Po niekoľkých článkoch „bývalých libertariánov“ o tom ako „dostali rozum“ a už nie sú libertariáni som sa rozhodol povedať, prečo si myslím, že byť libertariánom je pre mňa tou správnou voľbou.

Mojim osobným dôvodom je v prvom rade osobný postoj. Keďže preferujem gama modalitu interakcií, necítim sa dobre v hierarchiách a moje „morálne chuťové bunky“ sú naklonené primárne slobode. Ak by to malo byť len o osobnom postoji, tu by som skončil, poslal vás prečítať si tieto dva texty, povedal že osobný postoj je každého osobná vec. Tento článok je ale aj o interakciách v spoločnosti.

Precitnutie „bývalých libertariánov“ totiž nie je o tom, že by mali pocit, že chceli slobodu, ale už sú starší a teda už slobodu nechcú. Zmena postoja u nich väčšinou vychádza z toho, že si uvedomili, že existujú nejaké „zlyhania trhu“ a tieto zlyhania treba riešiť politicky, teda konkrétne zákazmi alebo prealokovaním bohatstva obyvateľstva na to, čomu ľudia nevenujú energiu dobrovoľne.

Morálka je emergentný jav

Začnem tým, že morálny postoj nemusíme a ani nebudeme mať rovnaký. Libertariánov nás je podľa mňa menej ako 10% a ak nebudeme mať nejakú zásadnú evolučnú výhodu, nijak zásadne nás nepribudne. Ak libertariánske názory pochádzajú z osobného morálneho postoja alebo nastavenia vzťahu k hierarchiám, je to niečo, čo sa počas života veľmi nemení. Ako povedal môj kamarát „Kto prestal byť libertariánom ním nikdy nebol“. Vzťah k slobode a k morálke, ktorá z nej vyplýva je totiž osobný postoj a musíme sa zmieriť s tým, že iní ľudia majú iný morálny postoj a vzťah k hierarchiám. Nemá vôbec žiadnu cenu diskutovať o tom ako sloboda poskytuje najlepšie výsledky, ak ľudia nemajú vzťah alebo predispozíciu takto rozmýšľať. Je to zbytočná a nekonečná diskusia. Ak máte však chuť ísť trochu do hĺbky o tom, prečo máme takýto postoj, čítajte ďalej.

Libertariáni vnímajú problémy tohto sveta ako magnet na podnikateľské príležitosti. Každý problém má svoju vnútornú štruktúru, ktorú riešia rôzni podnikatelia. Centralizované riešenie sa pozerá na problémy ako na široké kategórie. „Ako mať vzdelanú populáciu?“ „Ako zvýšiť dĺžku života?“ Podnikatelia sa ale pozerajú na konkrétne problémy. „Ako vzdelať deti talentované na tanec od 10 do 15 rokov v Ružinove?“ „Ako vzdelať chudobné deti v rómskej osade pri Banskej Štiavnici?“ Každý z týchto problémov je iná podnikateľská príležitosť. Libertariánom to stačí, pretože majú každodenné dôkazy toho, že podnikatelia pokrývajú potreby ľudí. Hladomor v tomto svete takmer zmizol, dĺžka života stúpa, žijeme kvalitnejšie a lepšie, vo svete je stále menej negramotných ľudí a informácie sú vďaka Internetu takmer zadarmo pre všetkých. Hnacím motorom tohto všeobecného zlepšovania všetkého okolo nás je technologický pokrok.

Nikto z ľudí, ktorí vyrastali v trhovom kapitalizme nezažili to, že by v predajni potravín zrazu nebolo jedlo alebo že by všetky byty boli prenajaté. V momente, keď nastane zlyhanie trhu, nastupujú ďalší podnikatelia, ktorí toto zlyhanie berú ako obchodnú príležitosť a problém vyriešia často ešte pred ďalším rokovaním parlamentu.

Hnacím motorom strachu z trhových riešení je otázka „čo keby to náhodou nezafungovalo“. Čo ak nikto negarantuje, že dieťa bude mať miesto v škole, prípadne že sa dostanem k zdravotnej starostlivosti? Na tento strach nastupuje štát, ktorý poskytne „aspoň nejakú“ službu. A tá je pre niekoho príliš zlá (čakať na operáciu kolena pol roka?), pre niekoho príliš drahá (platiť z mojej už tak nízkej mzdy zdravotné poistenie?), pre niekoho zle dostupná (najbližšia nemocnica je ďaleko, neprežijem cestu). Prečo tieto problémy teda neriešia podnikatelia? Odhliadnuc od toho, že ich často riešia sú dôvodom často veľmi vysoké vstupné náklady (niečo čo by v pohode dokázala urobiť zdravotná sestra musí robiť lekár, ktorých je málo alebo podnikateľ spĺňajúci milión nezmyselných pravidiel), neexistujú trhové ceny (za tabuľkovú cenu sa mi to robiť neoplatí, náklady sú vyššie ako výnosy) alebo preto, že tú všeobecnú službu si už ľudia aj tak platia (prečo by som mal za operáciu kolena platiť druhýkrát, keď už platím zdravotné odvody?).

