Pracovník sa teda cíti sám sebou mimo práce a v práci sa cíti ako keby bol mimo samého seba…“

Nestáva sa často, že citujem Marxa (v skutočnosti citujem knižku Roberta Chovanculiaka Pokrok bez povolenia, ktorá čoskoro vyjde, kde cituje Marxa on). A tento citát nejdem teraz zosmiešniť, práve naopak – Marx má v tomto úplnú pravdu. V práci pre korporácie sme anonymní, chodíme tam preto, lebo chceme mať istotu mesačnej výplaty. Ako hovorí Taleb, tri najnávykovejšie veci na svete sú heroín, cukor a mesačná výplata. Ale málokto v dnešnej spoločnosti má pocit, že by počas práce pre anonymnú veľkú korporáciu s tisíckami akcionárov rástol, rozvíjal sa alebo napĺňal svoje životné posolstvo. Veľa ľavičiarov si toto uvedomilo a začali pracovať na seba (stali sa kapitalistami, aj keď často nie peňažnými – rozvíjajú kapitál v podobe svojich schopností a možností, investujú do seba, aby boli produktívnejší, lepší a aby stále lepšie napĺňali svoju životnú misiu). Sú z nich psychológovia, farmári, zakladajú ekologické firmy, ktoré zlepšujú životné prostredie. Pomáhajú ľudí vzdelávať. Píšu a podnikajú s open-source softvérom. Pomáhajú ľuďom, ktorí sa dostali do ťažkej životnej situácie.

Podnikateľ sa od bežného zamestnanca s pokročilou závislosťou na mesačnej výplate nelíši v tom, koľko má peňazí. Veľa podnikateľov, ktorých poznám majú menej peňazí ako bežný IT konzultant. Líšia sa v tom ako pracujú s rizikom. Ak makajú na seba, často sa stane, že robia na projekte, z ktorého prídu peniaze o pol roka. Alebo možno aj nikdy, ak sa ich podnikateľský plán nepodarí.

Nedávno sa ma niekto pýtal, či mám strach, že môj podnikateľský plán sa nepodarí. Založil som v živote viac ako desať firiem, každá mala niekoľko podnikateľských plánov. A strach mám vždy. Trh rieši potreby ľudí a ja neviem, či ich potreby a problémy dokážem vyriešiť tak, že si ma vyberú. Neviem, či sa o mne dozvedia, neviem, či poskytnem lepšie riešenie ako všetci ostatní. Rozdiel je len v tom ako so strachom pracujeme. Zamestnanec má potrebu mesačnej výplaty a myslí si, že je to nejaká jeho istota v živote (smutný fakt: v skutočnosti to čomu sa vystavuje zamestnanec je riziko podnikateľa, do ktorého nevidí. Ak podnikateľov plán nevyjde, výplata nepríde, podnikateľ ju nezmaterializuje z ničoho. Je to ekvivalent strčenia hlavy do piesku).

Keď máme z niečoho strach, je dobré sa naň pozrieť a porozmýšľať nad ním, čo by sa mohlo najhoršie a najlepšie stať (zapnite si slovenské titulky a fakt si to pozrite, ak v živote neviete pracovať so strachom). Môj strach z toho, že sa mi v podnikaní nebude dariť liečim predstavou toho, čo by sa mi v kariére mohlo najhoršie stať. Nočná mora vyzerá asi takto: O pol siedmej zazvoní budík. Oholím sa, pozriem na Waze – zase ranná zápcha, už teraz nestíham. Oblečiem si oblek a kravatu, zoberiem deti do štátnej školy, kde im budú vysvetľovať blbosti o potrebe štátu učitelia, ktorí predtým študovali za socíku na pedagogickej fakulte. 9:15 zaparkujem v biznis centre, nefunguje mi kartička, lebo meškám do práce 15 minút. Volám na HR oddelenie a vysvetľujem, že áno, zase nestíham, zápcha je nedeterministická. Bonusy asi nebudú, ale možno ak sa budem snažiť. 8 hodín predstieram prácu IT konzultanta. Programujeme nejaký IT systém, ktorý optimalizuje dodávku skrutiek do spaľovacích motorov, ktoré ničia planétu – a ja snívam, že keď budem pekne makať, môžem si také auto dovoliť kúpiť aj ja. Na ruke mám hodinky, ktoré ukazujú môj status, nie som len obyčajný programátor, som IT konzultant. Obedujem v prevádzkovej kantýne, lebo na obed nemám čas, o piatej treba ísť pre deti do školy. Večer unavený pozerám so ženou seriál na Markíze a snívam o dvojtýždňovej dovolenke v lete.

