Lockdown, umierajúci ľudia, apokalypsa, vírus, krachujúce podniky, hoaxy, neistota, nezamestnanosť, inflácia. To sú kľúčové slová a slovné spojenia dnešnej doby. Marianna Sádecká v predhovore k mojej knihe Veľký reštart píše:
“Podobne ako pri centrálnom plánovaní, ktorého negatívny efekt bol vďaka Hayekovej eseji Use of Knowledge in Society zrejmý ešte dávno pred jeho centrálnym nasadením na milióny ľudí, aj pri korona kríze by sa lepšie postupovalo s lokálnejším prístupom k reguláciám. Vládni predstavitelia stáli rozpačito na tlačovkách a zdalo sa, že sú v peaku LSD tripu a roztekajú sa im významy slov, ktoré práve dostali z úst. A v takomto stave nie je dobré robiť rozhodnutia. A už vôbec nie také, ktoré ovplyvnia životy miliónom ľudí. No veľká časť z týchto miliónov ľudí čakali v prostredí neistoty aspoň na nejaký záblesk mojžišovej palice, ktorá im ukáže, kadiaľ majú prejsť. Táto veta platí pre postsocialistické obdobie a platí aj pre súčasné dôsledky pandémie. Dôsledky centrálneho plánovania pociťujeme v našich končinách dodnes. Ľudia sa po prechode zo socializmu na demokraciu nenaučili myslieť podnikateľsky zo dňa na deň. No život netreba zasvätiť postsocialistickým traumám ako sa tomu oddala v mnohých kúskoch česká kinematografia, ale treba sa vydať na dobrodružnú cestu objavovania a podnikania. Ak sa necítite prepojení s masou demokratickej väčšiny natoľko, že by ste si chceli vyskladať život podľa toho, ako to robí väčšina, vydajte sa svojou cestou.”
Skúsme sa teraz zamyslieť nad tým, čo ako spoločnosť budeme musieť v strednodobom horizonte urobiť. A pod pojmom “ako spoločnosť” myslím najmä jednotlivcov, ktorí ju tvoria.
Koronavírus SARS-Cov-2 tu je a chvíľu s nami ostane. Lockdown a obmedzenia pohybu tu sú, bez ohľadu na to, či sa nám páčia alebo nie. Osobne nie som zástancom centrálneho plánovania pandémie, ale pri diskusii s vojakom alebo policajtom o tom, prečo som vyšiel von, prípadne nezatvoril prevádzku vyhrá vojak alebo policajt, takže sa tejto téme nebudem venovať – neostáva mi nič iné ako akceptovať realitu, akokoľvek sa mi nepáči. Druhým dychom dodávam, že vďaka neistote najmä dlhodobých dôsledkov infekcie beriem koronavírus vážne. Nestretávam sa s ľuďmi, už vôbec nie bez ochrany, dávam si pozor, testujem sa častejšie ako väčšina iných ľudí, lebo mám okolo seba ľudí, na ktorých zdraví mi záleží.
Kto má problém?
“Ekonomika” má problém. Samozrejme, “ekonomika” je abstraktný problém, tak to trošku konkretizujem – prejedáme svoje bohatstvo. Jedlo v potravinách, zdravotná starostlivosť, služby. Máme dlhé vlasy, neoholené fúzy, málo cvičíme, pretože sme si zvykli, že niektoré z týchto služieb, ktoré sú súčasťou nášho bohatstva, nám niekto dodáva.
Pri niektorých typoch bohatstva môžeme jeho spotrebu odložiť. Počas prvej vlny som použil gumičku a nosil som copík ako sumo wrestler. Ešte som aj ušetril. Podstatné ale je to, že spotrebu dokážeme odložiť, ale to nestačí na to, aby sme spotrebuváli menej ako dokáže zabrzdená ekonomika vyprodukovať.
Bohatstvo je totiž ako prietokový ohrievač. Podlieha entropii a musí sa neustále “obnovovať”.
To, že “ekonomika” má problém znamená nie len to, že ľudia nemajú peniaze, ak nechodia do práce. To by bol ešte ten menší problém. Väčší problém je, že máme menej produktov a služieb.
Herci nehrajú v divadle. Na elektrickú gitaru padá prach. Školenie o Bitcoine je online, školiaca miestnosť je prázdna. V reštauráciách sú prázdne stoly. Kávovar je vypnutý.
