Na otázku čo je skutočné paleo neodpoviem, takže sa dopredu priznávam. V tomto krátkom blogu len ukážem, čo skutočné paleo určite nie je.
Vegánske superzdravé potraviny, ktoré nájdete v superzdravom smoothiečku: jablko, banán, brokolica, …
Takto vyzerá pôvodný banán (vs to čo kúpite v obchode):
Divoký banán obsahuje oveľa menej cukrov, zároveň je menší a nie je až tak superdobrý. Kultivácia z divokého banánu spravila superzdravo vyzerajúci obal pre sacharidy. V niektorých zoo moderné banány nedávajú ani opiciam, lebo veterinári, ktorí sa o ne starajú zhodnotili, že sú pre nich nezdravé.
Samozrejme, pračlovek si divoký banán do svojho v ústach požutého smoothiečka nemohol dať kedykoľvek v roku, lebo sa jedná o sezónne ovocie.
Brokolica je super zdravá prirodzená rastlina. Alebo možno aj nie – brokolica bola domestikovaná na území dnešného Talianska pred cca 2000 rokmi. Podobne a z rovnakej divokej kapusty vznikli aj iné superzdravé potraviny – ružičkový kel, čínska kapusta, kapusta a podobne. A znova domestikáciou, pričom cieľom ľudí, ktorí toto robili nebola najlepšia nutričná hodnota, ale chuť.
A čo taký pomaranč? Ten je hybridom pomela a mandarinky:
Mimochodom, divoké mandarinky vyzerajú takto:
Ľudia, ktorí sa tvária, že sa stravujú na základe toho, čo je pre ľudí prirodzené a potom si vyrobia superzdravý ovocný šalát plný cukru budú asi sklamaní, toto nie je strava, ktorá by bola pre ľudí akokoľvek prirodzená.
Prečo sa vôbec o tej prirodzenosti bavíme? Keďže máme za sebou milióny rokov evolúcie, tá prispôsobovala naše gény tomu, aby sme dokázali vyťažiť to najlepšie z nášho prostredia – zo zvierat aj z rastlín. Pričom naše chuťové bunky sú nastavené tak, aby sme určite jedli dosť toho, čoho je nedostatok – napríklad cukru. Akurát keď sme prišli na to, že cukor dokážeme šľachtením alebo domestikáciou vyrobiť v takmer nekonečnom množstve, tak trochu sme sa vyhackovali – a nie úplne správnym spôsobom.
Toto je aj odpoveďou na otázku “budem jesť to, čo si telo pýta”. Pôvodne to bolo tak, že sme jedli to, čo bolo a viac sme sa sústredili na to, čoho bol nedostatok, ale v množstvách z nášho pôvodného prostredia to bolo nejakým spôsobom prospešné. Napríklad dva mesiace v roku trochu divokého ovocia, ktoré bolo síce horké, ale aj trochu sladké bola príjemná zmena proti divoko pasúcim sa turom a bizónom.
A potom tu máme iné náboženstvo, ľudí, ktorí jedia iba to, čo rastie lokálne. Napríklad paradajky, domestikované aztékmi na západnom pobreží Ameriky alebo americkú superpotravinu – zemiaky. K tomu samozrejme trochu neprirodzenej brokolice alebo gigantickej vyšľachtenej superuhorky. Neodsudzujem, paradajky mám tiež rád, ale doviezli ich objavitelia v 17-tom storočí a určite nie sú prirodzenou stravou slovanských kmeňov.
Zvieratá
Pri zvieratách je to podobné. Kravy nevyzerajú vôbec tak, ako to, čo u nás žilo kedysi – pratury.
Tie sme vyzabíjali, ale sú rôzne skupiny ľudí, ktoré sa snažia o ich spätné vyšľachtenie.
Ale sliepky, tie sú určite prirodzené, však?
Podľa genetických štúdií ich domestikovali v Thajsku a neskôr v Indii. Primárne na kohútie zápasy.