K tejto mojej predstave mi hovorí Marx z duše – takáto práca ma naozaj nezaujíma. Či bude mať firma skrutky do motora mi je úplne jedno. Ľudia, ktorí tento systém tvoria majú tiež svoje životy, niektorí jazdia do práce na bicykli. Som úplne odtrhnutý od toho, čo robím. Do práce chodím pre svoju dávku, ale vôbec ma nezaujíma to, čo robím.

Toto je samozrejme extrém, existujú oveľa lepšie zamestnania a ľudí často práca baví a pomáha im napĺňať misiu. Pre mňa je toto najhorší možný kariérny scenár (teda najhoršia situácia kedy budem schopný pracovať – samozrejme, môže sa mi stať niečo, vďaka čomu ani tento scenár nebude možný).

Pomáha mi to v práci – u mňa v podnikaní a v tvorení neziskových projektov – hľadať zmysel. Kedy som v práci a kedy oddychujem? Neviem, všetko je život. Keď si čítam knižku, často nápady z knižky alebo také, ktoré vznikli pri čítaní knižky implementujem v nejakom projekte. Môžem experimentovať. Teraz keď píšem tento blog – pracujem alebo iba žijem a vylievam si srdce ľuďom, ktorým príde dobrý nápad prečítať si môj článok. Neviem. Nič vám nepredávam, aj keď dúfam, že v druhom tabe máte otvorenú stránku Podporte ma a posielate mi krypto :).

A vy teraz pracujete? Sedíte v práci alebo doma? Alebo klikáte na sociálnych sieťach a tento článok vás zaujal… Tieto moje úvahy vám pomáhajú v živote alebo v práci?

Podľa mňa je pre človeka veľmi dôležité nebyť 8 hodín denne v nočnej more, ani trochu. Keď pracujete, ste to vy? Žijete svoj život, posúvate sa a pomáhate svet nasmerovať tam kam má podľa vás ísť? Je jedno, či sme pravičiari, ľavičiari alebo libertariáni, je jedno, aký máme názor, podstatné je čo robíme.

Ako používam túto moju nočnú moru? Veľmi presne viem, čo nechcem. Nemám najdrahšie a najkúlovejšie auto. Dokonca nemám ani hodinky – iné ako na mobile. Zarábam menej ako väčšina bežných zamestnancov a konzultantov, dokonca aj ako väčšina ľudí, ktorých zamestnávajú niektoré firmy ktoré som založil (ktoré mimochodom robia ultra dôležité veci pre tento svet – zvyšujú vašu bezpečnosť na internete – a verím, že väčšinu z nás táto misia naozaj baví a napĺňa, je to dôležité). Tu sa trochu rozpadá vízia krčmových ľavičiarov, ktorí sedia v Amazone a nadávajú na to, že ich šéf jazdí do práce lietadlom a oni na nich makajú – v skutočnosti podnikateľ často zarába menej a hlavne nepravidelne. Moja nočná mora hovorí o tom, čo nechcem a teda viem, akú cenu nechcem zaplatiť za to, aby som mal vyšší spoločenský status (ktorý už postupom času začínam ignorovať a skôr provokujem nepopulárnymi názormi, ktoré mi spoločenský status skôr znižujú, ako podotkol nedávno jeden intelektuál na moje dlhodobé rozhodnutie, že nejdem voliť).

Zobudím sa, keď sa mi chce. Dám si čaj, venujem sa priateľke. Potom môžem niečo tvoriť, niečo, čo má zmysel. V prvej fáze neriešim, či na tom zarobím, ale pýtam sa, čo svet potrebuje. Alebo čo ma baví. Keď sa mi chce, čítam si knižku. Nemám šéfa, ktorého by som mohol nenávidieť. Nezdiera ma žiadny kapitalista. Rozmýšľam ako pomáhať ľuďom a ako urobiť svet lepším. O poznatky sa delím – tu alebo v mojom podcaste. Píšem open-source softvér. Robím s kryptomenami. Hackujem si mozog. Keď sa pozriem na Waze a je tam zápcha, predstavujem si ako všetci o piatej keď padla zdrhli z biznis centier do áut a teraz spoločne zúfajú za volantom a nadávajú na zápchu, ktorú za nich už tentoraz vyrieši ten správny primátor (hint: keď pôjdete z práce o druhej, žiadna zápcha nie je. Hint2: Za počítačom môžete sedieť aj doma alebo v coworku Paralelnej Polis).

