Kategórie
blog

COVID-19: Osobný prístup

Prečo zase ITčkar píše blog o coronavíruse COVID-19? Samozrejme, nie som virológ, epidemiológ, neštudoval som verejné zdravotníctvo ani nič podobné. A ani sa netvárim, že týmto témam rozumiem. Tento blog je o myšlienkovom postupe. Pretože názory odborníkov, štúdií a podobne každý človek musí vyhodnotiť a na základe toho musí prispôsobiť svoje konanie. Na druhej strane mám pocit, že niektorí „odborníci“ by mali vrátiť svoj diplom – nie PhD z medicíny, ale maturitný.

Hneď na začiatok hovorím – toto je moje vyhodnotenie situácie, s tým ako vnímam riziká a náklady ja. Každého situácia je iná a takmer určite budete musieť svoje rozhodnutia prispôsobiť vašej situácií. Individuálne rozhodnutia by mali byť informované odborníkmi, ale robené s ohľadom na individuálnu situáciu. Čo platí pre päť miliónov ľudí nemusí platiť pre vás.

K úvodnému obrázku: Viem, že to čo je na obrázku ma proti nákaze neochráni, fotka je ilustračná, keď som mal pociť, že chcem chrániť svoju identitu, nie svoje sliznice.

Podcast

Ak radšej počúvate ako čítate, v spolupráci s podcastom Človek zvedavý sme natočili podcast o coronavíruse. Neobsahuje všetky informácie z blogu, ale odporúčam ho vypočuť.

Osobná zodpovednosť

Mnohí ľudia diskutujú na internetoch o tom, čo by mal robiť štát, resp. ako ktorý štát reaguje. To je síce fajn, ale v prvom rade treba diskutovať, či treba zmeniť svoje správanie a ak áno, tak ako. Aj napriek tomu, že by sme v každej situácii chceli, aby problém za nás vyriešili „oni“ a pýtame sa koľko jednotiek intenzívnej starostlivosti má naša spádová nemocnica, ísť v takejto situácii von na konferenciu, podať si ruky s päťdesiatimi ľuďmi a dožadovať sa štátu, aby vyriešil tento problém je… čistý signaling. Chcete mať pravdu na Internete alebo riešite nejaký konkrétny možný problém?

Hneď na začiatku poviem, čo som urobil ja a potom si povieme ako som k týmto rozhodnutiam dospel. Odvolal som účasť na dvoch konferenciách. Neorganizujem akcie v Polis, dokonca teraz sme až do odvolania Paralelnú Polis zatvorili. Nestretávam sa s ľuďmi, ktorí cestovali lietadlom, vlakom alebo autobusom. Nepodávam si s ľuďmi ruky. Umývam si ruky. Kúpil som trvácne jedlo, ktoré aj tak spotrebujeme – mám ho iba trochu viac. Naplnil som bandasku vodou. Mám respirátory. A solárny panel s baterkou, ale to najmä preto, že som to chcel urobiť už dávnejšie. Čistý prepper.

Na druhej strane máme odborníkov, ktorí hovoria, že je to zbytočná panika, o tri mesiace bude po nej, prípadne „je to iba horšia chrípka“. A teraz príde táto finta, ktorú väčšina ľudí stále nechápe. Nepochopili ju ani pri mojom článku „Ako zachrániť planétu bez použitia strachu„.

Predpovede a intervaly spoľahlivosti

Predpovede a modely hovoria o budúcnosti. Budúcnosti, ktorá ešte nenastala. Každá predpoveď musí mať interval spoľahlivosti (confidence interval) – či ho už vieme alebo nie. Predpoveď „zajtra bude v Bratislave pršať“ nemá žiadny zmysel, ak nevieme, či je stopercentná, deväťdesiatpercentná alebo päťdesiatpercentná šanca, že sa táto predpoveď naplní. Samozrejme, interval spoľahlivosti nemusíme presne poznať, ale každá predpoveď budúcnosti pracuje s neistotou.

Preto keď nejaký otitulovaný epidemiológ povie, že „nie je dôvod k panike, o tri mesiace bude po tom“, mali by nám zasvietiť všetky červené kontrolky a mali by sme sa dožadovať odpovedí minimálne na dve otázky: „S akou pravdepodobnosťou?“ a „Čo ak nie?“. A presne preto by ľudia, ktorí vypúšťajú z úst takéto tvrdenia mali vrátiť maturitný diplom.

Tu pekne vidno ten problém – povedať „toto sú možnosti, ktoré môžu nastať s dostatočnou pravdepodobnosťou a poďme sa na ne pripraviť“ neznamená nesúhlasiť s odborným názorom. V článku o záchrane planéty som povedal, že klimatické modely majú interval spoľahlivosti a poďme rozmýšľať, čo urobiť ak sú pravdivé. Neznamená to, že spochybňujem klimatické modely – otázku ich pravdivosti nechám nerozriešenú a premýšľam nad tým, čo robiť za každých okolností.

V tomto prípade je to podobné – ak je to „iba chrípka, nie je dôvod k panike, o tri mesiace bude po nej“ a netreba zmeniť svoje správanie, fungujeme ako doteraz. Táto možnosť je pokrytá a poďme sa pozrieť na otázku „čo ak to tak nebude“.

Samozrejme, toto rozmýšľanie má tiež svoje náklady. Poďme sa pozrieť ešte raz na pôvodnú otázku: „toto sú možnosti, ktoré môžu nastať s dostatočnou pravdepodobnosťou a poďme sa na ne pripraviť“. Čo je v tomto prípade dostatočná pravdepodobnosť?

