Kategórie
blog

Ako zachrániť planétu bez použitia strachu?

Klimatické štrajky, protesty a podobne vnímame každý po svojom. Ja by som sa v tomto blogu chcel venovať tomu, ako pretaviť negatívny prístup založený na strachu na pozitívny eko-aktivizmus. Mimochodom, čo potrebujeme zachrániť sme my, nie planéta, tá tu bude aj keď ľudstvo vymrie, vrátane ďalšieho života.

Pár faktov

Naša planéta sa určite otepľuje, zatiaľ iba trochu, ale otepľuje. Otázku koľko z toho otepľovania je spôsobené človekom a čo je prirodzený vývoj na dlhšej škále nechám nezodpovedanú, na tento článok nie je potrebná. Zároveň je faktom, že plastový „bordel“ v oceánoch je problém, bez ohľadu na globálne klimatické zmeny. A priznám sa, že ako človek, ktorý si rád užíva túto planétu veľmi zásadne preferujem miesta, kde nemusím dýchať smradľavý znečistený vzduch.

Ekosystém na tieto zmeny reaguje, napríklad rastie množstvo listov, ktoré vznikajú (aj) z uhlíka z atmosféry. To vidíme na satelitných snímkoch. Vzťahy medzi jednotlivými časťami našej planéty (či už živými alebo neživými) sú extrémne zložité a málokto im rozumie. Zato veľa ľudí (vrátane vedcov) si myslí, že im rozumie, lebo si naprogramovali pekný klimatický model.

Keď sa bavíme o likvidácii oxidu uhličitého, fotosyntetizujúce zelené je fajn. Ale väčšinu kyslíka z CO2 nevyrába prales ale fotosyntetizujúce riasy v moriach a oceánoch (cca 70%-80% kyslíka vytvárajú riasy). Tie sú skutočnými pľúcami planéty, aj keď pralesy sú tiež dôležité z iných dôvodov. Lesné požiare sú často prirodzené a sú nutné pre zdravý ekosystém. To neznamená, že keď niekto vypáli prales aby tam pestoval niečo iné, že by to malo byť v poriadku. Ale horiaci les na Sibíri nemusíme hasiť. Národné parky v USA dokonca prestali hasiť požiare, aj keď na to majú peniaze, pretože to spôsobuje kopec problémov.

Čo nevieme – čokoľvek čo predpovedajú klimatické modely treba brať s rezervou. Treba počítať, že sa to môže stať, ale kľudne sa môže stať aj opak. Sú tam obrovské nelineárne vzťahy. Model je niečo čo sa snaží predpovedať budúcnosť, a to v situácii keď nevieme povedať ani či nám o mesiac na dovolenke bude pršať. Dobrý model nám teda hovorí, čo môžeme očakávať s vysokou pravdepodobnosťou, ale nevylučuje, že sa stane niečo iné, na to by bolo treba dôkaz, nie predpoveď modelu.

Niektoré klimatické modely ešte pred pár desiatkami rokov predpovedali novú dobu ľadovú. Boli v menšine, ale nie všetky médiá to tak videli.

Plasty sme začali používať lebo bolo treba chrániť lesy, aspoň to bol jeden z príbehov v 90tych rokoch. O účinnosti mnohých eko opatrení by sa dalo polemizovať. Singapur zaviedol daň z elektromobilov, lebo sú menej eko ako super efektívne spaľovacie motory. Je to niečo ako „nízkotučná diéta“ – vždy príde nejaké super globálne eko opatrenie, ktoré zachráni planétu a potom zistíme, že sme spôsobili oveľa väčší problém.

Našťastie, na tieto odpovede s istotou nepotrebujeme poznať odpoveď pre to, aby sme mohli robiť rozumné opatrenia, ktoré fungujú v každom čase – lepšia energia, preistotu znižovanie atmosferického CO2, produkovanie menej odpadu nám pomôže.

Mojim cieľom nie je rozhodnúť, ktoré modely sú správne a čo sa stane, ale vymyslieť robustnú stratégiu, ktorá bude fungovať za každých okolností. Lebo zelenú energiu, obnoviteľné zdroje, menej emisií a menej odpadov planéte pomôže, bez ohľadu o koľko stupňov presne sa má otepľovať.

