Portál Kyberia bol slovenským predchodcom dnešných sociálnych sietí. Fungoval skvele, namiesto “lajkov” mal karmu, diskusné skupiny, kamošov (na rozdiel od FB ste mohli napísať ku každému kamošovi nejaký osobný citát). Prebiehali tam klasické diskusie. Kyberia ukazovala najlepšie príspevky aj mimo sadu mojich kamarátov. Začiatkom tohto tisícročia sme sa mnohí poznali práve cez Kyberiu.
Najväčšia dráma na Kyberii boli aspoň pokiaľ si pamätám tzv. “alteregá”, teda akési záložné identity. Na Kybči (ako sme ju volali) nefungovali celé mená, ale prezývky a tzv. idčka, čiže čísla užívateľa. Pri zoznamovaní v klube bola častá otázka nie “ako sa voláš?”, ale “aké si idčko?”.
Dôvodov na založenie alterega bolo často to, že niekto chcel využiť anonymitu druhej identity na trolovanie alebo rôzne experimenty. Druhým dôvodom bolo, že mnohí užívatelia dostali “ban”, teda boli v nejakej vetve diskusie alebo užívateľa zablokovaní. Ja som bol vnútorne nastavený proti tejto praktike blokovania užívateľov. Sme jedna veľká rodina kybčankov, takže nech si každý píše čo chce a kam chce. Spravil som chybu v úvahe, ktorá sa na populárnejších sociálnych sieťach ako je napríklad Facebook prejavuje aj chybou v škálovaní.
Na sociálnych sieťach dnes stretnete náckov, konšpirátorov, progresívnych demokratov, libertariánov, feministky, programátorov, domácich hobby klimatických analytikov a rôzne iné “diagnózy”. Na Facebooku nie sme všetci jedna veľká rodina (a neboli sme ani na Kybči).
Postupom času som si uvedomil, že na sociálnych sieťach trávim veľa času a rôznymi spôsobmi som sa tento čas snažil obmedzovať. To však nie je tá zaujímavá časť. Oveľa zaujímavejšie bolo uvedomenie, že keď tam trávim čas, mal by som si veľmi zásadne všímať, čo si “púšťam do svojho mozgu”. Najprv som začal používať tlačidlo Unfollow, keď niekto poslal už šiestu fotku kávy z kaviarne alebo fotku z pláže za sebou. Ďalšie usmiate dieťa zababrané od čokolády síce v kruhu najbližších kamarátov poteší, ale pri sestre spolužiaka zo základnej školy vyvoláva otázku o svojprávnosti pri používaní fotoaparátu a o tom, či sa takéto dieťa bude tešiť, keď takéto skvelé fotky nájde keď bude mať 18 – ideálne ak je na fotke ešte aj otagované.
Tlačidlo Unfollow som začal používať veľmi často, výhodou je, že to nevzbudzuje žiadne zásadné pohoršenie druhej strany, lebo sa o ňom väčšinou nedozvie. Kritérium u mňa bolo jednoduché a relatívne prísne – dva pre mňa nudné príspevky za sebou znamenali unfollow. Ak mám na sociálnych sieťach tráviť čas, to najmenej čo môžem požadovať je, aby som sa nenudil alebo aby mi príspevky prinášali nejakú hodnotu.
Potom som zistil, že tieto osoby sa často vynárajú v komentároch. Na nich funguje už iba tlačidlo Block. Najčastejšie som blokoval tzv. kontrariánov – rebelov, ktorí na každú, aj najbanálnejšiu vec musia mať iný názor. Napríklad môj kamarát a spoluhacker Pavol Lupták píše o bezpečnosti a poučuje ho o tejto téme pracovník logistického centra. A komentár vedľa ho poučuje o politike, potom o ekológii. Sofistikovanou analýzou zistím, že je to kamoš jeho priateľky a pred ňou má potrebu dokazovať, že je lepší ako on, klikám tlačidlo Block. Bol som zatiahnutý do cudzieho pissing contestu, ktorého sa zúčastňovala daná osoba sama.
