V posledných rokoch, ale hlavne mesiacoch sa v Európe ozývajú hlasy (nie len) novinových komentátorov, ktorí volajú po cenzúre sociálnych sietí ako X (predtým Twitter) či Facebook. Ich argument? Tieto platformy sú zbraňou hybridnej vojny, šíria dezinformácie a ohrozujú spoločnosť. Riešenie, ktoré navrhujú, je jednoduché – centralizované zásahy vlád alebo európskych inštitúcií, ideálne až zákaz týchto sietí.
Ale je to naozaj cesta k bezpečiu? Alebo je to len ilúzia stability, ktorá nás robí zraniteľnejšími? V tomto článku sa pozrieme na to, prečo cenzúra zlyháva a ako môžeme namiesto nej stavať na antifragilite – schopnosti profitovať z chaosu namiesto toho, aby nás ničil.
Opatrovateľský štát ako riešenie?
Intelektuáli, ktorí tlačia na cenzúru, často vidia bežných ľudí ako “coconut people” (“dezolátov”) – teda ako ovce, ktoré ľahko podľahnú manipulácii a šíria dezinformácie ďalej. Ich logika je jasná: ak sú ľudia takíto zraniteľní, potrebujeme centralizovaný systém, ktorý ich ochráni. Nazvime to “coconut people management system” – vládu alebo nadnárodné inštitúcie, ktoré rozhodnú, čo je prípustné a čo už je útok v “hybridnej vojne” (mimochodom, totálne pomýlený termín).
Chcú zachrániť svet pred hybridnou vojnou, napríklad z ruských trolích fariem, a sociálne siete vidia ako zdroj problému, ktorý treba vypnúť, ak umožňujú šírenie dezinformácií alebo manipuláciu. Samozrejme, pre seba si predstavujú výnimku – keby boli siete zakázané, oni by si zapli VPN a pokračovali ďalej. Však musia vedieť, čo sa deje, nacítiť to a potom o tom písať články.
Tento prístup má však jeden zásadný problém: komentátori sami seba nepovažujú za súčasť problému. Sú presvedčení, že oni manipulácii nepodliehajú a ich úlohou je chrániť spoločnosť pred dezinformáciami. Ale v nelineárnom a dynamickom svete, v akom žijeme, takéto centralizované riešenie nefunguje. Prečo?
Ilúzia stability: Prečo cenzúra zlyháva
Centralizovaná cenzúra vyzerá na prvý pohľad ako elegantné riešenie. Zakážete sociálne siete, obmedzíte šírenie dezinformácií a spoločnosť je “v bezpečí”. Ale realita je iná. Svet nie je statický – je chaotický, mení sa a prispôsobuje. Ak v Európe vypnete X alebo Facebook, čo urobí “hybridný vojak” z ruskej (čínskej, bieloruskej, …) dezinfo farmy? Pôjde domov variť boršč? Nie. Nájde nový spôsob – iné platformy, tradičné médiá alebo osobné siete. Problém sa nevyrieši, len sa presunie.
“Namontujem ti tam Telegram”
Po tom ako Facebook odstránil stránku Ľuboša Blahu jeho “marketingový tím” prešiel na Telegram. Samotný súdruh Blaha to komentoval pozitívne, pretože sa mu zvýšil dosah. Ako je to možné a prečo sa nepresunul skôr?
Kým si budoval stránku na Facebooku, bolo ťažké presunúť ľudí, ktorí ho sledovali na inú platformu. Načo, veď ho už sledujem na Facebooku. V dynamickom svete to však nefunguje tak, že niečo urobíte a nikto na to nezareaguje.
Pekný príbeh zažil kamarát v električke tesne po zrušení. Videl a počul telefonujúceho dôchodcu ako hovorí (zjavne kamarátovi) “Nie telegram na pošte, to je aplikácia. Počkaj, ja dojdem a namontujem ti to do mobilu!”