Ako motivovať trh, aby bol viac eko

Ľudia často hovoria, že musíme obmedziť chamtivých podnikateľov, lebo im nezáleží na životnom prostredí. Prehliadnem očividnú hlúpu generalizáciu a poďme sa pozrieť na trhové motivácie pre eko trhové riešenia.

Podnikatelia sú super motivovaní robiť eko produkty. Ak je niečo lacné a trvalo udržateľné, znižuje im to náklady (tzn. viac zarobia). Ak sa niečo dá efektívne recyklovať, je to lacnejšia surovina a teda to znižuje podnikateľom náklady. Ak dokážeme efektívne recyklovať plastovú fľašu v Šamoríne, prečo by sme mali voziť novú z Číny?

Pri nákladoch je len jeden problém – podnikatelia často neznášajú všetky náklady. Ak továreň vypúšťa do vzduchu príliš veľa emisií, znižuje tým kvalitu vzduchu pre nás všetkých a teda by sa o to mala postarať – buď vyčistením splodín pred vypustením alebo finančnou kompenzáciou. To síce znie ako daň, ale nemám na mysli daň, ale skutočné preplatenie nákladov – tým, ktorým problém spôsobuje. Ak je na východe uhoľná elektráreň, mali by byť odškodnení ľudia v okolí, ktorí to majú dýchať alebo sa má elektráreň postarať o to, aby neznečisťovala vzduch. To, že nie je možné v tomto prípade podnikateľa zažalovať za škodu je výsada štátov, ktoré tak umožňujú podnikateľom neznášať reálne náklady ich podnikania. Toto nie je pravda na všetkých trhoch – napríklad pôvodný Texas common law umožňoval zažalovať znečisťovateľov a žiadať náhradu škody. Daň má na prvý pohľad rovnaký efekt, tiež zvyšuje náklady, ale neumožňuje zapojenie technológií na zníženie emisií a platba nejde priamo na odškodnenie tých, ktorým bol problém spôsobený. Štát k tomu ešte často pridá, keď dotuje drahý dym (uhoľné elektrárne). Čiže robí presný opak toho, čo treba robiť na zníženie emisií.

Pri znížení emisií myslím viacero vecí – čiastočky, ktoré spôsobujú smog cítia ľudia lokálne, ale napríklad oxid uhličitý je globálny problém. Preto môžeme použiť globálne riešenie, napríklad CO2 kompenzáciu. Tá funguje tak, že kúpime na trhu – kdekoľvek na svete – zníženie CO2. Môže to byť napríklad zaplatenie lepšieho čistenia vzduchu inej elektrárni, prípadne zmenu elektrárne z neekologickej na ekologickú, vysadenie stromov, čokoľvek. Oproti dani má toto riešenie výhodu, že pri ňom tiež funguje cenový mechanizmus – riešime tie problémy, ktoré dokážeme najefektívnejšie odstrániť. Keďže nás zaujíma najmä celkové množstvo CO2, môžeme jeho emisiu na Slovensku vykompenzovať projektom na zníženie CO2 v Afrike. A tu tiež prichádzajú na rad technológie, inovácie a trhové ceny – podnikatelia sú motivovaní, aby kompenzáciu urobili s čo najnižšími nákladmi. Pekným dôsledkom je, že zároveň zvyšujú životnú úroveň v krajinách, kde sa im to najviac zíde. Daň skončí v nejakom rozpočte a pravdepodobne sa minie na nejakú neefektívnu dotáciu – a to nielen na Slovensku, ale napríklad aj v USA.

Ak prídu nové technológie, napríklad bioreaktory na odčerpávanie CO2 (spomínam nižšie), tak dokážu ceny štandardizovať. Kompenzáciu CO2 si tak budeme môcť kúpiť na trhu tak jednoducho ako výpočtový výkon v Amazon cloude. Bude to v eko oblasti podobný efekt ako lodné kontajnery pre logistiku.

Zelená energia postupne dostáva trhové signály na to, že je preferovaná – jednoducho, s rozvojom technológií bude lacnejšia.

To bola nákladová stránka, pozrime sa ale na príjmovú stránku, kde je podľa mňa kľúč k lepšiemu prístupu k životnému prostrediu. Vďaka virtue signallingu na západe čokoľvek, čo je eko a dá sa s tým vyfotiť na sociálne siete je dopytované.