Ak by ste v tomto momente chceli urobiť analýzu nákladov a výnosov (cost-benefit analysis, CBA) alebo analýzu nákladov a efektívnosti (CEA), sklamem vás. Keďže je to hra s opakovaným vystavením sa riziku s absorpčnou bariérou, takáto analýza nedáva žiadny zmysel. Vysvetlím.

Absorpčná bariéra je situácia, kedy „hra“ končí. Ak hráme hazardnú hru, kde máme 51% šancu vyhrať trojnásobok vkladu a 49% šancu prehrať vklad, dlhodobo by sme mali byť v zisku. Ale to iba v prípade, že vieme manažovať vklad. Ak prvé čo urobíme je, že pôjdeme „all-in“, prehráme všetko, odchádzame smutní domov – hra skončila a my sme prišli o všetko. Dosiahli sme absorpčnú bariéru. Tomuto scenáru sa dá predísť tak, že na vklady používame Kellyho kritérium, ale tým vás nebudem zaťažovať.

Absorpčná bariéra je v skutočnosti nekonečná strata, je to situácia, v ktorej sa nedá pokračovať. A existencia absorpčnej bariéry znemožňuje cost-benefit analýzu, pretože tá vždy vyjde negatívna. Prvou úlohou v hazardnej hre je nikdy nedosiahnuť absorpčnú bariéru. Čo je absorpčná bariéra v prípade COVID-19? Jednou z nich je naša smrť. Ak sme boli premúdrelí, uverili sme „pohoďákom“ a zomrieme, je už jedno, kto mal pravdu a kto „panikáril“.

Ak absorpčná bariéra nastane v 1% prípadov, je to stále príliš veľa. Samozrejme, ako absorpčnú bariéru môžeme vnímať aj smrť blízkych rodinných príslušníkov. Náklad asi nie je nekonečný (my žijeme, ale nežije sa nám zrovna dobre, obzvlášť v prípade, že sme daného rodinného príslušníka nakazili my). V takejto situácií je asi náklad stále privysoký (u mňa je určite vyšší ako ostať mesiac-dva pracovať z domu so zásobou konzerv).

Mimochodom, absorpčná bariéra sa dá vyriešiť aj inými spôsobmi. Napríklad neizolujem seba, ale izolujem seba od ľudí s vyšším rizikom (rodičia, starí rodičia, fajčiari, diabetici). Neprídem pozrieť tri mesiace starých rodičov, ale dodám im jedlo, aby nemuseli oni ísť do obchodu a cestovať MHD. Môžu sa ísť kľudne prejsť po okolí a ísť domov, ale mali by sa vyhýbať interakciám s ľuďmi a izolovať sa.

To, že nejde použiť cost-benefit analýzu v prípade existencie absorpčnej bariéry neznamená, že sa v prostredí absorpčnej bariéry nedá rozumne rozhodovať (a opäť opakujem – pre každého to znamená niečo iné, o čom tu píšem ja sú moje rozhodovacie kroky). Znamená to iba to, že nemôžeme používať modely a postupy, ktoré v prostredí existencie absorpčnej bariéry nedávajú zmysel.

Nie sú to izolované udalosti

Ďalším problémom je, že prípadnú nákazu väčšina ľudí vníma ako izolované udalosti. Mám 0.3% pravdepodobnosť v mojej vekovej skupine, že ak sa nakazím, tak zomriem. Takže pohodička, v pondelk idem na konferenciu, podávam si ruky, usmievam sa a nijak sa nestresujem. Na obed s kolegami, potom míting s kamošmi. A v nedeľu idem k babke na obed, lebo však každý týždeň chodím v nedeľu na obed k babke, zlomilo by jej srdce, keby som neprišiel – a nič mi nie je, som zdravý ako rybička.

0.3% pravdepodobnosť smrti pri nákaze vnímam v kontexte toho, či idem na konferenciu, ale už nie v kontexte toho, že babička ktorá fajčí ako komín má pravdepodobnosť smrti násobne vyššiu.

Taká normálna chrípka

Ak sa rozhodneme, že niečo urobíme, nie je to izolovaná udalosť. Ísť s horúčkou do práce, nakaziť kolegov, ktorí idú v nedeľu pozrieť na obed babku je niečo, čo ja osobne nazývam anglickým výrazom „dick move“. Preboha, robte z domu!

Problém je ten, že až 14 dní môžu byť ľudia infekční, ale neprejavujú sa žiadne symptómy. Takže to je ešte zložitejšie. Stretol som sa s kamarátom, ktorý priletel z Malajzie a idem do práce? Ak už nič iné, tak prosím o tomto informujte kolegov, aby mohli ostať doma oni.

Ešte iný pohľad na pravdepodobnosť: Ak je úmrtnosť 3%, tak to znamená, že pravdepodobnosť, že zo skupiny 50 nakazených známych nikto nezomrie je 21%. Ak máte 70 ľudí, na ktorých vám záleží a ktorí sú nakazení, pravdepodobnosť že nikto nezomrie je okolo 11%. Samozrejme, za predpokladu rovnakého vekového rozloženia ako toho, pri ktorom sa počíta priemer (a počítam to z nakazených ľudí, nie zo všetkých známych).