Doteraz na to nemal nikto žiadny dôvod – pôvodná platforma fungovala. Ale snaha o cenzúru vytvorí protireakciu. Ak niekoho chcú zakázať, asi má čo povedať, čo niekomu nevyhovuje, takže ho začnem sledovať o to viac.
Áno, Telegramové kanály (skupiny) majú často menej sledujúcich ako ľudí, ktorí lajknú Facebook stránku. Ale je tam aj dosť zásadný rozdiel – to, ktoré príspevky vidíte na Facebooku za vás rieši algoritmus. Viditeľnosť príspevkov je väčšinou menšia ako 1%, závisí od toho, ako s danou stránkou interagujete, kedy si sociálnu sieť otvoríte a podobne. Na Telegrame vidíte každý príspevok a dostanete k nemu aj notifikáciu. Súdruh Blaha 5x denne vo vašej hlave. Napísal niečo zaujímavé? Tlačítko forward do ďalšej skupiny s 500 ľuďmi. Nech sa páči, (ne)výhoda sieťových efektov v plnej kráse.
Centralistický a statický pohľad na svet
S centralistickým a statickým pohľadom sa stretávam relatívne často. Ak zákony platia stopercentne a nikto ich nikdy nebude obchádzať, stačí prijať zákon proti neželanému správaniu a to okamžite zmizne. Centralistické je na tom prijímanie zákonov z centra, statická je viera, že prostredie nebude reagovať a dopad zakázaného (negatívneho) správania zmizne.
Aká je realita? Centralizácia zvyšuje fragilitu systému. Podľa Nassima Nicholasa Taleba je krehkosť (fragilita) reakcia systému na stresory, kedy systém trpí pri zmenách (stresoroch: volatilite, pôsobení času, …). Predstavte si to ako sklenenú vázu – stačí malý otras a rozbije sa. V matematickom slova zmysle hovoríme o konkávnej odozve na stresor: čím viac sa prostredie mení (napríklad útoky dezinformáciami), tým horší je výsledný dopad
Obrázok: Na osi x máme príčinu a na osi y dopad. Ak sme v stabilnom svete (stojíme na bode A), máme dopad, ktorý je vyšší ako keď vykročíme z tohto bodu vľavo a vpravo. Výsledný dopad (lineárna kombinácia dopadov) je horší (bod B), aj keď priemer príčin je rovnaký ako v prvom prípade. Toto vyplýva z Jensenovej nerovnosti. Systém v tomto prípade teda horšie znáša zmeny (stresor) ako keby sme ostali na rovnakom mieste. Toto je matematická vlastnosť konkávnych funkcií.
Ak vidíme, že stresor spôsobuje niečo zlé, je prirodzená reakcia odstrániť stresor. Tak sa dostaneme k ilúzii stability a naozaj chvíľu môžeme pozorovať znížené dopady. Lenže problém je, že v dynamickom svete nikdy nedokážeme stresory odstrániť. Keď už nič iné, tak čas (stresor) plynie stále a útočníci prispôsobujú taktiky.
Centralizovaný “nanny state” (opatrovateľský štát) vytvára ilúziu stability, ale v skutočnosti je to rozbuška čakajúca na výbuch.
Naopak, ak by sme mali menej centralizovaný systém – nazvime to “menej štátu” – chaos by síce existoval, ale dopady chýb by boli menšie. Predstavte si to ako malé petardy namiesto jednej veľkej bomby. Ak urobí zlé rozhodnutie starosta Dolného Kubína, má to dopad na oveľa menej ľudí ako keď urobí chybu predseda Európskej komisie. Chyby sa stávajú v oboch prípadoch, no ich efekt je obmedzený. Navyše starostovia môžu kopírovať, čo je užitočné a tým dynamicky reagovať na prostredie. Ak niečo funguje v Dolnom Kubíne, možno to preberie aj Banská Bystrica, ale ak sa zmení prostredie a riešenie zo Zvolena je lepšie, časom sa prepne Banská Bystrica, lebo vidí, že v Dolnom Kubíne pôvodné riešenie prestalo fungovať. Takto v dynamickom systéme objavujeme, čo funguje.