Byť eko je teraz kúl, mať eko fľašku, jazdiť na bicykli, odfotiť sa na proteste znamená, že okoliu hovoríme, že sme eko. Je to klasický kmeňový princíp „sme v tom spolu“. Je to ekvivalent odznaku „Volím Čapútovú“. Hovorí to „aj napriek tomu, že môj hlas s takmer stopercentnou pravdepodobnosťou nič nezmení, venujem čas a energiu tomu, aby som ukázal, že mi záleží na spoločnosti a som jedným z vás“. Tento spoločenský tlak je fajn. Ja osobne voliť nechodím a virtue signalling nie je moje hobby, ale toto je spôsob, pomocou ktorého sa dá využiť marketing a virtue signalling na zmenu správania ľudí. A to je podnikateľská príležitosť.

Cenový mechanizmus rieši alokaciu zdrojov. Ak by sa mala „minúť ropa“, bude podnikateľská príležitosť iný zdroj energie – jej cena ale klesá, lebo dostupnej ropy je viac, dokážeme ju efektívne ťažiť.

Tu si ľudia myslia, že priaznivci trhových riešení to berú tak, že „keď dôjde ropa, pro-market ľudia myslia, že sa niečo vymyslí. Ale čo?“. Ale ten mechanizmus je oveľa konkrétnejší. Na trhu ceny určujú relatívnu vzácnosť pre dané použitie. Ak nejakého vzácneho zdroja je menej, na niektoré použitie sa už od nejakého bodu neoplatí a na danú vec sa nahradí. Napríklad je možné, že z ropy nebude ekonomické vyrábať plastové fľaše, ale stále to bude efektívny spôsob na posielanie rakiet do vesmíru. Pre konkrétne použitie v danom momente nájdeme efektívnejšie riešenie. Nie je to ale žiadny „magický“ proces, že dúfame, že sa niečo vymyslí. Postup je jednoduchý a priamočiary – koľko stojí vyrobiť fľašu z plastu, z papiera, zo skla? Najlacnejší vyhráva a teda každý vzácny zdroj si nájde najefektívnejšie použitie. To neznamená, že sa neprispôsobia ceny – trhové ceny sa menia a je to práve preto, že relatívna vzácnosť vecí sa mení. Nejde pritom o jedno globálne riešenie pre všetky potreby. Ak bude ropa drahá, niekto bude jazdiť na bicykli, niekto na elektromobile, niekto bude mať dosť peňazí a bude jazdiť stále na benzín alebo naftu. Ale práve zmenou cien sa ľudia prispôsobia aktuálnej vzácnosti zdroja.

Tu je podstatné uvedomiť si ešte aj spôsob použitia. Ropa je síce obmedzený zdroj, ale má rôzne použitia a pre jednotlivé použitia má iné relatívne náklady. Ropa ako surovina na výrobu plastov sa môže teraz oplatiť a neskôr neoplatiť, rovnako ako ropa ako zdroj energie na pohon. Pričom tieto použitia môžu mať inú relatívnu vzácnosť – môže sa kľudne stať, že ropu budeme používať na výrobu plastov, ale autá budú jazdiť na elektrickú energiu vyrobenú v jadrovej elektrárni. To nastane vtedy, keď to celé s jadrovou energiou bude lacnejšie. Otázka teda nie je „čím nahradíme ropu, keď dôjde“, pretože ropa nikdy nedôjde, len bude na niektoré použitia príliš drahá a nahradíme ju presne tým, čo bude v danom momente lacnejšie. Zároveň sa tomu, čo bude lacnejšie bude vďaka investícii do technologického rozvoja ešte znižovať cena. V každom štádiu to teda môže byť niečo iné – najprv môžeme prejsť na jadrovú energiu, potom na solárnu, pričom rakety do vesmíru budú stále používať fosílne palivá. Nie je viera v nejaké budúce magické riešenie, ale jednoducho uvedomenie si, že na vyriešenie jedného problému máme kopec alternatívnych riešení s aktuálnou cenou.