Výroky „odborníkov“ že pohodička, nie sú dôvod k panike by som prirovnal k ruskej rulete. Interval spoľahlivosti výroku „je to v pohodičke, nič sa nestane“ je pri ruskej rulete 83%. Čo vám nikto nepovie je, že zvyšných 17% je absorpčná bariéra. Ak nehráme iba raz, sme po chvíli určite mŕtvi. A hru „COVID-19“ nehráme iba raz, hráme ju pri každom stretnutí s potenciálne nakazeným človekom keď nie sme nakazení a pri každom stretnutí s človekom, keď nakazení sme (bez ohľadu na to, či o tom vieme).

Byť vedomý

Chápem, že rozmýšľať nad nepravdepodobnými apokalyptickými scenármi nie je príjemné. Keď nás ešte odborník v telke uteší, že všetko je v pohode, prečítame si rozhovor s virológom, v Číne klesá počet infikovaných, je to v pohodičke.

Tento prístup sa volá odmietanie reality (alebo možných budúcich realít – bez ohľadu na to, či sú najpravdepodobnejšie).

Je to ale o toľko nepríjemnejšie ako pocit „zomreli mi moji blízki, lebo som sa s niekým nutne musel stretnúť a nakazil som ich“? Áno, tento scenár je málo pravdepodobný. Čo je horšie, že sa nám niekto bude smiať, že sme „panikárili“ keď sa nič nestane (pravdepodobný scenár) alebo to, že budeme žiť s vedomím, že možno práve vďaka nám niekto zbytočne umrel?

(O akceptácii reality trochu aj v tomto článku)

Panika

Sekundárnym javom možnej infekcie je podľa niektorých odborníkov „iracionálna panika“. Títo odborníci totiž urobili vyššie uvedené pravdepodobnostné aj dopadové ohodnotenie reality za vás. Nielenže presne vedia, čo sa stane, koľko potrieb dodávatelia vyrobia, ale aj presne vedia, či chodíte v nedeľu k babke na obed, čo potrebujete k životu alebo že nebude zákaz vychádzať z domu pre ľudí, ktorí sú chorí (čo je zdá sa jeden z najúčinnejších spôsobov zastavenia rozširovania nákazy). Super, že ste sa tak rozhodli drahí odborníci, ale ja sa rozhodnem sám za seba.

Táto panika sa prejavuje tým, že ľudia skupujú niektoré zásoby (konzervy, ryžu, múku, toaletný papier, dezinfekciu a rúška či respirátory…). Aj napriek tomu, že k panike nie je dôvod, je panika „seba-naplňujúce sa proroctvo“. Ak ľudia majú pocit, že príde panika, príde panika, bez ohľadu na ostatné okolnosti.

Najlepšie, čo môžete urobiť v panike je „front-running“ – byť prví, ktorí panikária. Ľudia, ktorí kupujú prví robia dve veci – zásobia sa ešte predtým ako je nedostatok (teda majú na zásobenie sa najnižšie ceny) a zároveň vysielajú trhový signál producentom a distribútorom, že po nejakom tovare alebo službe je dopyt.

Ak sa chcete pozrieť ako paniku nezvládnuť, stačí sa pozrieť do susednej Českej republiky. Čína požiadala krajiny o materiálnu pomoc – rúška, respirátory, dezinfekciu. Kým to prebublalo byrokraciami, doručili krajiny (vrátane Čiech a Slovenska) lietadlom pomôcky na náklady EÚ. Cca dva týždne po tom ako lietadlo odišlo (a po tom ako tieto základné materiály boli v lekárňach vypredané) Český štát zakázal predaj týchto materiálov komukoľvek inému ako zdravotníckym zariadeniam. To je samozrejme signál pre výrobcov „ani to do Čiech nedovážajme, nebudeme to môcť predať“. Mimochodom, pozrite si video ako to funguje v Číne:

Práve vďaka rúškam (proti tomu, aby nakazení šírili nákazu), zvýšenej hygiene, karanténe a meraniu teploty sa podarilo šírenie nákazy v Číne podstatne znížiť. Čiže cieľ by mal byť, aby ľudia tých rúšok mali čo najviac, nie čo najmenej. Zdravotnícky personál aj tak potrebuje respirátory, tie ale tiež nie je rozumné zakazovať predávať. Čína teraz vyrába 110 miliónov rúšok denne(!) a exportuje ich napríklad do Iránu. Pomoc bola teda príliš malá a príliš neskoro.

Štát nakoniec „zakročil“ inak – a to regulovaním ceny. Rúško môže stáť maximálne 350 Kč. Regulácie ceny sú azda najlepší spôsob ako spôsobiť brutálny nedostatok na trhu. Trhový signál „cena niečoho rastie, ktokoľvek vyprodukuje viac, zarobí“ sa zmení na „neoplatí sa mi vyrábať viac a predávať na tomto trhu, predám ich inde“. O tom, čo spôsobuje cenová regulácia v iných odvetviach je pekné video o aktuálnej téme regulovaného nájomného z podcastu Na vŕšku:

V ňom sa mi páčila táto myšlienka: Vo väčšine prípadov sa producenti (predajcovia) bijú o zákazníkov. V prípade cenovej regulácie je to opačne – zákazníci sa bijú o producentov. Ak niekto nemôže diskriminovať na základe ceny (resp. cena je daná), vyberá si zákazníkov na základe iných kritérií (Mladá rodina v byte? Nestály príjem? Radšej si vyberiem manažéra na pozícii CEO, ktorý zaplatí polročnú zálohu dopredu).