Antifragilita: Ako otočiť krivku na konvexnú
Obrázok: V prípade konvexnej (antifragilnej) funkcie naopak chceme pôsobenie stresora, pretože výsledok (bod B) bude lepší, ako keby sme ostali stáť na mieste (bod A).
Cieľom nie je zastaviť chaos (stresory) – to je nemožné. Cieľom je zmeniť spôsob, akým naň reagujeme, aby sme z neho profitovali. Toto je podstata antifragility: systém, ktorý sa zlepšuje, keď je vystavený stresu. V grafe s osou X (stresor – zmena, volatilita, chaos) a osou Y (dopad) hovoríme o konvexnej odozve: čím viac sa prostredie hýbe, tým lepšie pre nás. Ak vychádzame z toho, že svet je dynamický (opäť – minimálne plynie čas, čo je stresor), tak chceme mať na stresor buď robustnú alebo antifragilnú odpoveď. Antifragilnú odpoveď na stresor vyjadruje konvexnú krivka.
Ako to dosiahnuť v boji proti dezinformáciám a hybridnej vojne? Tu sú tri kľúčové stratégie:
Decentralizácia
Centralizované riešenia zväčšujú dopad chýb – rozhodnutie Európskej komisie ovplyvní milióny ľudí naraz. Ak sa pomýli, je to katastrofa. Naopak, decentralizované siete obmedzujú downside (negatívny dopad). Napríklad, ak sa dezinformácia šíri v malom spoločenstve, jej efekt je oveľa menší, ako keby zasiahla celú krajinu. Decentralizácia znamená, že žiadna chyba nemôže spôsobiť systémový kolaps.
Zmena dynamiky
Zmena dynamiky v tejto podobe je forma decentralizácie. Čo tým myslím je, že ak akcia vyvoláva reakciu (“protitlak”) – a očakávame to, je dobré si rozmyslieť, či je dobré v prvom rade robiť tú akciu.
Ak bude reakciou na zákaz niečoho “going dark” (ako povedal šéf FBI James Comey), kedy už nebudeme vidieť, čo sa v istom názorovom spektre deje, možno to nezakazujme. Ak vieme, že časť spoločnosti nechce niečo podporovať alebo na to prispievať (lebo je to proti ich základným hodnotám, nech sú akékoľvek), možno je rozumnejšie ich do toho nenútiť. Pretože ak budú pri moci, obráti sa kyvadlo na presne opačnú stranu.
Je to forma decentralizácie (“každý nech si robí čo chce, ak ma neobmedzuje”), ktorá platí dividendy v budúcnosti.
Opcionalita
Na osobnej úrovni môžeme využiť opcionalitu – mať možnosti, ktoré môžeme, ale nemusíme využiť. Opcionalita má antifragilnú odpoveď na stresory (pre traderov: payout je konvexná, teda antifragilná funkcia).
Neviažte sa na jediný zdroj informácií, nechajte si možnosti otvorené. Je to ako poistka: ak sa situácia zhorší, máte “opciu” vyskočiť z problému a preskočiť do iného režimu.
Hodnota takejto flexibility rastie s volatilitou (stresor). Pri opciách je najdôležitejšie mať ich k dispozícii skôr ako ich potrebujete.
Rekonfigurácia siete dopadov
Prestaňte sa spoliehať na siete, ktoré šíria fragilitu (napríklad centralizované médiá či politické štruktúry závislé od štátu), a vytvárajte prepojenia tam, kde je upside (pozitívny dopad na stresory).
Napríklad, zapojte sa do komunít založených na kritickom myslení alebo decentralizovaných sietí, ako sú Bitcoineri. Tým prerušíte tok negatívneho dopadu a posilníte odolnosť.