Spaľovanie ropy je v dnešnej dobe superefektivne oproti prvým motorom. Aj napriek tomu segmenty, kde si to ľudia môžu dovoliť prechádzajú na menej efektívne a drahšie zdroje energie, práve preto, lebo chcú ukázať, že sú eko. Napríklad v niektorých Tier One mestách v Číne nenájdete ani jeden skúter na fosílne palivá, všetko je elektro (alebo bicykle). Preto, lebo na to ľudia majú peniaze. Výsledkom nie je len čistejší vzduch, ale aj možnosť ukázať, že sme eko. Toto znie ako keby to odporovalo predchádzajúcej časti o najlepšej cene, lenže do ceny musíme zarátať všetky benefity. Elektrické auto môže byť drahšie, ale ak za hodnotu, ktorú ním získame považujeme to, že nám stúpne sociálny status, pretože celému svetu ukážeme, že sme eko, jeho cena klesá (nekúpili sme si iba auto, ale aj statusový symbol). To samozrejme odporcovia kapitalizmu neradi počujú, ale je to fakt – konopné eko gate sú statusový symbol rovnako ako Rolexky, len v inej komunite.

Ďalšou podnikateľskou príležitosťou je čistenie svedomia. Letecké spoločnosti vám dajú jeden checkbox, pri zakliknutí ktorého sa za pár euro zasadí toľko stromov, aby celá cesta bola CO2 neutrálna. Pre letecké spoločnosti to je jasný podnikateľský plán – viac ľudí bude lietať a teda je to lacný spôsob ako si udržať biznis. Dokonca si to zaplatia priamo zákazníci. Ak sa o tom dá ešte povedať všetkým v Instastory… „Ideme na dovolenku cez pol sveta, ale nebojte sa, o vyprodukované CO2 sme sa postarali“. Je to podobné ako sa po turistike odfotiť so sáčkom plným odpadu, ktorý vynášate z prírody. Je to virtue signalling, ale zároveň aj niečo meníte. A to nielen seba, ale aj svoje okolie. Aj ostatní chcú byť kúl a chrániť planétu.

Čo mi vadí je klasický politický prístup. Gréta je politická kampaň, založená na strachu. Je to to isté ako strašiť teroristami, imigrantami alebo drogami. Cieľom je dostať na námestia dostatočný počet ľudí na vybudovanie tlaku na voľbu tých správnych politikov, ktorí nás zbavia tohto strachu. Je to univerzálny recept na budovanie politickej kariéry. Výťah pre správnych politikov do parlamentu. A pravdepodobne sa im to podarí.

Ja osobne kampane založené na strachu odmietam. Robia nás horšími ľuďmi, sme poddajnejší, hľadáme si pána, ktorý za nás vyrieši problémy. My sme paralyzovaní, lebo sa bojíme a jediné, čo dokážeme, je ísť protestovať a žiadať, aby nás zdanili. Strach nás vyslovene robí horšími ľuďmi, pretože nehľadáme riešenia, tak trochu paralyzuje kreativitu a pozitívny prístup.

Nestavanie na strachu sa snažím aplikovať aj v oblasti IT bezpečnosti. Väčšina firiem predáva strach – ak sa neotestujete, hacknú vás a vy budete mať pokazenú reputáciu alebo v horšom prípade skrachujete. To nie je môj prístup. Bezpečné systémy fungujú lepšie, majú menej výpadkov, sú lepšie nadizajnované. Promujem to, ako mi hackeri vrámci Hacktrophy hľadajú chyby a výsledok je, že môj web je bezpečnejší, rýchlejší, ja dostávam menej spamu a ešte ušetrím kopec času, ktorý môžem venovať produktívnejším veciam. A promujem to, ako hackeri z Citadelo vedia šikovne odhaliť problémy, vďaka ktorým robíme svet bezpečnejším miestom. Strach nie je potrebný ak vieme, kam ideme.

Môj prístup je pozitívny: investovať do technológií, robiť pozitívnu marketingovú kampaň pre eko, zabrániť centrálnemu plánovaniu prírody, podporovať zdieľanú ekonomiku a zvyšovať ľuďom životnú úroveň. Poďme si to rozobrať po poradí.