To, aké riešenia existujú v prípade, keď sa nepozeráme iba na štát som popísal v blogu o paralelných spoločnostiach. Čo chcem zdôrazniť na tomto mieste je fakt, že libertariáni sú rovnako dobrí ľudia ako všetci ostatní. Všetci chceme lepší svet. Chceme zdravotnú starostlivosť, kvalitný život, dobré vzťahy, zábavu, vzdelanie. A chceme to pre všetkých, nie len pre „bohatých bielych ITčkarov z Bratislavy“, ako nás radi volajú hejteri. Rozdiel je v tom, že si myslíme, že podnikatelia všetky tieto potreby už dnes dokážu pokryť lepšie.

Vidíme to všade okolo nás, cestujeme a vnímame ako veci fungujú inde vo svete. A libertariáni sme práve preto, lebo vnímame, že štátne riešenia problémov sú takmer univerzálne nanič. V USA je známou nočnou morou ľudí ísť na ich oddelenie motorových vozidiel, pretože vedia, že tam budú čakať dlho a čaká ich iba byrokracia (kamarátka z Chicaga už niekoľko rokov jazdí bez vodičáku, ktorý stratila, pretože sa jej jednoducho nechce zabiť pol dňa na úrade). V krajinách kde je socialistické zdravotníctvo (ako u nás) ľudia umierajú čakajúc na dôležité operácie, aj keď o pár kilometrov je nemocnica, ktorá by im dokázala zachrániť život – bohužiaľ, socialistické poistenie pokrýva okrem akútnych prípadov iba socialistické zdravotné zariadenia vrámci danej krajiny. Ak sa chcete niekam prisťahovať, na imigračnom úrade vás čaká obrovské množstvo papierovačiek a to dokonca aj v krajinách ako Panama, kde vás vnímajú ako prínos pre lokálnu ekonomiku.

Dobre fungujúci trh bez bariér funguje ako magnet. Jeden pól je problém (zvaný aj podnikateľská príležitosť), druhý pól sú podnikatelia, ktorých láka možnosť zárobku alebo snaha vyriešiť tento problém. Tento magnet funguje silou, ktorá je neviditeľná, ale aj napriek tomu funguje. Pri klasickom magnete nemáme problém využiť jeho silu na to, aby sme poslali vlak plný ľudí bezpečne rýchlosťou 430km/h do iného mesta. Znie to zvláštne – vlak, ktorý levituje vďaka neviditeľnej sile. Pri trhu je to rovnaké – „magnetická sila“, ktorá priťahuje podnikateľov k riešeniu problémov je tak silná, že ju často nezastaví ani tvrdý zákaz. Prostitúcia, potraty (v krajinách, kde je to ilegálne), či predaj drog je široko dostupný všetkým vrstvám obyvateľstva, aj napriek tomu, že za poskytovanie týchto produktov a služieb hrozí v mnohých krajinách niekoľko rokov väzenia.

Tento efekt vidíme aj v oblastiach, ktoré tradične nevnímame ako príležitosti, v ktorých je veľa peňazí. Dodnes ma udivuje ako je možné vyrobiť, dopraviť a predať injekčné striekačky za jednotky centov, ako je možné, že v indických a afrických slamoch fungujú súkromné školy, ktoré stoja dolár mesačne a sú kvalitnejšie ako štátne (viac o tomto fenoméne nájdete v knižke Jamesa Tooleyho Beautiful Tree). Alebo ako lekári po celom svete operujú aj ľudí, ktorí si to nemôžu dovoliť, lebo nemajú zdravotné poistenie.

Tento efekt vidíme aj pri problémoch, o ktorých by sa možno mohlo zdať, že sa magnetu trhu úplne vyhýbajú, napríklad ekológia. Jeden z najúspešnejších podnikateľov, ktorých osobne poznám podniká práve v oblasti zelených technológií a nejedná sa vôbec o schému na výber dotácií, funguje čisto na trhovom princípe. Ľudia si zrazu začínajú nosiť obaly do zero waste obchodov, dokonca až do takej miery, že svoje mydlo si môžete načapovať do vlastných nádob už aj v supermarketoch.

Libertariáni môžu často vyznieť v týchto oblastiach skepticky, ale v skutočnosti sú najmä skeptickí k tomu, že daný problém vyrieši štát. Ten v prípade ekológie väčšinu týchto problémov priamo spôsobil.

