Svet nám nič nedlží – a to je dobre (čo s ľuďmi čo odmietajú nosiť rúška)

V súvislosti s aktuálnou pandémiou sú sociálne siete plné obviňovania, kto kedy vyšiel z domu bez masky, ako treba ľudí zavrieť doma a ako ich potrestať, keď to porušia. Také množstvo negativity vôbec nekoreluje s tým, čo v skutočnosti vidím vo svete.

V Čechách pokutujú ľudí bez rúšok, v rôznych krajinách naháňajú ľudí, ktori sa išli prejsť do hôr, či ísť si zakajakovať. Aj keď tento spoločenský tlak asi funguje na to, aby všetci zo strachu pred tým, že ich niekto bude naháňať alebo im nadávať boli aspoň neviditeľní, je to podľa mňa nesprávny postoj, ktorý nám škodí.

Zodpovednosť za seba

Efektivite opatrení sa budeme venovať neskôr. Mám ale predtým takýto návrh. Môj osobný postoj je, že za svoje zdravie si zodpovedám sám. Keď vyjdem von, mám všetky ochranné prostriedky (väčšinou vrátane okuliarov). K ľuďom sa nepribližujem. Ak sa idem prejsť do prírody, chodím po chodníčkoch, kde nie sú iní ľudia. Keď musím okolo niekoho prejsť, niekoľko metrov pred nimi vydýchnem, prejdem a nadýchnem sa (cez ochranný prostriedok) až ďalej.

Ak sa nechcem nakaziť, obmedzujem kontakt s ľuďmi na nevyhnutné minimum.

Prečo je to dobré? Pretože nad tým, čo robím ja mám 100% kontrolu. Nad tým ako sa správajú iní ľudia kontrolu nemám. To, že všetci budú dodržiavať karanténne opatrenia je ilúzia, bez ohľadu na to, koľko blokových pokút udelí mestská polícia. To, že si niekto dá tenký letný šál pred tvár je síce pekné gesto, ale za mňa je taký človek „koviďák“ a obchádzam ho v ideálnom prípade na viac ako štyri metre.

Ak sa správam zodpovedne, aby som sa ja nenakazil, všetko navyše, čo urobia iní ľudia je pekné a príjemné prekvapenie. Keď vyjdem von a väčšina ľudí má ochranné prostriedky, obchádza ma, som príjemne prekvapený a teším sa, že to ľudia berú vážne. A ak niekto náhodou takéto niečo nerobí, beriem to tak, že to je jeho vec a nepoznám všetky okolnosti jeho rozmýšľania. Možno je to niekto, kto si nemôže dovoliť ani rúško.

Pri takomto postoji nemôžem byť naštvaný alebo negatívne naladený – každý človek je pre mňa buď neutrálny prípad (z pohľadu jeho správania) alebo príjemné prekvapenie.

Z pohľadu môjho osobného postoja je každý momentálne potenciálny šírič infekcie a je moja zodpovednosť, aby som sa pred ním ochránil.

Decentralizácia pravidiel

Zároveň treba rešpektovať súkromné pravidlá. Prečo až tak nevolám po centrálnych pravidlách? Pretože centrálne pravidlá nevedia zohľadniť lokálne okolnosti. Prežívame fetiš na to, ktorá krajina urobí aké zákazy, bez ohľadu na efektivitu. Ísť sa prejsť bez rúška do kysuckých lesov je pre mňa v pohode, nestretnem živého človeka a keď áno, je odo mňa ďaleko, môžem mu tak maximálne zamávať z dvadsiatich metrov. Jediný, kto by ma v takom prípade ohrozil je ten policajt, ktorý by mi chcel dať blokovú pokutu.

Pri súkromných (lokálnych) pravidlách je to iné, tie reagujú na riziko a na potreby zákazníkov. Ak chce lekáreň, aby mala zamestnancov a klientov, zaviesť opatrenie „vstupujte po jednom a s rúškom“ je v pohode. V Zelenom obchode vo Freshmarkete musíte mať rúško, musíte si dezinfikovať ruky (majú zariadenie na bezkontaktné čapovanie na ruky) a rozdávajú jednorázové rukavice. Povedia vám kde máte stáť, keď čakáte. Toto má dva účely – radšej nakúpim v takomto obchode ako v nejakom reťazci, kde niekto ochytáva rukami zeleninu (teda ochytávajú vraj hlavne pečivo, ale to nejem, takže to mi je jedno). A samozrejme ochraňujem aj zamestnancov obchodu (ktorí sú navyše tiež chránení).