Investícia do technológií

Investujem do akcií firiem, ktoré robia zelené technológie. Dôvody mám dva – vďaka masovému tlaku na zelenší svet sa im bude dariť. Každý chce mať Teslu, solárny panel na streche, teda stúpa dopyt. Preto je dobré investovať do firiem, ktoré tento dopyt dokážu pokryť – ideálne tak, že prichádzajú s inováciami, teda dokážu dodať niečo, čo zatiaľ nikto iný dodať nedokáže.

Technológie, ktoré sú teraz v mojom hľadáčiku, ale zatiaľ som sa im nevenoval sú:

  • Recyklácia jadrového odpadu. Viacero firiem pracuje na spôsobe ako už spotrebovaný jadrový odpad použiť v reaktore na produkovanie ešte väčšieho množstva energie, čím sa zároveň zníži nebezpečnosť tohto odpadu. Jadrová energia tak bude efektívnejšia, lacnejšia a bezpečnejšia.
  • Firmy na elektromobilitu. Nie len autá, ale elektrické skútre, batérie, solárne nabíjačky. Okrem toho je kúl robiť cyklotrasy, takže elektrobicykle, zdieľaná ekonomika na elektrobicykle (ako napríklad elektrické Uber bicykle v Berline) a podobne.
  • Bioreaktory – na odbúranie CO2 a produkciu látok, ktoré potrebujeme. S tým súvisí aj genetika a genetické modifikácie. Baktérie budú súčasťou strojov budúcnosti.
Bioreaktor na odčerpávanie CO2
  • Pestovanie rastlín. Napríklad projekt Parallel Garden v Paralelní Polis. Momentálne sa nachádzam v Thajsku na ostrovoch Phi Phi a šalátiky a zelenina sú vypestované v lokálnej hydroponickej farme. Druhá možnosť je viezť ich tri hodiny loďkou, čo nie je ekologické a ani lacné. Čerstvý šalát na raňajky je fajn a tento prístup – hydropónia alebo akvapónia – sa dostáva aj do miest, vrátane Bratislavy.
  • Všeobecný technologický pokrok – lepšie materiály, vesmírne technológie (napr. senzory, dáta, monitoring ekosystémov), rýchlejšie počítače, ktoré sú menej energeticky náročné. Toto všetko nám pomôže lepšie pracovať s energetickými potrebami a predvídať problémy.

Pozitívna marketingová kampaň

Na jednej akcii som sa zúčastnil workshopu, kde čerstvo vyštudovaná markeťáčka vymýšľala ako urobiť marketingovú kampaň na to, aby sa ľudia viac usmievali. Využívala sieťové efekty (keď sa na niekoho usmejete, usmeje sa naspäť a keď je usmiaty, usmejú sa aj ostatní v okolí). Myšlienka bola super a myslím, že sa dá aplikovať na eko témy a mnohé firmy ju aplikujú. Značky sa profilujú ako ekologické, je kúl byť zero waste, nosiť si vlastné tašky do obchodov a poháre do kaviarní. Ľudia jazdia na elektrokolobežkách a elektroskútroch, či normálnych bicykloch.

Potreba virtue signallingu je v tomto pozitívna – aj keď ľudí, ktorí chápu, o čo sa jedná sú z tohto prístupu často vytočení. „Ďalší čo si musí dať fotku na instagram, že papá z ekologicky rozložiteľného tanierika“. Môj prístup je taký, že som rád, že to niekto robí, najmä preto, lebo si to môže dovoliť. Som rád, že byť eko je kúl. A ak ich bude dosť, oplatí sa vyrábať ekologicky rozložiteľné tanieriky a investovať do takejto firmy.

Vďaka sieťovým efektom bude ekologický virtue signalling statusovým symbolom mileniálov – to, čo sú pre starších ľudí Rolexky na ruke bude pre mladých lifestraw na filtrovanie znečistenej vody, elektrický skúter alebo solárny panel na streche.

Marketingová kampaň riešení eko problémov nie je úsilím jednej firmy ani jedného hnutia, ide o vysoko decentralizovaný prístup mnohých ľudí. Ak správne posúdime výsledok (teda či prezentované eko riešenie naozaj dosahuje benefit), treba tieto kampane podporovať a nevyhejtovať ich len preto, že sú produktom kapitalizmu. A to hovorí človek, ktorý by si nikdy nedal na seba tričko inej ako vlastnej viditeľnej značky (v tričku Paralelná Polis alebo Citadelo ma môžete vidieť, ale iné značky nenosím a preferujem čisto čierne tričká).