Trhový magnet v skutočnosti existuje, do jeho vlaku nastúpim v pohode a veľmi rád a som presvedčený, že pomôže všetkým ľuďom – každému inak, ale jeho sila je v tom, že funguje univerzálne na všetky problémy, a to aj napriek tomu, že sa každý jednotlivý podnikateľ zameriava iba na určitú malú časť riešení. Nie vždy je riešenie priamočiare (ten kto má problém zaplatí za jeho riešenie), často fungujú zložitejšie schémy – od charít, cez crowdfunding až po rôzne vedľajšie efekty marketingu. Napríklad podnikateľ postaví dráhu metra, aby sa k jeho od mesta vzdialenejším pozemkom podarilo dostať a stúpla ich hodnota.

Tu chcem povedať, že „etatistov“ (priaznivcov štátnych riešení) aj bývalých libertariánov chápem v tom, že sa boja. Na svete sa dejú zlé veci a nie každý človek má naplnené všetky svoje potreby. Ľudia umierajú na choroby, mohli by mať lepší prístup k jedlu, spravodlivosti, čistému vzduchu, či bezpečiu. Len si myslím, že najrýchlejšia cesta k riešeniu týchto problémov nie je založiť politickú stranu, zohnať kopec peňazí na marketing, kandidovať, dúfať, že sa podarí vytvoriť správnu koalíciu, schváliť zákony, vytvoriť nové inštitúcie a úrady, ktoré snáď už konečne na tisícpäťstošestesiaty pokus ten istý problém, ktorý tu stále máme vyriešia. Oveľa rýchlejšia cesta je pozrieť sa, ako môžu daný problém vyriešiť ako podnikatelia. Chce to trochu zmeniť rozmýšľanie a prístup a samozrejme trochu inak pracovať s vlastným strachom. Pozitívne príklady nachádzame všade naokolo, aj na Slovensku aj na celej planéte.

Čo vieme a čo nevieme

Pri podnikaní robíme chyby – ak podnikáte, tak to veľmi dobre poznáte. Prídete so super nápadom, chcete niečo urobiť, vyriešiť nejaký problém, alebo len vyskúšať niečo nové. Je to tutovka, každý to bude chcieť. Lenže tí ľudia o tom nevedia, tak idete robiť marketing. A majú vás všetci na háku.

Firma je riadený chaos. Bez ohľadu na to koľko motivačných príručiek si prečítate, väčšinou horia strechy, všetko sa mení, neistota by sa dala narezať motorovou pílou a aj tak je niekto často nespokojný – zákazník, zamestnanci alebo podnikateľ sám.

Toto je jedna o skúseností, ktorá ma dohnala k tomu, aby som sa stal a ostal libertariánom. Viem, že je lepšie nájsť si svoj niche. Veľa ľudí vie, akých zamestnancov nechce, ja viem, akých zákazníkov nechcem. A nie, nie sú to len neplatiči. Vo firme by som mal vedieť dobre riešiť sadu problémov pre úzku skupinu ľudí. Túto skupinu môžem rozširovať, zužovať, experimentovať s ňou. Podnikanie sa vyznačuje neistotou, chaosom, experimentami a tie sú väčšinou neúspešné.

Čo mi vadí na tradičnom politickom zriadení je práve ten nedostatok pokory. Viera v to, že “keď som dosiahol úspech v podnikaní, dokážem to lepšie”. Nie, nemyslím si, že každý štátny úradník je hlupák… aj keď jedno z mojich hobby je vysvetľovať im, aby si našli prácu, kde ich odmena závisí od toho, čo prinesú a s touto stratégiou som pomerne úspešný :).

Myslím si, že snaha veci zlepšovať je chvályhodná a túto snahu majú spoločnú mnohí libertariáni aj priaznivci štátu (etatisti). Ja osobne oveľa viac oceňujem jasný a priamočiary proces podnikateľského aktivizmu (kam rátam aj neziskový sektor). Zlepšujeme spoločnosť konaním a priamym riešením problémov, nie zákazmi. Keď sa nám to nepodarí, tak sme zbytočne minuli peniaze, keď sa nám to podarí, získame na tom, ale zároveň získajú ľudia, ktorí sa o tú zmenu nijak nepričinili.

Firmy riešia nezamestnanosť oveľa lepšie ako centralizované návrhy. Navyše v dnešnej dobe stačí naskočiť na exponenciálu – treba naozaj ľudí sťahovať z regiónov, keď im možno na veľa vecí stačí virtuálna realita, vzdialená práca, prípadne lokálna implementácia? Načo zamestnávať ľudí vo fabrikách, keď už teraz predpokladáme, že vo fabrikách budú pracovať roboty a nie ľudia? Je množstvo problémov, dokonca aj globálnych problémov, ktoré sa postupne dajú riešiť pomocou úspešných a ziskových firiem. Nezamestnanosť je jedným z týchto problémov. Jeden môj známy sa rozhodol riešiť problém, že z krajiny kde sa narodil odchádzajú múdri a šikovní ľudia do zahraničia. Vyriešil to tak, že svoj (vtedy) startup presunul z USA naspäť domov a teraz spôsobil presne opačnú situáciu – vytvoril tak atraktívnu firmu, že američania a kanaďania (a ľudia z ďalších 30 krajín) sa sťahujú do Ázie preto, lebo chcú robiť v tejto kúl firme. Určite pomáha aj to, že nikto z nich nemusí platiť dane z príjmu a že do dvoch hodín nízkonákladovým lietadlom môžu byť na najkrajších plážach tohto sveta.