Lokálne pravidlá sú pritom prispôsobiteľné situácii. Doma máme špeciálny režim, k nám domov okrem obyvateľov momentálne nesmie nikto. Môže mať aj pečiatku od riaditeľa nemocnice, že je zdravý, je jedno či je to rodinný príslušník, ak neudelíme špeciálnu výnimku, zákaz vstupu. Sú miesta, kde sa môže vstupovať za istých okolností (napríklad s rúškom). A to je v poriadku. Pekne to poukazuje na decentralizáciu pravidiel a krásu „lokálnej diskriminácie“. Pravidlá spolu súťažia v konkurencii a ja si môžem vybrať, či chcem ísť medzi ľudí, ktorí rukami ochytávajú pečivo alebo do obchodu, kde bez dezinfekcie rúk a jednorázových rukavíc nemôžete ani vstúpiť. To všetko spolu s inými faktormi (čo tam majú, aké sú ceny) umožňuje, aby som sa unikátne rozhodol. Ani toto moje rozhodnutie nie je ale správne pre všetkých. Niekto si zeleninu superdôkladne umyje (to robíme inak aj my), rožky zohreje v mikrovlnke a teší sa, že ušetril. Centrálne nevieme povedať, čo je správne.

Jednotlivé pravidlá fungujú v konkurencií súkromných poskytovateľov. Na tomto príklade pekne vidno, že správne pravidlá v spoločnosti objavujeme. Ľudia si často myslia, že sa primárne riadime nejakými zákonmi, ktoré sú centrálne dané, ale v skutočnosti sa riadime prevažne súkromnými pravidlami. Do niektorého nákupného centra môžeme so psom, do niektorého nie. Ak nemám rád psov, idem tam, kde viem, že určite nebudú. Ak chcem ísť venčiť psa a pri tom nakúpiť, idem tam, kde psi sú. Ak mi je to jedno, idem kamkoľvek.

Tento proces sa volá objavovanie pravidiel alebo ešte lepšie rulescaping. Mať jednotné pravidlá pre všetky prípady je kontraproduktívne. Dokonca ani v paralelnej spoločnosti netreba pozerať na pravidlá touto optikou jednotnosti. Niektoré pravidlá platia pre členov komunity, niektoré pre návštevníkov. Niektoré platia v jednej časti budovy, niektoré v inej. Ak vďaka nejakému pravidlu chodí menej ľudí a zároveň chceme, aby chodilo viac (čo nemusí a ani nie je vždy cieľ), musíme to pravidlo vymyslieť inak.

Takže – svet nám nič nedlží, ale rešpektujeme lokálne pravidlá. A aj na základe toho, aké tieto lokálne pravidlá sú sa rozhodujeme – kam ideme, kde nakúpime a podobne.

Pri takomto nastavení si uchováme pozitívne nastavenie: V prvom rade chránime seba. Nikto iný nezodpovedá za naše zdravie, len my sami. Vynucovanie lokálnych pravidiel necháme na tých, ktorí ich nastavili. Ak vidíme, že ich nevynucujú, tak v skutočnosti takéto pravidlo neexistuje a nejdeme tam znova (ak v obchode s potravinami niekto ochytáva rukou rožky a nikto s tým nič nerobí, tak pravidlá možno majú napísané na stene, ale nevynucujú ich, takže sú to placebo pravidlá a v takom obchode už nakupovať nebudeme).

Čiže – sme vždy spokojní. Nepočítame s tým, že niekto rieši náš problém. Nikto nám nič nedlží. Svojimi rozhodnutiami navštevujeme také miesta, kde nám vyhovujú pravidlá. Zároveň takéto miesta podporujeme tým, že tam nakupujeme a míňame svoje peniaze, čím signalizujeme, že nám takéto pravidlá vyhovujú.

Alealeale… efektivita!