Samozrejme, mnohých napadne, že “je síce pekné, že nečítam dezinfo správy, ale nesprávne volia iní, to ma nezachráni”. Zachráni ma však to, že mám prepojenia s ľuďmi, s ktorými môžem interagovať a vytvárať spoločnú hodnotu a mám opciu (napríklad žiť a podnikať v krajine, na ktorú je dopad “nesprávneho volenia” minimálny). Nemusím sa hneď sťahovať, mám opciu. A nie som závislý od výsledku volieb (ako napríklad kultúra postavená na štátnych grantoch), práve naopak, posilňujem väzby, ktoré sa v tomto prostredí správajú dobre (napríklad poskytujem opcie).
Panika vs. kľudný plán
Ľudia, ktorí volajú po cenzúre, často reagujú panicky. Vidia hrozbu a ich prvý inštinkt je “vypnúť to”. Ale panika vedie k unáhleným rozhodnutiam, ktoré fragilitu ešte zvyšujú. Namiesto toho potrebujeme contingency plan – premyslenú stratégiu, ktorá počíta s chaosom a využíva ho. Kľudný prístup nám dáva priestor na adaptáciu, nie na slepé zákazy.
Prečo centralizácia nie je odpoveď
Niektorí by mohli namietať: “Ale coconut people / dezoláti / …. sú tu a budú tu ešte dlho. Nepotrebujeme vládu, ktorá ich ochráni pred manipuláciou a nás pred ich zlými rozhodnutiami?” Ak ste “fragilista” tak áno, centralizácia sa vám zdá logická. Ale potom sa nemôžete čudovať, že vám to “vybuchne pod rukami”. Kombinácia “coconut people” a “opatrovateľský štát” (“nanny state”) je časovaná bomba. Stačí jeden stresor, ktorého negatívny dopad bude väčší ako tolerancia a v komplexnom systéme spoločnosti dôjde k “zmene režimu”. Tým nemyslím zmenu politického režimu, ale dôjde k zmene toho, ako sa veci správajú. Pozitívna spätná väzba sa otočí na negatívnu spätnú väzbu (alebo opačne) a dostaneme sa do systému interakcií, ktoré sa správajú úplne inak a nepredvídateľne.
Toto celé sme si mohli odpustiť, ak by sme namiesto stability budovali antifragilitu.
Naopak, “coconut people” v decentralizovanom systéme znamenajú len malé petardy – občasné chyby s obmedzeným dosahom. V nelineárnom svete musíme ladiť práve tento negatívny dopad. Centralizácia ho zväčšuje, decentralizácia ho znižuje.
Záver: Nebojujme s chaosom, využime ho
Svet nie je statický a nikdy nebude. Predstava, že prijmeme zákon a všetci ho budú dodržiavať bez obchádzania, je naivná. Cenzúra a centralizované riešenia sú konkávne stratégie – čím viac sa snažíte stabilizovať, tým krehkejší systém vytvárate. Naopak, decentralizácia, opcionalita a rekonfigurácia siete dopadov sú konvexné stratégie – umožňujú nám adaptovať sa a rásť s každou zmenou.
Snaha o absolútnu kontrolu informačného priestoru je nielen márna, ale priamo škodlivá. Vytvára systém, ktorý je čoraz fragilnejší a náchylnejší na katastrofické zlyhania.
Namiesto toho potrebujeme budovať antifragilné štruktúry, ktoré:
- Umožňujú malé zlyhania, z ktorých sa systém učí
- Podporujú decentralizáciu a opcionalitu
- Vytvárajú priestor pre prirodzenú adaptáciu
V nelineárnom svete nie je riešením snaha o elimináciu chaosu, ale vytvorenie systému, ktorý z neho dokáže profitovať. Len tak môžeme získať skutočne odolnú spoločnosť – vznikne spontánne z dobrých semienok.