Tým chcem povedať dve veci: Myslím, že z pokory voči tomu, čo nevieme a koľko veľa chýb robíme vyplýva to, že by sme mali riešiť veci, ktoré vnímame ako problémy a robiť to na svoje triko. Máme oveľa väčšiu šancu, že to zvládneme a keď to pokašleme, nič také hrozné sa nestane.

Druhá vec je, že to podstatné, čo sa deje nevidíme – to, že sebecky motivovaní podnikatelia riešia naše problémy vďaka magickému trhovému magnetu považujeme za samozrejmosť. Uvedomil som si to pri jednej konverzácii pri návšteve Ázie, kde mi kamarát vysvetľoval, že už nechce navštevovať zaostalé krajiny. Trápi ho miestna úroveň korupcie, sociálny systém, podnikateľské prostredie alebo sila miestnej meny? Nie, zaujíma ho, nakoľko dokážu miestni podnikatelia pokryť jeho potreby. Príde autobus načas a dopraví ma bezpečne kam chcem ísť? (V tejto časti Ázie o ktorej sa bavíme je väčšina dopravy súkromná.) Majú v reštaurácii jedlo, ktoré som ochotný zjesť? Sú ku mne ľudia milí alebo ma okradnú? Čo dávajú v kine? Ako sa starajú o chudobných ľudí? Ako vnímajú miestni ľudia spravodlivosť, je kradnutie tolerované (ľuďmi)?

Samozrejme, to ako sa v krajine cítime je dané kombináciou toho, aký je tam štát a ako je rozvinutý súkromný sektor. Preto je krásne cestovať, lebo ak idete mimo krajinu v ktorej žijete a je na titulke novín miestna verzia obživeného zombie Mečiara, môže vám to byť jedno – neviete, či to nie je výherca súťaže predavač mesiaca v miestnom supermarkete. Odporúčam sa na politiku pozerať očami turistu, ktorý pristál v Bratislave na letisku a rozmýšľa, či tu bude žiť. Kto je starosta ho netrápi, trápi ho, či bude mať kde zaparkovať a či ak sa mu niečo stane, má si kde zaobstarať lieky alebo služby. A trápi ho asi aj to, či ľudia vraždia novinárov a spoločnosť to toleruje.

Keď prejdete colnicou a colník vám neotravuje život, väčšina interakcií je so súkromným sektorom – s ľuďmi. A to, akí sú, čo sú ochotní vám poskytnúť a za akých okolností je 99% skúsenosti s danou krajinou.

Doma si to až tak neuvedomujeme, ale v “hladovej doline” sa cítime zle preto, lebo je tam chudoba a chudoba tam je preto, lebo tam nič nefunguje. Chlieb si treba objednať deň dopredu, doprava mešká, predavačov iba otravujete a najvýnosnejší biznis tam je žobranie. A to aj napriek tomu, že väčšina ľudí sú asi fajn a je dosť možné, že “za to nemôžu”. Môžu len za to, že vytvorili prostredie, z ktorého odišla väčšina produktívnych ľudí a tí čo tam ostali sa o seba nedokážu postarať. A za to môže to, že si ľudia vytvorili neatraktívny trh. Riešenie tohto problému je „rozhýbať“ tam znova trh – a to dokážu iba podnikatelia.

Na podnikateľov existuje tiež magnet. Dokonca hneď niekoľko – funkčné podnikateľské prostredie plné iných podnikateľov, na ktorých sa dá spoľahnúť. Kvalitní ľudia, ktorí dokážu participovať na riešení problémov. Nízke dane, pretože dane sú zoslabovač trhového magnetu. Čo najmenej prekážok. V podstate čo najmenej štátu. Ale najmenej štátu nestačí. Podnikateľ nerád interaguje s ľuďmi, ktorí ho považujú za zlého človeka. Veľmi rád odíde.

Poznám niekoľko ľudí, ktorí odišli zo Slovenska práve kvôli tomu. Terorizoval ich daňový úrad, ľudia si nevážili jeho prácu a považovali ho za chamtivého, z toho čo zarobili odvádzali veľa peňazí štátu, na všetko si potrebovali pýtať povolenie. A tak to jednoducho vzdali. Na svete existuje kopec „galtových údolí“ – miest, kde sa podnikatelia cítia dobre. Problém je ale ten, že na mieste, z ktorého odišli ich nahradí akurát tak štát so svojim prerozdeľovaním. Kde nič nevzniká, klesá životná úroveň.