Postupom času tlačidlo Block pripomína skôr používanie môjho Unfollow. Ľudí na Facebooku je tak veľa, že by sme si mali chrániť náš čas a neodovzdávať pozornosť ľuďom, ktorí nám nič neprinášajú.
Pritom keď toto ľuďom poviem, vzbudzujem tým väčšinou pohoršenie. Tak si to skúsme na reálnom svete. Idete s kamarátmi podebatovať pri kávičke alebo pri inom obľúbenom nápoji o svete, živote a podobne. Od vedľajšieho stola sa pritacká ožratý týpek, ktorý chodil na strednú školu s jedným z účastníkov debaty a to ho z nejakého dôvodu oprávňuje porozprávať nám svoju aktuálnu teóriu o chemtrails. Slušne ho poprosím, že sme sa chceli porozprávať v okruhu priateľov, ale nepomáha to, je opitý a má predstavu, že zásadne prispieva do debaty, lebo jeho názor na chemtrails je niečo, čo nám zmení život. Vstávam a odchádzam – s ostatnými kamarátmi alebo bez. Stlačil som tlačidlo Block. Ani na sekundu ma nenapadlo, že by som mal vykuknúť mimo sociálnej bubliny a počúvať názory niekoho iného. Dokonca aj keby rozprával o zážitkoch zo základnej školy, ak sa nudím, odchádzam. Ja som si vybral, čo chcem v diskusii robiť, ak to nedostávam, môžem danú osobu z diskusie – a úprimne, aj zo života – odstrániť. Určite nepočkám, čo super inteligentné povie zajtra keď vytriezvie, ak ho niekde stretnem, neprisadnem si s ním na kus reči. Takúto sondu do oblasti “mimo mojej sociálnej bubliny” jednoducho nepotrebujem, je to pre mňa čisto zabitý čas.
Prečo je to potom na online sociálnych sieťach také hrozné tabu?
Mimochodom, na to, aby som urobil takéto rozhodnutie vôbec nepotrebujem vyhodnotiť správnosť argumentov druhej strany. Stačí mi jednoduché uvedomenie si toho, že na sociálnej sieti som z nejakého dôvodu, rovnako ako pri osobnej diskusii s kamarátmi. Keď mi ten dôvod niekto narúša, nepotrebujem na blokovanie žiadnu výhovorku, ale na druhej strane to ani neznamená odsúdenie daného človeka. Blokovanie nie je trest za nesprávny názor, ale jednoducho rozhodnutie o tom ako chcem tráviť svoj čas. Daný človek môže byť fajn manžel, šikovný záhradník, super otec, zaujímavý podnikateľ – nepotrebujem sa rozhodnúť o žiadnej externej hodnote daného človeka a nemusím nad ním vynášať súdy. Rozhodujem sa len o tom ako trávim svoj čas. Na ten mám právo iba ja.
Pohľad mimo sociálnu bublinu
Ako potom ale získam pohľad mimo svoju sociálnu bublinu? V prvom rade je dôležitá otázka – prečo by som nejaký pohľad mimo sociálnu bublinu mal mať? Veľká väčšina ľudí, ktorí sú mimo moju sociálnu bublinu jednoducho riešia iné veci, majú iný pohľad na svet a jednoducho nie sme kompatibilný z pohľadu vzájomnej interakcie. Rovnako sa väčšinou nepostavím na námestie a nerozprávam sa s náhodnými ľuďmi, lebo je vysoká pravdepodobnosť, že by mi to nič nedalo (a pravdepodobne ani im).