Cenová regulácia rúšok spôsobí práve tento efekt – rúška a respirátory sa zrazu zháňajú „po známosti“, výrobcovia ich dodávajú tam, kde za ne dostanú najviac (čo bude asi v Nemecku a nie v Českej Republike) a vláda tak vytvorí úplne zbytočný nedostatok. Pritom dostatok sa dá zabezpečiť oveľa ľahšie – nákupom za vyššiu cenu. Predpokladám, že toto nebude zrovna najvyšší náklad vlády, keďže ochotne vyslala s týmto materiálom lietadlo do Číny.

Ja len nechápem, prečo toto centrálne plánovanie ľuďom stále príde ako dobrý nápad.

Price gauging

Mimochodom, extrémne ceny v prípade krízy regulujú aj civilizovanejšie krajiny. A vždy s hroznými dôsledkami. Pekný príklad hovoril Michael Munger v podcaste Econtalk. Zažil ho osobne. Po huríkáne Katrina v mnohých mestách vypadla dodávka elektrickej energie. Jedným z problémov, ktorý to spôsobilo bol fakt, že rodiny mali zmrazené potraviny v mrazákoch, ktoré by sa rýchlo pokazili. O tomto fakte sa dozvedeli „sedláci“ („rednecks“), ktorí si povedali, že to je biznis príležitosť. Prenajali si mraziarenskú dodávku a povedali si, že miestnym budú predávať ľad. Vydali sa na cestu, cestou odhrnuli popadané stromy, pretože boli prví, ktorí danou cestou chceli ísť, takže sprejazdnili dovtedy nepoužiteľné cesty. Dorazili na miesto a ľad predávali za výrazne vyššie ceny ako je zvyklé v obyčajnej situácii.

K tomu sa pridali zákony proti „price gauging“u, ako sa táto praktika nazýva. Ľudia začali protestovať a sedlákov vyhnali tým, že im ľad za také ceny znemožnili predávať. Mäso sa pokazilo. Niektorým ľuďom, ktorí protestovali to potom došlo, ale už bolo neskoro – škoda, ktorá vznikla bola vyššia ako cena ľadu, avšak pocit, že zatočili s „chamtivými“ predajcami ľadu im za to zjavne stačil.

V situácií, kedy by si uvedomili, že ľad nesmie byť predávaný za vyššiu cestu by jednoduho ostali doma. Ak takýto zákon nie je a je po niečom dopyt nastáva presne opačná situácia – viacero ľudí si uvedomí, že môže zarobiť a nielenže vyriešia problém, ale predražené ceny potlačia nižšie.

Presne toto sa stane v prípade regulácie cien – „chamtivci“ síce zarobia iba na čiernom trhu (bez daňových výnosov), ale rúška a respirátory jednoducho nebudú. Čínski centrálni plánovači aspoň toto pochopili a zameriavajú sa na produkčnú časť – ako vyrobiť dostatok zdravotníckych pomôcok.

U nás je centrálne plánovaná iba jedna strana zdravotníckych pomôcok. To, aby ich niekto vyrobil znamená, že výrobcovia musia cítiť možnosť zisku – inak ich síce vyrobia, ale pošlú ich tam, kde viac zarobia, predpokladám, že do Nemecka. Ak by ceny zdravotníckych pomôcok boli naozaj trhové, prilákali by producentov ako magnet a tí by sa sústredili na „chamtivosť“, ktorou vyriešia nedostatok.

„Ešte to nie je u nás“

Refreshujeme mapky a tešíme sa, že fiktívne čiaročky na mapke Európy ukazujú, že na Slovensku nie je žiadny potvrdený prípad. Asi to je podobné ako s imigrantami – v Nemecku bude nákaze lepšie, tak asi ide najprv tam. Ak žijem v Bratislave, viac ma trápi, či je potvrdený prípad vo Viedni ako v Terchovej. Do Viedne a z Viedne dennodenne dochádzajú pracovníci, ktorí bývajú v Bratislave a pracujú vo Viedni. Letisko Schwechat je „dvorné“ letisko Bratislavy a zároveň pomerne veľký medzinárodný hub.

Štatistiky o prvých potvrdených prípadoch sú skôr výsledkom množstva vykonaných testov ako toho, či niekde nákaza je alebo nie je. Vzhľadom na to, že proti šíreniu nákazy vlády ani jednotlivci veľa nerobia, prvé potvrdené prípady budú nielenže objavené neskôr, ale zároveň majú príležitosť rýchlo sa rozšíriť.

Napríklad v Čechách tento pán má algoritmus, ktorý zabezpečí rýchle šírenie vírusu. Bolo by to iba smutné, keby to nebol lekár, ktorého radami sa riadi veľké množstvo ľudí. V skratke – lekár hovorí, že sa má aplikovať tento postup: ak máte iba klinické príznaky alebo ste boli iba v postihnutej oblasti / s postihnutými ľuďmi, pekne ležte doma, s nikým sa nestretávajte a nič netestujú („nie je na to dôvod“). To znamená „nezaujíma nás, kde sa vírus šíri, s kým ste sa stretli, koho ste možno nakazili, len vás prosíme aby ste ostali doma“. Podľa mňa nie dobrá rada.

Ak sa potvrdia obe veci (klinické príznaky a podozrenie na kontakt) prípady, podľa rozhodovacieho stromu sa láskavo ohláste telefonicky na testovanie a už sa vám budú venovať. Aspoň niečo, ale toto je už tak dva týždne po tom, ako mali identifikovať chorého a zabrániť nákaze. Okrem toho – koľko ľudí túto radu dodrží? Ľudia z dovolenky v Taliansku alebo v Ázii, ktorým „nič nie je“ a idú rovno do práce. Alebo niekto, koho iba trochu pobolieva hlava, bol iba na konferencii, ale ani nevie kde je Taliansko, však dám si paralen a idem do práce. Alebo aj ostanem doma, vytvorím „rodinný cluster nákazy“ a jeden rodinný príslušník ide von do práce.