Nie všetci podnikatelia to však vnímajú takto – preregulovaný trh milujú veľké korporácie, ktoré ich zvládnu. Domácich producentov, ktorí odišli nahradia nadnárodné firmy, ktoré majú spĺňanie pravidiel, preskakovanie cez prekážky a daňové optimalizácie už dobre odskúšané. Výsledkom je Čadca alebo Rimavská Sobota.

Príde libertariánska utópia?

Z môjho pohľadu ma zaujímajú najmä moje interakcie a moje okolie – akými ľuďmi sa obklopujem. Na to mám jednak vplyv a je to jeden z mála dôvodov, prečo som z tejto krajiny neodišiel. Mám pocit, že sú tu skvelí ľudia. (Na druhej strane “blbcov” na Facebooku nekompromisne blokujem, takže si robím príjemnú bublinu. Aj svoje sociálne interakcie mám pod kontrolou a keď sa niekde ku mne nesprávajú milo, už tam neprídem:).

Tým chcem povedať, že je to presne opačne ako hovoria bývalí libertariáni. Až na malé výkyvy (ktoré sú vždy súčasť evolúcie – mutácie) tu máme slobodne interagujúcich ľudí. Sloboda je všade okolo nás. Ak ju aktívne využívame, je všetkým prospešná. Aktívne využívanie znamená to, že ju nevnímame iba ako zmenšovanie počtu zákazov, ale najmä ako zväčšovanie množstva vecí, ktoré môžeme robiť. Teda aktívne využívanie slobody je produktívne a kreatívne. Mám slobodu, teda môžem niečo vymyslieť, vytvoriť a uviesť do praxe. Je to systém s pozitívnou spätnou väzbou. Čím viac slobody, tým viac možností zosilniť trhový magnet na riešenie problémov, tým lepšie riešenia pre väčšie množstvo malých skupiniek ľudí, ktoré pokryjú postupne všetkých ľudí a väčšinu problémov tohto sveta.

A teda podľa mňa na štáte až tak nezáleží. Je to veľmi stará verzia Slovensko hľadá Superstar. Smejeme sa na hlúpych vyjadreniach, diskutujeme o politických návrhoch, ale túto preferenciu môžeme prejaviť len veľmi slabo – agregovane so stovkami ďalšími rozhodnutí, pričom netušíme, ako intenzívne ktoré z nich bude vybraná „strana“ podporovať. Za mňa zlý deal. „Kúpite si tento mobilný paušál so 100 voľnými minútami, 1MB dát, kde v zmluve máte to, že vás zbijeme ak si pozriete fotografiu topmodelky a budete môcť chodiť len do schválených reštaurácií alebo tento druhý mobilný paušál s 50 voľnými minútami, 1GB dát, ktorý stojí 30% toho čo zarobíte a zároveň každý nákup v potravinách budete musieť zdôvodňovať pred komisiou?“ Keby toto na mňa vyskúšal mobilný operátor, tak poviem, „nie, ďakujem, nechcem žiadny mobilný paušál“. Pretože je to jednoducho zlý deal. Prečo nám to pri „výbere politických strán“ príde ako dobrý nápad? K tomu samozrejme dostaneme kombináciu toho, čo si vyberú ostatní zákazníci, pretože v skutočnosti paušál môže byť len jeden a ten budú mať všetci.

Z môjho pohľadu žijeme v slobodnej spoločnosti. Štát vnímam ako problém, nie ako riešenie, aj keď samozrejme dokáže niektoré problémy nejak vyriešiť. Problémom je nízka adaptabilita, snaha o univerzálnosť (to je bug, nie feature) a nízka kvalita. Aj napriek tomu som presvedčený, že libertariánska utópia nenastane nejakým prevratom. Myslím si, že sa stane to, čo sa stalo s Rímskou ríšou. Postupne odíde do stratena. Ľudia si budú myslieť, že parlament a vláda nám na niečo sú, ale všetky naše problémy vyriešia podnikatelia, appky a obrovské množstvo trhových magnetov. A vďaka globalizácii ľudia budú voliť nohami – budú si vyberať miesta, kde sú pre nich vhodné špecifické riešenia. Jediný negatívny dopad je, že takto vzniknú spomínané „hladové doliny“, pretože ich opustia podnikatelia, odíde teda kreatívna sila a trhoví aktéri a ostane iba štát. Ľudia budú mať pocit, že štát je ten, ktorý sa o nich musí postarať, ale keďže produkujúci ľudia odišli, nemá na to žiadne prostriedky. Tento efekt vidíme v mnohých krajinách – napríklad vo Venezuele, ktorá bola kedysi bohatá. Viac ako milión najschopnejších a najproduktívnejších ľudí ušlo do Kolumbie, Panamy a Argentíny, kde našli svoj nový domov v trhovej ekonomike. Darmo socialisti s ideálmi chcú centrálne plánovať a prerozdeľovať – kde nie sú ľudia, ktorí by niečo vytvárali, niet ani čo prerozdeľovať. Podnikateľské prostredie bolo v podstate zakázané (totálnym zničením cenového mechanizmu) a to vyplo trhový magnet na riešenie problémov prostredníctvom podnikateľov. Môže sa stať niekoľko vecí – z krajiny odídu všetci, pretože postupne pochopia, že ich situácia sa bude iba zhoršovať. Jediné funkčné podnikanie bude zabezpečenie úteku z krajiny. Druhá možnosť je, že príde k prevratu a ľudia znova skúsia trh, aj keď obmedzený nejakými reguláciami. Možno sa nejakí podnikatelia vrátia alebo vzniknú noví a v krajine bude znova dobre. Alebo nastane scenár Severejnej Kórei.