Prečo by ma pohľad mimo sociálnu bublinu mal obohatiť? To, že okolo nás existuje množstvo ľudí, ktorých vízia sveta zahŕňa obmedzovanie slobody reguláciami a nariadeniami na jediný správny život, či už zľava alebo sprava ma napĺňa skôr opačnou potrebou – nedať týmto ľuďom nič z mojej pozornosti a mojej energie. A to jednak tým, že im venujem svoj čas čítaním toho, čo vyprodukujú, ale najmä diskutovaním a obohacovaním ich sveta o môj pohľad.
Totiž, presvedčenie je veľmi ťažké zmeniť. Väčšina diskutujúcich, hlavne v politicky motivovaných diskusiách tam neprišla preto, aby sa obohatili o iné názory a niečo nové sa naučili. Pravdupovediac ani ja, ak sa nejedná o špecializované skupiny. Ako som písal v článku Morálka ľavice, pravice a libertariánov, väčšina ľudí už názor má sformovaný na základe morálnych chuťových pohárikov a diskusia je väčšinou o prezentovaní už urobených záverov a postracionalizácií.
Samozrejme, ľudí neblokujem len tak, má cenu dať im možnosť interagovať so mnou štýlom, ktorý vyhovuje mne. Ale keďže ide o moju energiu a môj čas, okamžite ako zistím, že komunikácia nemá zmysel a nevedie tam, kde by som chcel, nastupuje tlačidlo Block.
Ale pohľad mimo svoju sociálnu bublinu trochu mám. Jednak moja bublina často komentuje články z mimo bubliny. Pri osobných stretnutiach s ľuďmi sa dozviem o tom, čo ľudia robia a ako rozmýšľajú. Pohľad mimo moju sociálnu bublinu nie je o tom, či mám otvorenú hlavu alebo nie, ale o tom, či viem, ako rozmýšľa nejaká väčšia skupina ľudí.
Názory, techniky, vedecké články a podobne sa ku mne dostanú jednoducho tak, že ich vyhľadávam. Na to nepotrebujem článok z Guardianu alebo Denníka N, ani zdieľanie názoru časopisu Zem a Vek nejakým frustrovaným náckom z Banskej Bystrice, ktorý sa dostal do mojich priateľov nejakou zhodou náhod (vyrastal som v Banskej Bystrici, takže sme možno raz pili v krčme pivo keď som mal 18 rokov a jemu prišlo ako dobrý nápad dať si ma medzi priateľov, ale jeden lajk Kotlebovskej stránky ho z priateľov dostal do zoznamu zablokovaných).
Strach z toho, že neopustím moju sociálnu bublinu je podľa mňa iracionálny strach z nedostatku informácií. Lenže my máme podľa mňa opačný problém – informácií je nekonečne veľa a našou úlohou je vyberať ich tak, aby sme nestrácali čas informáciami, ktoré nás neobohacujú.
Namiesto toho, aby sme sa zaoberali tým, čo sa deje mimo našu sociálnu bublinu by sme 90% toho času podľa mňa mali venovať tomu, aby tá naša sociálna bublina bola skvelá – aby sme sa navzájom obohacovali, posúvali ďalej, formovali si názory a rástli.
Na formovanie sociálnych bublín môžeme tiež použiť silu davu. Pavol Trávnik naprogramoval skript, pomocou ktorého môžeme v komunite zdieľať databázu zablokovaných ľudí a rýchlo ju aplikovať. Dokážeme tak šetriť čas a hrany bubliny formovať ešte lepšie. Samozrejme, existuje aj opačná strana a to je prijímanie ľudí do svojej bubliny. V tomto som veľmi liberálny a často si pridám ľudí, ktorých nepoznám a máme spoločných známych. Teda ak posledné tri fotky nie sú deti zababrané od čokolády a profilovka, ktorá hovorí o tom, koho daný človek volil v posledných voľbách.
Dôležité je to, ako si sociálnu bublinu budujeme. Podľa mňa kľúčové slovo je obohacovania a vytváranie. Ja napríklad veľmi rád diskutujem s niektorými ľuďmi, s ktorými nemáme spoločnú filozofiu, pretože to obohacuje obidve strany. Sociálna bublina nie je o vzájomnom potľapkávaní sa a o spoločnom názore, ale o tom, či nás naša komunita posúva ďalej.