Za poklesom nových infekcií v Číne (ak veríme čínskym číslam) je práve masová a včasná diagnostika nových prípadov a obmedzenie kontaktu a šírenia. Toto je jediný známy spôsob ako spomaliť epidémiu. Keď niekto, kto bol v oblasti a je aj v „domácej karanténe“, ale nemá príznaky, každý deň si objedná jedlo, prípadne mu príde pomôcť rodinný príslušník, o tri dni si povedia, že „to je vlastne v pohode, nič mi nie je“, šírenie je rýchle.

Čo môžeme robiť

V tejto časti hovorím o možnostiach, čo môžeme robiť my (spoliehať sa na štát alebo na to, že niekto iný niečo urobí môže byť naozaj nebezpečné).

V prvom rade vyhodnotiť riziká. Neznamená to pozrieť sa do tabuľky a povedať si „je to iba chrípka, mám nízku pravdepodobnosť úmrtia, asi to bude v pohode“. Ak si to poviete, myslite aj na ostatných, s ktorými sa stretávate. Babka, dedko, rodičia alebo dôchodca v potravinách, na ktorého kýchnete nemusí byť až tak v pohode ako vy.

Ak fajčíte, máte cukrovku, predchádzajúce problémy s dýchacími cestami alebo vyšší vek, prípadne ak ste tehotná, pravdepodobnosti vyzerajú o dosť inak. Ak niekto vo vašom okolí (nie nutne priamom) spĺňa tieto parametre, je to veľmi podobné ako keby ste ich spĺňali vy.

Potraviny

Na riziká sa pozerajte aj z pohľadu nákladov – OK, nechcem panikáriť, ale ak bežne jem sardinky z konzervy, kúpiť zásobu na dva mesiace nemusí byť taký problém. Aj tak ich zjem a ak budem musieť ostať doma, nemusím vychádzať von a nakaziť ľudí.

Mať doma zásobu potravín je fajn aj v prípade iných problémov. Nemusíte na to byť „hard-core prepperi“. Pri cenovej inflácii môže byť nákup niečoho v akcii a postupná spotreba dokonca dobré ekonomické rozhodnutie.

My máme doma nakúpené potraviny, ktoré sú trvanlivé a normálne ich jeme. Nekúpili sme si múku (lebo lepok nejeme), ale potraviny, ktoré bežne používame a kúpili by sme si ich aj tak, aj keď možno neskôr.

Táto stratégia má „asymetrický payoff“ – za normálnych okolností platíme iba cenu peňazí v čase, o ktorý si to kúpime skôr (ale ak sa nám podarí vychytať nejakú akciu, tak ani to nie). V prípade, že to budeme potrebovať je hodnota týchto potravín obrovská. V prípade výpadku dodávok (napríklad ak zavrú výrobný závod kvôli tomu, že pracovníci sú chorí), v prípade, že chvíľu nebudeme chcieť vyjsť von a podobne je hodnota veľká. Pri nedostatku stúpnu ceny. Videli sme to na zdravotníckych pomôckach. Respirátory stáli najprv niečo cez 3€, potom 5€, potom 10€ a teraz už proste nie sú. Ak sa to isté stane s potravinami, náklad na „predčasnú investíciu“ na pol roka je napríklad 150€ * cena peňazí (pri 6% úroku na pôžičke je to cena tejto investície 4.5€). Ak stúpnu ceny potravín, vráti sa to za tri dni „vypapávania konzerv“. Pre mňa dobrý deal.

Umývanie rúk

Toto môžeme „trochu prehnať“. Proste si častejšie umývame ruky. Asymetrický payoff – mydlo nestojí skoro nič.

Ak si chcete dezinfikovať ruky a neviete kúpiť dezinfekčný prípravok, na internete nájdete návody ako si ho vyrobiť – alkohol pri správnej koncentrácii, antivirálne esenciálne oleje a podobne. Dezinfekcia na ruky nie je magický produkt a hlavná súčasť – alkohol – je v každých potravinách (napríklad vo forme lacnej vodky). Tu je ale podstatné, že dezinfekcia je najmä proti bakteriálnym infekciám.

Vírus ako SARS-CoV-2 oveľa ľahšie z pokožky odstránite obyčajným mydlom, je dokonca účinnejšie ako dezinfekčný prípravok na báze alkoholu! Čiže nie je dôvod vykupovať dezinfekčné prípravky, jednoducho používajte mydlo. To ako a prečo mydlo funguje na vírusy si prečítajte v tomto zaujímavom Twitter threade.

Rúška

Mať povinné rúška – u lekára v čakárni a podobne. Rúška chránia ostatných pred tým, aby ich nakazili tí, čo majú rúška. Respirátory chránia pred tým, aby človek, ktorý má respirátor nakazil seba. Respirátory sú nedostatkový tovar, ale rúška sa dajú v pohode kúpiť cez Internet. Ak by sa nedali, nie je nič jednoduchšie ako ho vyrobiť:

via GIPHY

Lepšie je urobiť dve vrstvy, jednu z nich ideálne z látky. Účinnosť sa pri navhlčení dosť výrazne znižuje, čiže postup treba trochu adaptovať.