Nerobme centrálne plánovanie prírody

Idete do lesa a vidíte smreky zasadené v plánovaných rozostupoch. Každý mŕtvy konár je pravidelne odstránený centrálnou správou lesa, všetko je pekne postriekané a vyčistené. Tak toto nie je príroda, takto sa môže organizovať japonská záhrada alebo park. Príroda je punk. V prírode fungujú vzťahy, ktorým stále nerozumieme a centrálne plánovať prírodu takmer nikdy nie je dobrý nápad. Súčasťou prírody je aj to, že občas niečo zhorí, prípadne prídu lykožrúty a podobne. To je v poriadku, je to súčasť ekosystému. Fascinujú ma informačné toky a presun živín (cukrov a minerálov), ktoré sprostredkúvajú huby. Fascinuje ma, že v prirodzenom lese je pod zemou toho toľko koľko nad zemou – korene, červy, huby, baktérie, živočíchy.

A potom príde nejaký centrálny správca, do vyrúbaného lesa nasadí „škôlku“, zreguluje toky riek a myslí si, že vie čo robí. Väčšinou nevie. A samozrejme, eurodotácie za pekné vykosenie lúčky (a zavraždenie všetkého živého), povinnosť „starať sa o les“ a podobné nezmysly.

To, aké sú pravidlá ovplyvniť nemôžem, ale cením si prírodný punk a som rád, ak mu niekto dá priestor.

Podpora zdieľanej ekonomiky

Pri podpore zdieľanej ekonomiky nemyslím „štátnu podporu“, aj keď určite pomáha, ak jej štát nebráni. Myslím to, aby sme ju podporovali a používali my. Namiesto kúpy vŕtačky si ju požičajme od suseda alebo z požičovne. Namiesto vlastného auta skúsme použiť zdieľanie áut – požičovňu, službu na zdieľanie jázd alebo podobné spôsoby. Zdieľaná ekonomika je o uvoľnený „zamrznutých“ vzácnych zdrojov. Zvyšuje nám životnú úroveň bez toho, aby sme museli vyrobiť nové auto alebo vŕtačku.

Samozrejme, je super, ak tejto inovácii štát nebráni. Pri návšteve Los Angeles (myslím mesto v Kalifornii, nie štvrť v Panama City) alebo Chicaga som mohol využiť skutočný ride-sharing, službu UberPool (alebo ekvivalent pri službe Lyft). Funguje ako normálny Uber, ale okrem miesta odkiaľ chcem ísť a kam zvolím aj to, či idem sám alebo s ďalším človekom, pretože si bookujem jednotlivé sedadlá. Ak idem z Pasadeny do Holywoodu, je dosť možné, že tou istou cestou ide viacero ľudí. Cestou naložíme ďalších a postupne vystupujú tam, kam chcú ísť. Výhoda auta a priamej dopravy z bodu A do bodu B bez potreby hľadať parkovanie, znížením dopravných zápch (ak ideme traja cudzí ľudia, ideme v jednom aute, nie v troch). Zdieľanú ekonomiku treba podporovať, ale hlavne jej nebrániť. Ak by Bratislava namiesto vyžadovania hlúpych taxi licencií otvorila dvere zdieľanej ekonomike, potrebovali by sme menej parkovacích miest, boli by menšie zápchy a menej emisií. Potreba udržania taxi kartelu a zároveň eko virtue signaling nejdú dokopy. Ideálne by bolo, aby takéto služby fungovali aj zo satelitov – zo Senca, z Kitsee, Rajky a podobne.

Zdieľaná ekonomika nie je len o ride sharingu. Je o odomknutí existujúceho bohatstva pomocou znižovania transakčných nákladov. Zdieľané kolobežky, bicykle, byty, coworking priestory, možnosť predať jedlo, ktoré sme uvarili navyše, to všetko by malo byť možné bez zbytočnej byrokracie, potreby licencií a podnikateľských povolení.

Zdieľaná ekonomika je priesečníkom medzi ekonomickými, ekologickými riešeniami, zlepšuje život v mestských oblastiach a zvyšuje životnú úroveň ľudí.