Prechádzka po utópii

Cítil som sa skvele. Neviem, čo urobila s mojim telom, ale mal som pocit, že všetko napätie zmizlo. Nie len napätie tela, ale aj také to súženie, trápenie sa nad problémami sveta. Cítil som sa trochu “rozliaty”, ale prítomný. Bola to síce „masáž“, ale mal som pocit, ako keby každý hmat mala dokonale premyslený. Každú časť tela najprv chvíľu skúmala a potom urobila pár ráznych a premyslených pohybov. Mal som pocit, že ma jednoducho opravuje – zvonka, cez kožu, rukami, lakťami a nohami. Niečo ako thajská masáž, ale oveľa premyslenejšia, ako keby vedela presne, aký pohyb čo spôsobí.

Ponúkla sa, že mi to tu ukáže – som tu už týždeň, ale zatiaľ som nevyšiel von – von zo svojej hlavy.

Vyšli sme z budovy, obuli sme sa (áno, v tomto poradí) a sadla si na bicykel. “Zober si ktorý chceš” a ukázala na asi tucet ďalších nezamknutých bicyklov. Na moju nevyslovenú otázku povedala: “Niektoré veci tu proste neriešime, lebo nemusíme. Predstav si to tu ako Galtovo údolie, akurát bez tej potreby stále meniť niečo za niečo. V tomto prípade je jednoduchšie sa zložiť na bicykle a jednoducho ich rozmiestniť všade.”

Z domu oproti vyšiel starší pán, usmiala sa a zamávala mu. Odmával a uklonil sa smerom ku mne. Mal som pocit, že každý vie, že som tu. “To je náš lekár. Okrem iného tu študuje lokálne medicínske huby, sekvenuje ich DNA. Sedí za počítačom možno aj viac ako ty. Jednu z tých húb som ti dala na ukľudnenie. Zatiaľ nikto presne nevie ako fungujú, ale miestni ich používajú stáročia.”

Usmial som sa, lebo to aspoň sčasti vysvetľovalo, ako som sa cítil. Asi to neboli iba hmaty, ale aj trochu miestneho genius loci zhmotneného do húb.

Išli sme ďalej: “Táto budova je niečo ako vedecké centrum. Pracuje tu niekoľko špičkových vedcov na svojich projektoch.” Pozrel som sa na budovu, vôbec nevyzerala ako tradičné vedecké centrum, ale ani nebola z vlnitého plechu a kachličiek ako býva v týchto končinách zvykom. “Aby si rozumel, väčšina z ľudí, ktorí tu pracujú patria medzi najlepších vo svojom obore. Nemajú väčšinou žiadny akademický titul. Niektorí to skúšali a nezvládli interakciu s autoritami. Chceli robiť to, čo zaujímalo ich, nie zbierať akademické citácie pre svojich diplomových vedúcich. Väčšina začala rovno podnikať a svoje vynálezy dávať k dispozícii na trhu, aj keď zatiaľ nachádzajú skôr niche trhy a budujú mikroznačky. Ich cieľom nie je článok v Nature, ale funkčné vyriešenie zapeklitého problému. Reguláciami sa nezaoberajú, teda ak by tu nejaké regulácie boli, kambodžania mimo našu dedinu majú trochu iné problémy ako regulovať vedu a výskum. Vedci fičia na Bitcoin transakciách, crowdfundingu a interagujú s kolegami z celého sveta, aj keď je len pár ľudí, ktorí ich poznajú. Na základe toho svoje produkty vylepšujú. Planéta Zem je jedna veľká vedecká komunita” – “Nie je to jednoduchšie s vedeckými grantmi?”, pýtam sa. “Jednoduchšie – ako sa to vezme. Ak je tvoj cieľ niečo skúmať a napísať o tom vedeckú prácu, tak možno áno. Ale aká je cena? Stratiť kontakt s realitou, zacykliť sa vo ‘vedátorovaní’ a naháňať citácie, opakovať každý semester dookola to isté študentom, riešiť vnútornú politiku školy a smerovať svoju energiu podľa grantových komisií? Sú ľudia, pre ktorých je sloboda robiť to, v čom vidia zmysel jednoducho dôležitejšia”.