Pri zvieratách, podobne ako pri rastlinách je veľa vecí, ktoré nie sú prirodzené a nie je to len ich genetika a domestikácia. Pratury určite nežrali plesnivé obilie, nedostávali injekcie s antibiotikami a rastovými hormónmi. Pásli sa voľne, jedli divoké rastliny (nie len trávu).
Čo tým chcem povedať?
V prvom rade chcem poukázať na zopár omylov. “Čo si telo pýta” je možno trochu podvod. Telo chce cukor, akurát naša genetika nepočíta s existenciou supermarketu a tyčinky Snickers, pretože to si určite naše telo nepýta, rovnako ako “superzdravé” smoothiečko zložené prevažne zo sacharidov.
Ak sa bavíme o tom, že chceme jesť lokálne to, čo rastie tu, nejde len o podnebie, ale aj o pôvod. “Tu” určite nerástli paradajky ani zemiaky a už vôbec nie ryža.
Takisto naši paleolitickí predkovia asi nenaháňali pratury, aby ich mohli podojiť, skôr ich zabili a zjedli – celé, objedli nožičky, možno aj obličky, zjedli pečienku, mozog, všetko čo sa dalo. Dokonca vyvarili kosti.
A pratury nejedli obilie, ale divoké rastliny – nie len trávu, ale všetko. A mimochodom, praľudia obilie nejedli tiež, to je niečo, čo sa nás snaží zabiť.
Prečo je to dôležité? Medzi našimi génmi, našim mikrobiómom a našou pôvodnou stravou prebehla spoločná evolúcia. To neznamená, že sa nedá vymyslieť lepšia strava, ktorá by nám dodala niečo, čo v našom pôvodnom prostredí nebolo vôbec dostupné a je to super užitočné. Na druhej strane to takmer určite nie je to, čo si “telo pýta”, čo je prevažne cukor a tuk. V dnešnej dobe dokážeme cukor a tuk vyprodukovať v takmer čistej podobe. Ale keď takéto potraviny konzumujeme, chýba nám to, čo v cukre a v tuku v čistej podobe nie je – všetky tie ostatné látky, ktoré sú horké alebo kyslé alebo bez chuti a ktoré sme kedysi museli proste “pretrpieť”, aby sme dostali to, na čo nás lákal náš mozog a odmenil nás za to dopamínovou šupou.
A čo mám teda jesť?
Neviem, tento blog nie je výživové poradenstvo. Ja viem, čo nejem – kilá banánov a pomarančov, obilie, hormónmi a antibiotikami napichané mäso, glyfosátom postriekanú sóju (našťastie u nás stále menej bežné ako inde) a podobné veci. A snažím sa nejesť veci vyrobené v továrni. To neznamená, že by som jedol divoké rastliny – divoké paradajky, kapustu alebo prapôvodcu čaju nikde nekúpim. Robím podobnú vec ako keď si kupujem klobásu – pozriem sa, čo v tom je. Ak je to takmer čistý cukor, dám si radšej niečo iné alebo to jem veľmi s mierou.
A naučil som sa tešiť sa z menej príjemných chutí – horkosti a kyslosti. A nechávam si priestor pre pestrosť stravy, pretože vôbec netuším, čo moje telo potrebuje. Zmapované mikro a makronutrienty totiž nie sú celý príbeh, verím, že potrebujeme oveľa viac látok ako o ktorých zatiaľ vie veda. Čo sa týka živočíšnej potravy, snažím sa nejesť iba svalovú hmotu, ale aj vnútorné orgány. Bio pečienka je podľa mňa superpotravina. Asi nie na každý deň.
Zaujímavé je, že v dnešnej dobe takmer neobmedzenej dostupnosti akýchkoľvek potravín je dosť ťažké nájsť pestrú prirodzenú stravu. Pratury už nežijú, divoké paradajky a banány nikomu nechutia a tak sa nepestujú a brokolica je viac kúl ako divoká kapusta. Ešte, že to zachraňuje existencia kimči. Mňam.