Zvyšovanie životnej úrovne

Toto je možno najdôležitejšia časť. Na to, aby marketing s virtue signallingom, technológie a ocenenie prírodného punku fungovalo, musí byť splnená jedna podmienka – ľudia si to musia byť schopní dovoliť. Ak je podľa niekoho cestou technologický návrat o 30 rokov späť, verte, že toto nadšenie väčšina planéty nezdieľa a väčšina Ázie a Afriky sa teší na zvyšovanie životnej úrovne. Zaslúžia si to a keďže technologické inovácie prichádzajú z Ázie, urobia to aj bez nášho povolenia. Ak v tom budeme ľuďom brániť, inteligentní ľudia sa odsťahujú tam, kde im bude lepšie.

Človek, ktorý nemá čo jesť a má jeden starý skúter, z ktorého výfuku ide smrad, ale je to jediný spôsob ako sa dostať na trh s lacným jedlom, môžete mu ukazovať aj milión fotiek korytnačiek udusených plastovým odpadom a protestov, bude im to jedno. Virtue signaling má aj svoje náklady a na to, aby sme si ho mohli dovoliť, musíme mať na to dostatočnú životnú úroveň.

A tu sa zhodujem s Copenhagen Center. Namiesto náročného ekonomicky neefektívneho stavania solárnych panelov dokážeme za 3500$ zachrániť život jedného človeka v Afrike od Malárie. Pri zníženej mortalite a zvýšenej životnej úrovni majú ľudia menej detí – v chudobných krajinách je „dôchodkový systém“ založený na tom, že deti sa postarajú o rodičov. Ak je dosť veľká pravdepodobnosť, že deti umrú alebo nebudú schopné produkovať dostatočne veľa na to, aby sa o rodičov postarali, budú mať rodiny viac detí. Viac chudobných detí znamená väčšia ekologická katastrofa. Ak nechceme zakazovať ľuďom rozmnožovať sa, potrebujeme dosiahnuť zvýšenie životnej úrovne.

Bohatší ľudia sú produktívnejší, teda pomáhajú aj nám ostatným. Bohatší ľudia majú peniaze na ekologické riešenia a tiež sa chcú fotiť so super eko produktami na sociálne siete – ak si môžu dovoliť mobil, ktorým sa na tie sociálne siete pripoja.

Preto je možno neintuitívne, ale správne riešenie zachraňovať ľudské životy, podporiť rozvoj mozgu (dostatok minerálov a omega3), aby boli ľudia inteligentní a produktívni. Podporovať medzinárodný obchod (zrušiť tarify a obmedzenia finančných tokov). Podporovať kryptomeny, umožniť ľuďom z chudobnejších krajín bez bariér zapojiť sa do celosvetovej výmeny produktov a služieb. Toto všetko má obrovský pozitívny dopad na životné prostredie.

Cestujem po svete a vidím to všade – na životné prostredie dbajú ľudia, ktorí si to môžu dovoliť alebo ľudia, pre ktorých je to ziskový plán (napríklad tento môj článok o Bali). Ideálne je, ak sa k nim životná úroveň dostáva spolu s myšlienkami o životnom prostredí.

Tu by som rád podotkol, že všetky ekologické dane znižujú životnú úroveň. Daň z fosílnych palív zvýši skoro všetky ceny v ekonomike – rožky a tresku do Tesca tiež dovezie kamión. Efektom teda nie je len pokles litrov benzínu, ktoré spálime, ale aj pokles toho, čo človek dokáže spotrebovať celkovo. A to práve má opačný efekt na ekológiu – možno si ju nebudeme môcť dovoliť.

Záver

A toto je zároveň dôvod, prečo na protesty nechodím a s väčšinou protestujúcich nesúhlasím. Protestovanie nie je riešenie. Protestujúci sa dožadujú nových daní a regulácií. Ich motivácia je kolektívne budovanie strachu, ktorý zabíja ľudskú vôľu. Existujú pritom krásne spôsoby ako tieto problémy skutočne riešiť a mnohé z nich som popísal. Sociálny aspekt spoločného protestovania a pocitu jednoty v tejto otázke je tiež dôležitý, ale z môjho pohľadu je aj pozitívny spôsob ako dostať podobný efekt – enviromeetupy v Paralelnej Polis, stavanie Parallel Garden, či spoločná práca na projektoch, ktoré pomáhajú ktorémukoľvek aspektu, ktorý som popísal vyššie. Pre mňa osobne je aspekt odstránenia strachu a zbavenia sa potreby zvoliť konečne toho správneho politika, ktorý problémy vyrieši za nás, veľmi dôležitý. Vaše motivácie a ciele môžu byť iné. Ja nevidím dôvod, prečo ak to doteraz nefungovalo, malo by to zrazu začať fungovať.