Veľmi dôležité je, že formovaním sociálnej bubliny nemusíme niekoho automaticky odsúdiť. Ja som zablokoval veľa ľudí, o ktorých si nemyslím nič zlé, iba som prestal mať pocit, že nás náš vzájomný vzťah obohacuje. Blokovaním teda neodpovedám na otázku, či je niekto dobrý človek, dokonca nehodnotím ani jeho názory alebo odborné skúsenosti, iba to, že som vyhodnotil, že interakcie obom stranám neprinášajú vyššiu hodnotu ako čas, ktorý na interakcie spotrebujeme.
Z Internetu do reality
Pre väčšinu ľudí je užitočné mať v reálnom živote komunitu. Tú tvoria minimálne blízki priatelia a rodina. Môže to byť komunita založená na spoločných hodnotách; pre mňa je takou komunitou Paralelná Polis. Môže to byť spoločný záujem, krúžok, šport, hudobný žáner alebo proste iba skupina ľudí, ktorých spája iba to, že spolu radi trávia čas.
Aj túto komunitu odporúčam formovať vedome. Sociálna skupina, s ktorou trávime čas tiež nie je bez nákladov – základným nákladom je ten čas. Preto by bolo fajn, keby sme tento náklad “trávili” vedome a aby obom stranám prinášal čo najväčší úžitok. Chceme nevedome počúvať spolužiaka zo školy, s ktorým sme si nemali čo povedať už na škole alebo pingať svoje myšlienky o ľudí, ktorí ich rozvinú a okrem relaxu a spáleného času budeme mať najbližších pár dní nad čím rozmýšľať?
Poďme sa teda pozrieť ako aktívne túto skupinu ľudí budovať – ako si vyberať, ako ľuďom hovoriť nie a ako aktívne plánovať čas s ľuďmi, s ktorými sme sa vedome rozhodli ho tráviť.
Zvyšok článku
Zvyšok článku so stratégiami, ktoré používam na šikovný výber ľudí, s ktorými trávim čas, koho do svojej sociálnej skupiny púšťam a koho nie a prečo, nájdete v mojej knihe Hackni sa!
5 odpovedí na “Ako vyhackovať sociálny okruh a starať sa o svoje sociálne bubliny (úvod)”
Tento článok sa mi nepáči, s veľa vecami nesúhlasím. Napríklad prirovnávať opitého týpka k blocku na FB je nezmysel. Block na FB je permanentný, a snáď neodsúdiš niekoho navždy preto, že bol raz opitý. Podľa mňa blokovanie je dosť nešťastná a zbabelá voľba.
Tiež si myslím, že v živote ťa môžu obohatiť práve “náhodní ľudia z námestia”, o ktorých máš tiež odstavec. Často u prostých či náhodných ľudí môžeš nájsť veci, ktoré nenájdeš na odborných prednáškach.
Rád si však prečítam i ďalšie tvoje články a dám koment. PS: Sú na mňa trochu dlhé 😀
Ahoj, každý má rôzny prístup. Ja pri blokovaní vlastne vyhodnocujem pravdepodobnosť, že ma človek obohatí. Neblokujem automaticky “náhodných ľudí”, ale keď mám pocit, že ma interakcia neobohacuje (teda inak povedané “nudí”), tak daného človeka zablokujem, aby som svoju pozornosť vedel venovať iným ľuďom.
Články sú dlhé, preto budú tvoriť knihu, viac sa hodia do knihy, kde je tá dĺžka očakávaná.