Nie je to univerzálne riešenie a treba byť trochu „otravný“ a naozaj to vyžadovať, ale v spojení s ostatnými preventívnymi spôsobmi ochrany to môže byť veľmi účinné. Samozrejme, asi neprinútime ľudí v električke, aby predtým ako my nastúpime si rúška dali všetci. Ale „ak chcete, aby som prišiel do práce, budeme mať všetci rúška“ je podľa mňa legitímna požiadavka.

Stretávanie sa

Pravdepodobnosť nákazy klesá s množstvom stretnutí – a to oboma smermi. Ale ako?

Vytvoril som na to superjednoduchú kalkulačku (ak vám nefunguje v prehliadači, skúste čistý Chromium na počítači, mobilné browsre a Brave môžu mať problém). Parametre pravdepodobností si nastavte sami, závisia aj od formy kontaktu (je iné nastúpiť do električky a prísť na stretávku zo školy, kde si s každým podáte ruku a bozkávate sa na líca).

Napríklad trošku „pesimistickejší“ scenár, len aby ste videli ako tie pravdepodobnosti vyzerajú. Ak je pravdepodobnosť, že náhodný človek v skupine je nainfikovaný 4% a pravdepodobnosť, že vás nakazí 15% (to už bude bližší fyzický kontakt, nie zamávanie cez ulicu), takto závisí pravdepodobnosť, že sa nakazíte od počtu ľudí. Pravdepodobnosť, že vás niekto nakazí závisí aj od toho ako dlho ste vystavení kontaktu (celodenná konferencia je iná ako cesta električkou).

S číslami sa pohrajte. Samozrejme, otázka je, čo chcete riskovať. Znova, pre niekoho je 10% už priveľa a v takejto situácii by sa nemali stretnúť už ani v skupine 20 ľudí. Správna odpoveď neexistuje, ale je dôležité chápať ako tie pravdepodobnosti približne fungujú.

Ja osobne som odvolal účasť na konferenciách, akciách a necestujem ani MHD, autobusom, lietadlom ani vlakom. Časom budem ešte opatrnejší.

V tomto nástroji som vytvoril aj simuláciu exponenciálneho rozvoja. V tomto videu vás ním prevediem:

Ponaučenie: Obmedzovanie pravdepodobnosti prenosu a obmedzenie počtu ľudí, s ktorými infikovaný človek prichádza do kontaktu má obrovský dopad na to ako rýchlo sa šíri nákaza. Tie čísla sú citlivé a aj malé zmeny v správaní majú obrovský dopad. Každý, kto rozpráva o tom ako je dôležité nešíriť paniku nechápe, že oveľa dôležitejšie je, aby ľudia boli opatrnejší – aj malé osobné zlepšenia majú brutálny efekt, pričom rozprávania o „nešírení paniky“ nemá skoro žiadny pozitívny dopad.

Samozrejme, najväčšie šírenie nákazy bude pravdepodobne v „rodinných clustroch“. Ten nedeľný obed u starých rodičov tiež nemusí byť najlepší nápad. (Ale znova opakujem: nehovorím vám, čo máte robiť, len ako sa dá rozmýšľať)

Práca a mítingy

Ja môžem pracovať z domu, takže to mám v dohľadnej dobe na pláne. Stretávanie sa s ľuďmi môžem aj cez Internet cez videocalls. Skúšali sme to v Polis, mali sme rýchle členské stretnutie a je to super – kvalitné, rýchle. Ak chcete video, môžete. Časom sa môžeme stretávať aj vo VR.

Mítingy cez Hangouts sú efektívnejšie, je to dobrá výhovorka na to, robiť stretnutia z domu. Cez videohovor sa neprenáša vírus, zároveň sa netreba nikam presúvať. Superpekné čaro osobného stretnutia dočasne rád vymením za efektivitu a bezpečnosť.

Ak nemôžete pracovať z domu – je to charakterom práce alebo „šéfmi“? Ak vám to proste nedovolí vedenie, pošlite im tento článok a ak to stále nezafunguje, stále je tu možnosť výpovede. 😉 Ale vážne, ak niekto ignoruje zásadné bezpečnostné potreby zamestnancov, možno je čas pozrieť sa na iné možnosti fungovania v tomto svete. Verím, že máte prečítanú knižku Hackni sa, kde o tom dosť hovorím, ak nie, počas dlhých zimných večerov sa môžete zamyslieť, či to nie je cesta.

Ak je to charakterom práce (teda nerobíte „cez internet“), stále môžete nosiť rúška, chorých ľudí posielať povinne domov, žiadne „nechcem si čerpať PN a toto musím dokončiť“ a rozumne pracovať s oddelením zamestnancov – ak niekto prišiel zo služobky – nemôže robiť z domu on(a)? Musí sedieť so mnou v kancli? Musíme chodiť všetci na obed spolu? Charakter niektorých typov práce neumožňuje robenie z domu, vtedy treba rozmýšľať inak. Viem sa chrániť? Viem dočasne nepracovať? Nie je čas na tú dovolenku na záhrade? Alebo – odizolujem sa aspoň od rizikových ľudí? Neviem aké máte možnosti a aký je charakter vašej práce, ale ani rozhodnutie „som lekár, nemám inú možnosť“ podľa mňa nie je jediná možnosť. Som lekár, ale môžem sa chrániť. Som lekár a každý pacient povinne rovno v čakárni dostane rúško. Nemajte pocit, že sa vystavujete iba osudu, lebo vaša identita je založená na vašom zamestnaní. Stále je veľa možností ako zmeniť svoje správanie.