Rozhodli sme sa dobicykľovať sa k jazeru. Cestou nad nami prefrčalo pár dronov – neustále mapujú okolie, aby vedeli predvídať zmeny v prostredí a zároveň dokázali odhaliť nevítaných hostí.

Zosadli sme z bicykla a sadli si k jazeru. Pálivé slnko už zapadlo a postupne sa začali objavovať hviezdy. Pozerali sme sa na ich odraz v jazere. Poza nás ktosi prechádzal. Otočil som sa a zbadal som staršieho pána. Asi sa trochu zľakol, pretože nachvíľu zastal a potom vystrčil ruku a chcel pár drobných. Nya sa otočila a usmiala sa na neho. Dal si ruku do vrecka a vytiahol zvláštnu flautu. Vydávala úplne netradičný zvuk, až potom som si uvedomil, že flauta trochu bliká a je znútra pravdepodobne plná elektroniky. Melódia sa skvele hodila k súčasnej situácii – cítil som sa ako na úplne inej planéte, v inom svete.

Keď pán odišiel, Nya mi len povedala: „Tento pán je anonymný skladateľ. Nikto nevie ako sa volá, voláme ho iba Skladateľ. Prišiel pred pár rokmi, žije tu a skladá hudbu, vytvára nové netradičné hudobné nástroje a občas koncertuje.“ – „Nemal som mu dať nejaké drobné?“ – „Nie, pôjdeme na koncert. On normálne nežobre, zľakol sa, že toto miesto našli cudzinci zvonka. Vtedy natrčíme ruku a hráme sa na bežných Kambodžanov, dokonca aj keď nikto z nás nie je odtiaľto. Ja som sa narodila v severnom Thajsku. Keď sa zahráme na žobrákov, cítia sa trochu nekomfortne a väčšinou odídu. Je to jednoduchšie a nenápadnejšie ako stále niekomu vysvetľovať, čo je toto za divné miesto. Takto nás nechajú napokoji.“

Ciele libertariánov

Jeden môj kamarát, vyštudovaný aj praktizujúci ekonóm mi raz povedal, že základným predpokladom toho, že si dobrý ekonóm (rakúskej školy) je to, že neštuduješ na štandardnej ekonomickej škole alebo si ochotný zabudnúť, čo do teba hustili. Veľmi ma nedávno pobavil článok Nassima Nicholasa Taleba: Surgeons should not look like surgeons. Teda konkrétne tento obrázok s popiskom “Ako by sa mali obliekať ekonómovia”:

Či už vnímame hodnotu ekonomického vzdelania rovnako alebo nie, dostávame sa k otázke – mali by nedoštudovaní ekonómovia rozprávať o tom ako má fungovať štát alebo ako regulovať trh? Nie je to predsalen znova o pokore?

Odpoveď samozrejme závisí od toho, aké má človek ciele. A ak niekto nevie o tom, aké má iný človek ciele, robí jednu zásadnú chybu a to je tá, že hodnotí výsledok na základe toho, aké ciele prisudzuje niekomu inému. Nemôžem zistiť, či “produkt spĺňa špecifikáciu”, keď som špecifikáciu nečítal, môžem tvrdiť len či spĺňa moje očakávania. V medziľudských vzťahoch sú moje očakávania v tom ako iní dosahujú svoje ciele zbytočné.

Aké sú teda ciele libertariánov? Neviem, ale za seba hovorím, že to určite nie je kecanie do toho, ako by niekto iný mal spravovať štát – ako to robia tí páni na obrázku, ktorí veštia rast HDP a infláciu zo svojich magických matematických modelov. A aj keď úradníkom rád vysvetľujem, že by mohli ísť robiť niečo iné, je to vždy koniec-koncov na nich. Čo je teda mojim cieľom?

V prvom rade ukázať ľuďom, že slobodné dobrovoľné riešenia sú tu a fungujú aj v malom. A veľa malých riešení dokáže pokryť potreby všetkých, vďaka tomu magickému trhovému magnetu. Ukázať prstom na ostrovy slobody. Vysvetliť, že veci sa dajú robiť inak – teraz, nie po zavedení libertariánskej utópie. Libertariánska utópia je do veľkej miery totiž už tu, v našich hlavách. Je generovaná tým, čo robíme.

Ďalej je cieľom ukázať, že nemusíme hovoriť ľuďom ako majú žiť a zvládnu to aj sami – dôkazom sú milióny rokov evolúcie, vďaka ktorej sme tu. Ak k životu potrebujú nejaké informácie, tie sú v dnešnej dobe prakticky zadarmo a skúsenosti radi zdieľame.