Mnohé z toho, čo dennodenne robíme sme iba zmenili. Školenie si dávame online – bol som na niekoľkých online konferenciách. Koncerty počúvam na mojom soundsystéme z YouTube. Deti chodia do virtuálnej školy. Kuchár varí jedlo a donáša mi ho kuriér. Ja píšem knihy, články a robím online kurzy. Zmenilo sa do veľkej miery čo aj ako produkujeme. A veľké množstvo týchto zmien sa nevráti naspäť ani po corone.
Podnikavosť nás zachráni
Nevravím, že každý sa musí hneď stať podnikateľom. Prietokový ohrievač na produkciu bohatstva sa ale musí naštartovať. A podnikavosť je najlepšou adaptáciou na krízu. Keď sa všetci dohádame o tom, či majú DJi a herci činohry právo na to, aby fungovali tak ako doteraz a ak im to nie je umožnené, či majú nárok na kompenzáciu, mali by sme sa zamyslieť nad tým, čo iné vieme produkovať. Ako spojiť adaptabilitu a produktivitu.
Zastavený prietokový ohrievač treba zohriať. Výpomocou večer. Vytvorením niečoho nového. Viete zohnať jablká od niekoho, kto ich má priveľa a predať ich mamičke na materskej lacnejšie ako to dokáže Lidl? Čo tá knižka na poličke, ktorú ste si nestihli prečítať – prečítať a potom ju predať niekomu ďalšiemu?
Rozmrazenie bohatstva
Bohatstvo dokážeme rozmraziť dvomi spôsobmi – môžeme nájsť to bohatstvo, ktoré už máme a nevyužívame ho. Ja som začal predávať veci, ktoré mi zavadzajú a nepotrebujem ich. Získavam metre štvorcové aj eurá. V skutočnosti mi ten predaj dostatočne nejde, tak to za mňa robí niekto, koho to baví – a zarába tiež nejaké drobné eurá. Blahobyt spoločnosti stúpa – ľudia majú niečo, čo sa im zíde. Ja mám peniaze. Bazoš a peer to peer ekonomika frčí.
Tu je dôležité si uvedomiť, že ak mám niečo päť rokov na poličke alebo v nerozbalenej krabici a zrazu to predám, blahobyt spoločnosti stúpne. Ja získam peniaze, človek získa niečo, čo chce. Častokrát si to niečo kúpi človek, ktorý to dokáže predať ešte za viac peňazí. Rozmraziť bohatstvo, ktoré nepoužívame roztočí ekonomiku.
Ďalšie zmrazené bohatstvo sú naše schopnosti. Často ich musíme objaviť. Teraz je čas na šialené nápady. Ako dokážeme niekomu pomôcť? Čo môžeme robiť po večeroch?
Dokážete zohnať niektoré veci, napríklad vitamíny, lacnejšie? V kurze Bitcoin v bežnom živote (a Etický vekslák) hovorím o tom ako sa dajú s použitím kryptomien zohnať veci lacnejšie. Je to jednoduché, ale aj napriek tomu to väčšina ľudí nezvládne. Nemajú na to čas, mentálnu výbavu a väčšinou najmä odvahu. Je to pre nich cudzí svet. Ale takmer každý sa v ťažkých časoch poteší lacnejším produktom a službám. Sprístupniť im to dokáže proxy obchodník, ktorý prináša výhody krypto ekonomiky obyčajným ľuďom, za eurá. Robím to denne, dokážem to ľudí naučiť, ale nedokážem obslúžiť všetkých ľudí, ktorí túto službu potrebujú.
Tým nechcem povedať, že toto je cesta pre každého, uvádzam to len ako príklad, ktorý je mne známy a blízky. Pomôcť ľuďom žiť aj v ťažkých časoch lepší život pomocou tvorby bohatstva môžeme množstvom nových spôsobov.
Je čas na to, aby sme rástli. Online kurzy (nielen tie moje) a knižky v spojení s časom nám umožnia zvýšiť svoju hodnotu – a tak dokážeme produkovať viac bohatstva.
Záchranári
Ak sa všetci topíme, nemá kto koho zachraňovať. Ilúzia toho, že si vytlačíme peniaze a pomôžeme tým, ktorí to potrebujú je nebezpečná a bude nás veľmi bolieť. Ak všetci chudobnieme lebo neprodukujeme, rozdať peniaze na to, aby sme mohli všetci akože spotrebovať viac koláča, ktorý rekordne rýchlo jeme, je stratégia podobná psíkovi, ktorý si naháňa vlastný chvost. Je to chvíľu sranda, ale nepomôže to. Povedie to akurát k tomu, že sa všetci spoločne budeme hádať, kto si zaslúži zachrániť viac a kto menej. Treba zachrániť kultúru, reštaurácie, holičov. Zachvíľu aj ITčkarov, lebo ich zákazníci nemajú peniaze na ich služby. Ak však bohatstvo nevyprodukujeme, je jedno, že budeme mať papieriky, ktoré nám ho sprístupnia. Deliť koláč, ktorý nám mizne pred očami je zlá stratégia. Poďme piecť nové koláče (samozrejme, pravé, bezlepkové, keto a bio!).