Nikto nepríde

Psychológ Nathaniel Branden mal vo svojej kancelárii plagát s nápisom „No one is coming“ („Nikto nepríde“). V zmysle „nikto vás nepríde zachrániť“. Pri skupinovej terapii sa ho niekto opýtal „Ale ty si prišiel“. „Áno, ale iba preto, aby som vám povedal, že nikto nepríde“, odpovedal.

Spoliehať sa na štát, zdravotnícky systém, zamestnávateľa a kohokoľvek iného, že dokáže infekciu včas identifikovať, predísť jej a v prípade rozšírenia nákazy ju vyriešiť je nezmysel. Obzvlášť Slovensko a Čechy, so zdravotníctvom na úrovni polozaostalých postkomunistických krajín – kde sa politici stále tvária, že všetko je v pohodičke a nemáme stresovať, diplomovaní „odborníci“ robia predpovede s „istotou“ a radou, aby to ľudia vyležali a nedostatkom základných prostriedkov proti šíreniu nákazy – rúšok a testov. Na Slovensku momentálne politici riešia vládnu koalíciu a trináste dôchodky, nie výpadky pracovnej sily, nafukovanie kapacity zdravotníckych zariadení a podobne. Európska únia je na tom podobne. Na Facebooku som napísal status:

Čo robí EÚ v súvislosti s koronavírusom?

Môj tip: Vytvárajú predbežný výbor, ktorý začne vyberať možné termíny na stretnutie skutočného výboru. V záujme rýchlej reakcie očakávam prvé stretnutie v júni, prvé odporúčanie tohto výboru, ktoré zváži Európska komisia v októbri. Takže do konca roku 2021 by sme mali mať pripravenú rezolúciu komisie, ktorá musí prejsť národnými parlamentmi, aby sa implementovala v jednotlivých krajinách.

Ktosi mi na to odpovedal, že to čo robia si môžem prečítať. A vyzerá, že som nebol ďaleko od pravdy. Už sa stretávajú nejaké výbory. To mi odľahlo.

To, čo robíme my máme plne pod kontrolou. Na politikov a zdravotný systém sa môžeme sťažovať neskôr.

Prijať realitu

Ak som chorý alebo je možnosť, že som nakazený, nie som v štádiu odmietania. Akceptujem aj pravdepodobnostný výsledok – nemusím predpokladať, že ak neviem, tak platí len tá vetva, ktorá je pravdepodobnejšia. Ak nie som chorý, ale teoreticky by som mohol byť, je často lepšie správať sa ako keby som bol chorý.

Odmietanie (možnej) reality v štýle „to bude v pohode“, „veď aj kolegovia chodia do práce“ či „ešte to u nás nie je“ a podobne je vyslovene hlúpe a škodlivé.

Nepodliehať strachu

Aj napriek tomu, že tieto témy nie sú príjemné, neznamená to, že sa musíme vystaviť emócii strachu. Akceptovanie reality a možností nás paradoxne ukľudní. Strach zažívame vtedy, keď nevieme, čo bude. Ak sa pripravíme, robíme preventívne opatrenia, postavíme sa možnostiam čelom a akceptujeme, že môžu nastať, môžeme byť v totálnom kľude.

Aj napriek tomu, že tento článok hovorí o vážnych a smutných veciach ako pravdepodobnosť smrti blízkych, ja sa nebojím. Robím všetko preto, aby to nenastalo. Blízkych informujem, som zásobovaný, nevystavujem sa rizikovému správaniu a snažím sa rizikám rozumieť a byť na tej bezpečnejšej strane.

„Nesnažme sa vyčísliť riziká, ktorým sa vystavujeme, vystavujme sa rizikám, ktorým rozumieme.“

N. N. Taleb

Ak chápeme rizikám, máme ich interne zvládnuté a rozumieme im, nebojíme sa. Ja som momentálne v kľude, tvorím, pracujem, užívam si život. Projekty, ktorým sa venujem sa transformujú do nových podôb, všetko je dynamické a super zaujímavé.

Ak sa chcete naučiť lepšie pracovať so strachom, odporúčam sa pozrieť na techniku Fear Setting:

Táto technika funguje super práve preto, že ak niečo, čoho sa bojíme pochopíme, zistíme najhoršie scenáre, čo sa stane ak niečo čoho sa bojíme neurobíme a akceptujeme riziká, strach sa stratí a ostane skôr racionálna a zdravá chuť ísť vpred.

Našťastie ako v mnohých podobných situáciách máme kopec možností, čo robiť a ako riziká znížiť.

Záver

Neviem či sa vírus rozšíri. Neviem, či je panika oprávnená. Neviem, či sú čísla o úmrtnosti, počte nakazených, počte testovaných správne. Neviem odborne porovnať rozdiely medzi chrípkou a COVID-19. Neviem, čo má urobiť štát (aj keď si myslím, že regulovať ceny je presne to, čo robiť nemá).

Aj napriek tomu, že veľa toho neviem, môžem počítať s rôznymi možnosťami, vyhodnotiť pre mňa ich dopad a zariadiť sa na základe toho. Nemyslím si, že ľudia, ktorí sa trochu prizásobujú, kúpia si respirátor a dočasne sa nestratávajú s niektorými typmi ľudí sú hlúpi. Práve naopak – myslím si, že sú ochotní akceptovať široké spektrum možných vývojov. Ideálne je, ak to dokážu urobiť tak, aby to malo nízky dopad na ich život (čo je mnou preferovaný scenár).

Nezatvárať oči pred možným negatívnym vývojom, robiť rozumné a účinné preventívne opatrenia, akceptovanie reality a vyvarovanie sa strachu je pre mňa najlepšia cesta.