Lokálne vs. globálne riešenia

V čom sa s ľavičiarmi nezhodnem nie je spôsob života, hudba ktorú počúvajú, ale to ako slobodu zavádzať do života. Moja cesta je lokálne riešenia, podnikanie a budovanie paralelných spoločností. Niektorí ľavičiari sú natoľko opití závislosťou na mesačnej výplate, že majú pocit, že každý problém musí vyriešiť niekto zhora, že oni sú len včeličkou v niekoho iného úli a je potrebné nastaviť globálne riešenie, ktoré musí robiť každý. A potom je cyklus – poďme vyriešiť problém => politici nejaké riešenie presadia => riešenie nefunguje (väčšinou preto, že politici zabudnú že pracujú s dynamickým systémom a vytvorili statické riešenie) => kampaň na lepšie riešenie problému. A toto stále dookola.

Našťastie (pre mňa aj pre týchto ľudí) je v podstate úplne jedno, čo si o jednotlivých globálnych riešeniach myslíme. Tie kopírujú akési nálady v spoločnosti. Náš život je príliš krátky na to, aby sme trochu pohli nejakú globálnu náladu a zvolili tých správnych ľudí.

Najväčšie problémy sveta sú najväčšie podnikateľské príležitosti

– Peter Diamandis

Preto ak vidíme problém, je dobré ho riešiť nie tak, že budeme písať na Facebook o tom ako tento problém majú vyriešiť politici. To je obrovské množstvo spálenej energie. Ale toto nerobia ani všetci ľavičiari, tak ich za to nekritizujme viac ako si zaslúžia. A samozrejme, pravičiari to robia tiež. Pritom som zatiaľ nenarazil na problém, ktorý sa nedá riešiť lokálnym konaním – lokálnym podnikateľským prístupom. A väčšinou je to efektívnejšie.

Ekológia ako bežná téma ľavičiarov: Začnite týmto mojim starším článkom o tom ako si Wayan na Bali urobil z čistenia prostredia biznis. Jeden môj známy toto robí vo veľkom – s plastami a s odpadovými plynmi pri ťažení ropy. Ekológia a ekonómia majú väzbu – drahé veci sú často dlhodobo neudržateľné, pretože spotrebuvávajú vzácny zdroj (cena vzácneho zdroja závisí od toho ako je vzácny). Preto je dôležité, aby všetky eko riešenia boli v prvom rade ekonomicky udržateľné – aby elektrické autá a solárne panely boli lacné a efektívne. Potom ich bude používať každý. Našťastie je svet na najlepšej ceste k tomu, aby sa toto stalo.

Monokultúry a pesticídy zabíjajú včely na celom svete. To, aký veľký je to problém posúdiť neviem. Pornhub na túto tému upozorňuje videami včielok a kvietkov nadabovaných pornoherecami a pornoherečkami. Projekt Keku Honey vám umožňuje prenajať si úľ, ktorý nie je dokrmovaný cukrom, ale zabezpečuje chov včiel v prostredí, kde sa im darí (úle prenajímajú v Čechách a v Kamerune). Ak vám záleží na včelách, prenajmite si úľ a chovajte ich, dokonca aj ak bývate v Petržalke.

Po celom svete vznikajú alternatívne školy pre ľudí, ktorí nechcú, aby ich deťom vymyl mozog štát. Autori takýchto projektov majú väčšinou ľavicové a ekologické zmýšľanie. Takýchto projektov je veľa, ale taký naozaj flagship je Green School na Bali. Neziskovky typu Sloboda učenia sa tejto téme venujú z pohľadu neziskovky, prípadne Životológia na to rovno založila predmet (mali ste možnosť vidieť v stánku Paralelnej Polis na výstave IXPO, ale ak ste nevideli, záznam z prednášky je tu). Ak chceme zlepšiť vzdelávanie, môžeme postaviť celý nový vzdelávací program. Tento spôsob sa volá podnikateľský aktivizmus. Rozdielom oproti inému podnikaniu nie je to, že by tam nebol zisk – v ideálnom prípade tam zisk je, pretože zisk predikuje trvalú udržateľnosť, dokonca aj pri neziskových aktivitách to musí vychádzať finančne.