Toto zopakujem, lebo je to dôležité – nemá nás kto zachrániť. Záchranné balíčky od štátu sú ilúzia. Ak vám ich štát ponúkne, kľudne si ich zoberte, kľudne sa hádajme kto si ich koľko zaslúži. Ale ak kuchár neuvarí jedlo a farmár nevypestuje paradajky, budeme večer hladní, s papierikmi s barokovými mostami alebo mŕtvymi prezidentmi v rukách.
A to štát nemá robiť nič?
Ak čítate moje články alebo knihy, odpoveď už viete. Štát má uhnúť z cesty. Práve preto, aby k tomu rozmrazeniu a vytváraniu bohatstva naozaj došlo.
Nedávno som založil novú firmu pre moje online aktivity. Tentoraz som ich zacielil na zahraničný trh. A už to ľutujem. Nie preto, že by som nedokázal nájsť a obslúžiť zákazníkov, ale preto, že podnikať na zahraničnom trhu v dnešnej dobe je niečo, čo robí iba šialenec alebo človek, ktorý nevie, aké je to peklo. Limity na registráciu na DPH – v každej krajine iné, v Maďarsku vo forintoch, v Čechách v českých korunách. Registrácia na daňových úradoch všetkých krajín. Produkty a služby sa z hľadiska daní správajú úplne inak – dokonca je rozdiel, či službu dodávam automaticky alebo ju robí človek (napríklad online kurz, ktorý je nahratý dopredu a kurz, ktorý robím live je z daňového pohľadu iná záležitosť). Ak do toho ešte prichádzajú kryptomeny, doručovanie alebo čokoľvek iné, je to šialenstvo.
EÚ už dávno nie je o voľnom obchode. A tradičná odpoveď fanúšikov európskej integrácie pozostávajúcej z tisícok strán regulácií je – ak nevieš ako sa to má správne robiť, nepodnikaj.
Lenže tento prístup si nemôžeme dovoliť. Naša spoločnosť momentálne nevyhnutne potrebuje, aby ľudia podnikali – čo najviac. Model zamestnávateľov, ktorí behajú po úradoch, zháňajú pečiatky, vypĺňajú výkazy a platia dane a zamestnancov, ktorí pracujú a pípne im na účte výplata sa rozpadol. Mnohí si to ešte nevšimli, ale je mu naozaj koniec. Nevráti sa po lockdowne. Nevráti sa už nikdy. Tí šťastnejší mu budú ešte chvíľu veriť a pracovať, až kým nedostanú výpoveď. Alebo ich zamestnávateľ neskrachuje. Súčasný model produkcie je neudržateľný. Červená páska, pečiatky a dane ho zničili. Ak doteraz vďaka monetárnym ilúziám aspoň na výsledovke vychádzal* (aj keď v realite nie), týmto časom je koniec.
Štát nás môže dostať z tohto regulačno-daňového pekla. Podnikanie by malo byť tak ľahké, že proste začnem. Žiadny živnostenský list, žiadne pečiatky. Ak chcem otvoriť reštauráciu, mal by som vyložiť stoličky na terasu, rozprestrieť obrus a vyrobiť menučko. Super nápomocné schémy dotácií sú krátkodobou záchranou a už teraz vieme, že budú nedostatočné a neobsiahnu všetkých. Jediné, čo štát môže urobiť a čo naozaj pomôže je urobiť podnikanie tak jednoduchým, že ľudia ani nevedia, že podnikajú. Proste niečo robia za peniaze.
Som skeptický, že toto štát bude robiť, ale nastane to tak či tak. Vzájomná výpomoc v paralelnej ekonomike nastane tak či tak. Druhá možnosť je chudoba.
Čo nás čaká?
Všetci budeme musieť začať tvoriť bohatstvo. Nemusíme byť podnikateľmi, ale musíme byť podnikavejší. Tí, čo majú zamestnanie sa ho budú snažiť udržať. Ale aj vrámci neho bude treba prebrať viac aktivity. Nemôžeme všetci od deviatej do piatej spať za počítačmi, chŕliť síru na sociálnych sieťach a čakať výplatu. Aj vrámci zamestnania musíme byť aktívnejší a produktívnejší. A môžeme to robiť popri tom. Rozmraziť bohatstvo a svoju produktivitu.