Efektivitou sa oháňajú ľudia často, pričom ju málokedy skutočne vyhodnocujú. Zavretie hraníc má zmysel v prípade, keď je výrazne iná pravdepodobnosť nákazy niekoho spoza hranice. To už v Európe neplatí, pravdepodobnosť, že ma nakazí niekto z Hainburgu je veľmi podobná tomu, že ma nakazí niekto zo Senca, takže arbitrárni ujkovia, ktorí nepúšťajú ľudí cez čiarku na mape sú zbytoční. Nech s pištoľkou dávajú pozor na to, aby ľudia dodržiavali pravidlá v mobilných testovacích centrách. Máme jedno v Ružinove, štyri v Petržalke, sedem na Dolných Honoch a tak. Však? Nemáme.

Hraničné kontroly sú presne krásny prípad placebo efektu, aby ľudia mali pocit, že „vláda niečo robí“. Áno, aj vláda niečo môže robiť. Volá sa to testovanie a nasledovanie kontaktov (contact tracing). To funguje v Južnej Kórei. Netreba centrálne hovoriť kto kam môže a nemôže chodiť, treba testovať, testovať, testovať. Ak je niekto SARS-Cov-2 pozitívny a teda infekčný, treba si s ním sadnúť a opýtať sa ho, s kým sa za posledných pár týždňov stretol, rozprával a podobne. Zákon o špehovaní na základe mobilov je na to zbytočný, dáta z mobilov nie sú až tak presné, aby v tomto pomohli (boli títo ľudia naozaj spolu alebo jeden bol na prvom poschodí a druhý na treťom? Bola medzi nimi stena? Sedeli oproti sebe 10 metrov na lavičke alebo sa rozprávali?)

To, čo skutočne funguje treba odmakať. Testovať a naozaj stráviť čas s ľuďmi, aby si spomenuli, s kým boli v bližšej interakcií. A potom otestovať aj ich a všetkých, s ktorými sa stretli oni. Testovanie musí byť jednoduchšie ako tankovanie benzínu. Zaregistrujem si e-mail adresu alebo kontakt v appke, ukážem QR kód, výter, odchádzam. Interakcia s človekom pár sekúnd. Do 24 hodín mi príde správa, či som pozitívny a ak som pozitívny, zavolá mi niekto, kto so mnou prejde otázky s kým som bol.

Toto je efektivita. Dávať pokutu turistom ako to robia v Čechách je blbosť. Vyhlasovanie mimoriadnych stavov asi rozloží RNA sekvenciu vírusu, lebo vírusy nemajú radi mimoriadne stavy?

Ľudia sa nedožadujú efektivity. Dožadujú sa toho, aby „vláda niečo robila“. Keď vidia niekoho bez rúška, hneď je z toho päť statusov na sociálnych sieťach, dovolávanie sa policajnej ochrany. Prečo sa tí ľudia v prvom rade nechránili?

Záver

Svet nám nič nedlží. Za svoje zdravie a šťastie zodpovedáme sami. Volať po tom, aby za nás niekto iný (a je jedno, či sú to politici alebo zdravotníci alebo susedia) riešil naše problémy je teraz síce v móde (entitlement, social justice warriors).

Vôbec nespochybňujem vážnosť situácie, práve naopak – situácia je vážna a práve preto si musíme dávať proaktívne bacha. Písal som o tom v tomto blogu – ako na to, prečo treba začať od seba a prečo je táto situácia prúser. A čo niektorí biohackeri robia, aby znížili riziko nákazy sme preberali na Biohacking meetupe, z ktorého je záznam. Dozviete sa aj to, čo robíme so strachom a stresom.

Všetkým držím palce. A ostaňte dobre naladení, ľudia naozaj robia všetko, čo môžu. Ja som z reakcie ľudí veľmi príjemne prekvapený.

O knihe Veľký reštart

Tento text je súčasťou mojej knihy Veľký reštart. V nej mapujem spôsoby rozmýšľania v prostredí neistoty, ako dosiahnuť v živote antifragilitu, uvažovať aj v prípade ak neviem predvídať budúcnosť, ako zvýšiť slobodu pomocou opcionality a pod. Táto kniha je voľným pokračovaním knihy Hackni sa o mindsetoch v podnikaní, slobode, živote, kryptomenách a budúcnosti.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

You can encrypt your comment so that only juraj can read it.