Druhý cieľ je spojiť podobne zmýšľajúcich ľudí. Lebo keď vám nejaký (zbytočný) úrad dá pokutu, je fajn, keď sa máte komu posťažovať. Keď máte nejaký problém s dosahovaním väčšej slobody, je to ľahšie riešiteľný problém, keď sa môžete porozprávať s niekým, kto podobný problém už riešil.

Za každého presvedčeného centralizovaného plánovača, ktorý v diskusii má potrebu ukázať okrajový prípad, kde by niečo v libertariánskej utópii nefungovalo, je aspoň jeden protolibertarián, ktorý chápe, že čo by nefungovalo sa nedozvieme, ak nemáme priestor to vyskúšať. A práve tam je u mňa hranica – nejde mi až tak o to, či v mojom okolí sú presvedčení teoretickí libertiaráni, ale či sú to ľudia, ktorí sú jednou stranou toho magnetu, ktorý rieši problémy sveta. Medzi nimi mám možnosť chvíľu cítiť sa ako medzi svojimi a tak „nájsť svoj kmeň“. A tento kmeň sa neustále zväčšuje a vďaka tomu sa na tejto planéte cítim oveľa lepšie.

Ak si myslíte, že nás baví tisíckrát vysvetľovať “kto by staval cesty” alebo prečo si myslíme, že niečo, čo robí štát je zlé, nemorálne alebo že by nejaký úrad nemal existovať, tak nás to občas baví. Je to príjemné intelektuálne cvičenie. Veľmi dobre to vybuduje sociálne filtre. Ale podstatné je, že si môžeme takto budovať aj reálne väzby na ľudí, s ktorými nám je dobre, rozumieme si a máme podobné hodnoty, záujmy a názory. A toto je možné aj vďaka tým “nevzdelaným skoro-ekonómom” na Facebook stránke Menej Štátu. A vďaka ostrovom slobody ako napríklad Paralelná Polis, kde vznikajú crypto a „liberation“ projekty bez toho, aby mal niekto z Bitcoinu PhD z top slovenskej štátnej IT univerzity. Na ostrovoch slobody sa dejú reálne veci len preto, že ich tak chceme a prinášajú nám radosť. A toto všetko nám robí život lepším. Vďaka tomu môžeme mať o čosi viac na háku kto je v parlamente, či náš predajca ovocia dodržuje regulácie Európskej Únie a aké ciele na najbližšiu päťročnicu prezentoval predseda európskej komisie. Ak si ľudia v našom okolí sporia, je to väčšinou v zlate alebo bitcoinoch, takže do veľkej miery ignorujú vrtochy centrálnych bánk. A podnikajú, tvoria, a robia čo ich baví.

Som individualistický libertarián – v zmysle, že si myslím, že cesta ku šťastiu a slobode je u každého iná. Som proti centralizovaným riešeniam a sociálnemu inžinierstvu bez štipky pokory. Neverím v diskusiu demokratickej spoločnosti – ak sa niečoho bojím viac ako šialených nápadov politikov tak sú to šialené nápady diskutujúcich más, zvaných tiež „voliči“.

Ale myslím si, že dokážem pomôcť ľuďom okolo seba – tým, ktorí tú pomoc chcú. A otvorene hovorím, že mi je najlepšie “medzi svojimi”. Mám rád svoj kmeň, obzvlášť tých rebelov bez titulov z ekonómie a ľudí, čo nezakladajú politické strany a nemajú snahu riadiť životy ľudí, a to dokonca ani ak to myslia dobre. Pre mňa je “myslieť dobre” o budovaní ostrovov slobody, kde môžu ľudia napredovať. Pre všetky tie veci, ktoré „bývalí libertariáni“ uvádzajú ako dôvody, pre ktoré libertariánmi už nie sú – že môj úspech závisí od ľudí okolo mňa, že nie som macher, ktorý vie všetko, ale som niekto, kto sa stále učí, väčšinou na vlastných chybách. A mám rád ľudí, ktorí majú pokoru a chápu, že ani dobre mienené riešenia problémov pre všetkých nemusia dopadnúť dobre. Ľudí, ktorí nemajú centrálny plán pre všetkých, len plán na lepší svet, ktorý implementujú na vlastné triko.

O knihe

Tento článok je súčasťou mojej pripravovanej knihy „Hackni sa!„, ktorej crowdfunding kampaň práve prebieha. V prípade, že vás tento článok zaujal, budem rád, ak sa do nej zapojíte – dostanete okrem finálnej knihy, ktorá bude vydaná na jeseň 2019, aj prístup k niektorým ďalším zaujímavým článkom, ktoré doteraz neboli zverejnené. Ak sa vám tento článok páčil, verím, že sa vám bude páčiť celá kniha aj ostatné články. Za každú podporu vydania knihy budem vďačný.

Zanechať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

You can encrypt your comment so that only juraj can read it.