Monetárne ilúzie
Hviezdičkou som označil monetárnu ilúziu. Vysvetlím, čo tým myslím a prečo je teraz ešte horšia ako kedykoľvek predtým (detaily sú v knihe Zlé peniaze Juraja Karpiša).
Predstavte si, že máte firmu. Je prvý január a máte na účte milión eur, ktoré sa snažíte použiť na to, aby ste vytvorili produkty a tie ste predali so ziskom. Ako väčšina podnikateľov, operujete s maržou okolo 10%-30%. Ak máte dlhý výrobný proces (napríklad vyrábate veľké stroje), na konci roka po úspešnom predaji vašich výrobkov máte na účte 1.2 milióna eur. Zrátate daňové priznanie, zarobili ste 200 tisíc eur. Z toho zaplatíte 40 tisíc eur daň.
Lenže vďaka záchranným balíčkom stúpli ceny. Milión v januári mal o 10% vyššiu hodnotu ako teraz (k meraniu inflácie sa ešte dostaneme). To znamená, že 100 tisíc zo “zisku” je len znehodnotenie peňazí. Keby ste ich neinvestovali do výroby, ale kúpili si niečo, čo nepodlieha inflácii, tak by ste ich vyprodukovali aj tak. Čiže keby ste nerobili nič, len sa ochránili proti rastu cien, tak máte na konci roka 1.1 milióna na účte. A k tomu ešte zaplatíte 40 tisíc daň. Čiže ste vyprodukovali 60 tisíc eur.
Záchranný balíček vás teda stojí reálne peniaze. A navyše – platíte daň z rastu cien, teda aj zo záchranných balíčkov. Nie z toho, že ste niečo vytvorili, ale len z toho, že sa hodnota peňazí stratila.
Ak ste mali ťažší rok 2020 (a kto nemal) a fungovali ste s ročnou maržou 10%, nič ste nevyprodukovali, ale aj tak ste zaplatili 20 tisíc na dani z príjmu. Na finstate vyzeráte dobre, zelené čísla, v skutočnosti ste prerobili.
Meranie inflácie
Samozrejme, ľudia hneď povedia, že podľa štatistického úradu nie je inflácia 10%. Ale málokto nakupuje to, čo štatistický úrad. Rast cien sa počíta totiž zo “spotrebného koša”, do ktorého úradník nahádže to, čo si myslí, že si kupuje priemerný človek. Klobásu, paradajky, nájomné jednoizbového bytu vo Veľkom Krtíši, trochu pohonných hmôt, vyvŕtanie zubného kazu, aromalampu a zimné pneumatiky. Alebo niečo iné. Je to ale to, čo kupujete vy?
Michael Saylor z firmy Microstrategy v tomto podcaste vysvetľuje, prečo jeho firma premenila doláre na účte na Bitcoin. Pretože všetko, čo firma kupuje – budovy, kancelárie, ľudia, … – rastie viac ako 10% ročne. V čase podcastu išlo o 250 miliónov dolárov, ale odvtedy ešte prikúpili. Nasledovala ho firma Square zakladateľa Twittru Jacka Dorseyho s 50 miliónovým nákupom. Mode Global Holdings z Veľkej Británie zmenila 10% svojich rezerv na Bitcoin.
A mali by sme to urobiť možno aj my – možno na zlato, možno na Bitcoin. Tie záchranné balíčky spolu so zvetrávaním skutočného bohatstva túto monetárnu ilúziu prinesú aj do našich každodenných životov. A bude to cítiť.
Samozrejme, mnohé štáty budú chcieť, aby sme zaplatili “daň z kapitálových výnosov”. V skutočnosti je to “daň z klesajúcej hodnoty eura”.
Záver
Produkovať – v práci aj popri práci. Rozmraziť bohatstvo, ktoré máme a nepoužívame. Chrániť sa pred záchrannými balíčkami. Pozerať sa dopredu. Adaptovať, inovovať, nedržať sa pevne minulosti. Lebo jedno je isté – tá sa už nevráti.
Veľký reštart
Kapitoly o kríze a covide nájdete v mojej novej knihe Veľký reštart. Máme ju v podobe audioknihy, ebooku aj tlačenej knihy. Tú nájdete aj v kníhkupectvách, ale môžete si ju objednať v mojom eshope, dokonca za zvýhodnenú cenu aj s knihou Hackni sa.