Šťastie, že nemusím riešiť takéto “blacklistové” problémy ako Juraj. Ja som ešte stále nadšenec sociálneho výskumu, ktorý sa stáva v danej téme “kontratariánom” napr. vyznavačom Zemeplochy, aby som z nich viacmenej vecným oponovaním vyžíhal, že či mi o takej kravine, ich agende hovoria len preto, že len trollujú, alebo sa s takými “chuťovými kanálikmi” narodili, či ich niekto tak vychoval, niekto zmanipuloval a najmä, či majú aj nejaké vlastné alebo prevzaté argumenty. A tie (pseudo)argumenty a ich pointy sú niekedy aj vtipné, niekedy zase eristicky zaujímavé (samotná platnosť ich výrokov ani nie, o tú mi nejde, na rozdiel od serióznej témy). Osobná prítomnosť polemizujúceho je omnoho cennejšia než virtuálna, preto Block, Unfollow nemám vôbec nikomu za zlé.
Uff dost elitisticky pohlad na svet, az hitlerovsky miestami 🙂 vyzera ze si ides slusny egotrip. Tiez pouzijem obcas block, alebo poslem cloveka prec, alebo ma nezaujima o com je rec, ale tvoj pohlad na zivot a sudenie ludi na zaklade “ich prinosu preteba” su extrem aj pre mna 🙂 nemyslis si nahodou ze si lepsi ako vacsina ludi? ze mas pravdu vo vacsine veci? ze mind control vyskum su len vymyslene konspiracne teorie?
Ahoj. “Reductio ad Hitlerum” nezafunguje ako vhodný argument v diskusii. Fenomén dobre preskúmaný, odporúčam Wikipediu.
V prvom rade – ja tých ľudí nesúdim, to chce oveľa viac energie a času. Ja filtrujem svoj čas. Keď niekoho zablokujem, nemyslím si o danom človeku, že je niečo menej alebo viac, toto rozhodovanie nerobím. Tak ako ten človek, ktorý je pri stole v krčme a neprináša nič do debaty nemusí byť zlý človek, ale to neznamená, že ho musím počúvať. To neznamená, že mu chcem čokoľvek zlé.
K otázkam, či som lepší ako väčšina ľudí – toto nie je podľa mňa dobrý spôsob ako sa pozerať na seba a už vôbec nie na druhých ľudí. Ľudia sú komplexné bytosti – v danom čase je každý v niečom lepší, v niečom horší a teda celkovo neporovnateľný. Jediná podstatná otázka je, či som lepší ako včera alebo či robím veci najlepšie ako viem. Nikdy som nebol súťaživý a myslím si, že porovnávať sa – akokoľvek – s inými ľuďmi je jedna z najväčších chýb, ktorú človek môže pre svoju psychiku urobiť. Je to neužitočné cvičenie plné falošných pocitov a predstáv. Nedokážeme vôbec vyhodnotiť aký je druhý človek, prečo sa správa tak ako sa správa a podobne. V psychológii sa toto volá “self-referential”, teda “odkazujúci sa na seba”. To je jediné porovnanie, ktoré dáva zmysel.
Ak človek začne takto rozmýšľať, tak sa iní ľudia môžu stať inšpiráciou, ale nikdy to nie je súťaž. Pretože každý človek je iný a unikátny, teda ani keby som získal to, čo by som vnímal ako “lepšie”, nedajú sa vyberať iba čerešničky. A práve v tej unikátnosti každého človeka je jeho/jej sila. Keď nás skončilo každý rok 50 daný študijný odbor, neznamená to, že ten s najlepšími známkami je najlepší – a to najmä preto, že každý sa zaujíma o niečo iné, má iné unikátne vlastnosti.
Mimochodom, v druhej časti článku je tá pozitívna čas – ako si vyberať ľudí, jedno z kritérií je, či tým ľuďom niečo prinášam aj ja. Napíš mi správu cez kontaktný formulár, pošlem ti celý článok (je mimochodom aj v knihe Hackni sa, ale predpokladám, že od pomaly Hitlera čo blokuje ľudí na FB si knižku kupovať nechceš:).