Keď nás štve SOZA, riešime to. Ak sa nám nepáči súdny systém, vieme vymyslieť a zrealizovať paralelné riešenie. Ak sa nám nepáči prostredie, dane alebo niečo podobné, môžeme jednoducho využiť možnosť cestovať a pomocou cestovania zvýšiť svoju slobodu – bez zmeny jediného poslaneckého kresla.

Mimochodom, toto funguje aj na „pravicové slobody“. Nechceme, aby nám znehodnocovala majetok centrálna banka a myslíme si, že by nemala existovať? Môžeme ju vypnúť jednoducho tak, že budeme používať peniaze, ktoré nevydáva centrálna banka (kryptomeny).

V čom sa všetky tieto problémy vyznačujú? Ich autori nechcú po Facebookoch vypisovať návrhy regulácií. Majú tému, ktorú berú ako životné poslanie a chcú ju vyriešiť. Rozhodli sa, že nechcú životom prechádzať nevedome, so zahmlenou mysľou, aby to nejak tých 8 hodín vydržali sedieť v práci, ktorú neznášajú. Chcú, aby ich život mal zmysel a aby veľké problémy, ktorým čelí tento svet vyriešili. A toto riešenie nechcú outsourcovať a nechcú k tomu nikoho nútiť.

Mimochodom, paralelné riešenia tu už sú. Nebavíme sa o budúcnosti. Kedysi som to chcel unáhliť. Pozrieť sa na všetko, čo robí štát a urobiť to vedľa lepšie. Ale spoločnosti sa vyvíjali tisícky rokov, prečo by sme mali za pár mesiacov všetko postaviť znova? Začnime tým, čo potrebujeme. Spravodlivosť môže vznikať pri prvom konflikte, odpovede môžeme hľadať postupne. Paralelná spoločnosť je formovaná tým, čo je pre ľudí dôležité. Najprv nahradíme to, čo najviac nefunguje.

Záver

Ak ľavičiari chcú viac slobody, rozumiem si s nimi. A väčšinou chcú. Ak nechcú byť zdieraní obrovskými korporáciami, chápem ich, pre mňa byť „zdieraný“ korporáciou je nočná mora. Nie finančne, ale mentálne a fyzicky. Všetci hľadáme zmysel života. Nenájdeme ho vo Facebookej diskusii, diskusia o tom čo je logické a správne sa nedá vyhrať.

Mimochodom, ani argumentačné víťazstvo o tom aké je dobré globálne riešenie nič neznamená. Musí ho niekto schváliť, musí fungovať dlhodobo (po zmene podmienok).

„Vo svojej terapeutickej miestnosti mám nápis na stene ‚Nikto nepríde‘ [v zmysle ‚Nikto vás nepríde zachrániť‘, originálne ‚No one is coming‘]. Na jednej skupinovej terapii sa ma na to niekto pýtal, hovorí ‚Nathaniel, ale ty si prišiel‘. Áno, ale iba povedať vám, že nikto nepríde.“

– Nathaniel Branden, psychológ, autor teórie sebavedomia a knihy „Six pillars of self-esteem“

Problémy sa takmer nikdy nedajú riešiť zákazmi (zákonmi). Ak niekto zarába málo, riešením nie je zakázať zamestnávateľovi platiť málo – lebo veľmi pravdepodobne nebude platiť nič, keď mu málo zakážeme. Riešením je ukázať ľuďom, že podnikanie (na začiatok kľudne popri práci) je cesta. Viete niekomu pomôcť? Dopestujete trochu viac zeleniny ako potrebujete? Viete niečo vyvŕtať? Niekoho niekam odviezť? Alebo máte hobby, ktoré sa chce niekto naučiť – je jedno, či dieťa alebo dospelý. Chcete niekoho zobrať na ryby? Radi chodíte po prírode? Zoberte skupinku desať ľudí a porozprávajte im o najkrajších miestach, ktoré poznáte, radi vám dajú pár euro. Máte radi bonsaje? Aj ja, len ich neviem vypestovať. Robíte hudbu? Kto ju chce počúvať? Alebo radšej niekoho chcete naučiť hudbu či zvuk robiť alebo nahrávať?

Zanechať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

You can encrypt your comment so that only juraj can read it.