Spomínal som zlé dotácie, dane a podobne. Tieto nefungujú z viacerých dôvodov. Jedným je absencia spätnej väzby. Dotácie sa poskytujú vždy vybraným firmám, ale platí ich aj ich konkurencia, teda je to neférová výhoda. Ľudia by mali riskovať svoje peniaze, aby dosiahli zisky, ale aj aby znášali prípadné straty. Štát je veľmi zlý rizikový investor.

Dotácie na konkrétne zelené projekty otáčajú motivácie. Ak si solárny panel, ktorý vyrába drahú energiu, kúpime len kvôli dotácii, znamená to, že firmy sú motivované čo najrýchlejšie vyrábať hoci aj zlé solárne panely, namiesto toho aby investovali do výskumu a vývoja takých solárnych panelov, ktoré sa oplatia aj bez dotácií, čo je kľúčové na trvalo udržateľný rozvoj zelených technológií. To sa ale dá vyriešiť dotáciami výskumu, však? Ani nie, pretože štát je veľmi zlý investor do výskumu a väčšina peňazí sa minie v súlade s grantovými podmienkami, ale na druhej strane nevypadáva použiteľný výskum, ale výkazy prác. Dotácie teda zdržujú technologický vývoj.

Čo eko dane? Tie sa použijú na odčinenie znečisťovania prostredia. Výsledok bude podobný ako návšteva nemocnice v Michalovciach – nechcete to vidieť ani zažiť. Ak si odčinenie znečisťovania prostredia môžeme kúpiť na trhu, peniaze budú použité efektívne, pretože podnikateľ chce ušetriť náklady a teda bude hľadať najefektívnejší spôsob ako to urobiť – písal som o tom vyššie. Samozrejme, nemôže od štátu dostať „znečisťovaciu priepustku“ ako teraz. Aký má význam dotovať solárne elektrárne a zároveň dotovať výrobu elektrickej energie v uhoľnej elektrárni? Presne to robíme.

Dobré regulácie existujú, ale ak nenastane zázrak, nie je to niečo, čo dosiahnu protestujúci – presne tak, ako demonštrácie Za slušné Slovensko nepriniesli slušné Slovensko, ale kozmetické zmeny. Naopak, technologický pokrok, pozitívny eko aktivizmus, projekty a zvyšovanie životnej úrovne funguje takmer nepretržite. Sú na to dostatočné dáta (životná úroveň, úroveň technológií, efektivita solárnych panelov, …) Je to overený spôsob ako už dnes dosahujeme pozitívne zmeny vo svete.

Hackni sa

Ďalšie články s pozitívnym prístupom k zlepšovaniu sveta nájdete v mojej knihe Hackni sa! Mnohé z článkov obsahujú myšlienky, ktoré ste nemali možnosť čítať nikde inde a obsahujú aj množstvo originálnych myšlienok. Ak knihu podporíte, odomknuté články dostanete ešte pred jej vydaním.

5 odpovedí na “Ako zachrániť planétu bez použitia strachu?”

Ako je skvelé si precitat, že nie som sám kto vidí, že je iná cesta a má väčší zmysel ako to neustále kričanie na webe alebo námestí.

Chces tvrdit ze singapur ma viac zdanene elektroauta ako naftaky? Kamarat musel si sa narodit vo velmi enviromentalne poskodenom prostredi.. niekto to zdielal na nete a neda sa to dočitať..

Článok v novinách

Oficiálny cenník Singapurskej vlády hovorí toto:
As electric cars and plug-in hybrid cars consume electricity which produces CO2 emission at the point of power generation, an emissions factor of 0.4g CO2/Wh will be applied to their electricity energy consumption to compute their equivalent CO2 emission for electric cars and plug-in hybrid cars registered from 1 July 2017.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

You can encrypt your comment so that only juraj can read it.