Ďalšie zdroje

Pavol Lupták napísal zaujímavý blog o „nezamýšľaných dôsledkoch“ infekcie.

Zaujímavé informácie zdieľa Juraj Mesik. Epidémii sa venuje Juraj Karpiš, napríklad v poslednom newsletteri Zlé peniaze, dobrý život ale častejšie aj na jeho sociálnych sieťach. Na svojom webe má rady ako sa zabezpečiť.

Taktiež odporúčam jeho video:

Pre ľudí (obzvlášť z médií), ktorí majú prístup „nešírme paniku“, odporúčam tieto citáty z knižky The Great Influenza.

Spomínaná epizóda môjho podcastu:

A na záver krátky podcast o šírení jedného neškodného vírusu, ktorý už roky nikto nevie zastaviť.

Pekné vysvetlenie exponenciálneho rastu. Je to neintuitívne, preto je fajn tomu rozumieť.

O knihe Veľký reštart

Tento text je súčasťou mojej knihy Veľký reštart. V nej mapujem spôsoby rozmýšľania v prostredí neistoty, ako dosiahnuť v živote antifragilitu, uvažovať aj v prípade ak neviem predvídať budúcnosť, ako zvýšiť slobodu pomocou opcionality a pod. Táto kniha je voľným pokračovaním knihy Hackni sa o mindsetoch v podnikaní, slobode, živote, kryptomenách a budúcnosti.

8 odpovedí na “COVID-19: Osobný prístup”

Ahoj Juraj,
výborné zhrnutie aj dobre použiteľná fotografia pre šírenie paniky na sociálnych sieťach 🙂 Nebudem vyzdvihovať veci, s ktorými súhlasím alebo čisto názorové postoje. Mám ale niekoľko otázok/podnetov na možné vylepšenie vstupov a prístupu:
1. prof. Krčméry (https://bit.ly/2Tv7myG) tvrdí, že len 1% asymptomatických pacientov je infekčných. Je niekde iný zdroj, na základe ktorého je v blogu tvrdenie o ich infečnosti?
2. Pandémia ignoruje čiary na našich obrázkoch s vyobrazením sveta. Preto „Zostať doma ak ja v práci človek, čo sa stretol s niekým, kto sa vrátil z Malajzie“ je trochu drsné opatrenie. Bolo by dobré zvážiť či bol ten tretí človek v oblasti s výskytom choroby a či pri stretnutí vykazoval nejaké symptómy (bod. 1) a na základe toho kalkulovať rozhodnutie. Dnes (6.3.) je zásadný rozdiel, či sa vracia človek z Lombardie alebo Sicílie (stále bol v Taliansku) a či šiel späť sám autom alebo cez 3 letiská s nejakým prespaním.
3. Podarilo sa vypočítať absorpčnú bariéru ruskej rulety, ale vieme porovnať absorpčnú bariéru korona vírusu v známej lokalite (mimo ohnísk nákazy), povedzme s rizikom fatálnej autonehody alebo iného ochorenia (rakovina)? Je to podľa mňa zložitá otázka, ale ak je v úvahe zadefinované, že akákoľvek hra s absorpčnou bariérou vo forme smrti je nákladovo neakceptovateľná, tak by to malo platiť aj o jazde autom alebo návšteve centra BA v sobotu v noci.

dik a pekný deň

Ďakujem za komentár.

1. Na tom nezáleží, aspoň pri absorpčnej bariére. Precautionary principle znamená, že všetkých nakazených považujem za infekčných a náklady chyby sú malé, pri opačnom prístupe je to problém.
2. Tiež na tom nezáleží. Aj človek zo Sicílie je nebezpečný (aj keď ak išiel autom, je to OK). Čoskoro sa to totiž zmení na „nakazený človek išiel električkou číslo 3 do Rače“ a teda ak niekto išiel električkou, je nebezpečný. Ja som za problematické považoval najmä letiská, momentálne za problematické považujem akékoľvek väčšie skupiny ľudí, pretože ochorieť mohol človek už nepriamo priamo na Slovensku.
3. Neplatí, že akákoľvek hra s absorpčnou bariérou je neakceptovateľná, platí, že sa nedá robiť cost benefit analýza, pretože nemá zmysel. A život je epizodický (na čo väčšinou CBA nemyslí). Nakoniec človek bude musieť urobiť rozhodnutie, to môže byť aj o kompartmentalizácii (akceptujem riziko, že sa nakazím, ale oddelím rodičov a starých rodičov, prinajhoršom im donesiem jedlo k dverám). Spôsobov ako zareagovať je veľa, aj keď má hra absorpčnú bariéru, len to rozhodnutie na základe CBA je nezmysel a treba použiť iný spôsob rozhodovania.

1. toto je ekvivalent ako predpokladat, ze ak sa zucastnim dopravnej premavky, tak urcite havarujem a je len otazka statistiky, ci zomriem/zranim sa/prezijem bez ujmy. Rozdiel je asi len v tom, ze osobna skusenost ti hovori, ze to tak nie je. Kedze vsak nemas osobne skusenosti s virusovou pandemiou, tak si do rozhodovania zaradil precautionary principle a (zda sa ze) ziadna externa autorita ta nepresvedcila, ze aj tam funguju nejake statistiky, t.j. mozno by sa to dalo popisat ako „strach z neznameho“, co nevyzera ako velmi sofistikovany pristup ak v danej teme existuju obhajitelne fakty. (v oboch temach sa asi predpoklada racionalne spravanie ucastnikov hry, napr. nejazdit na cervenu = zrusit ucast na konferencii)
3. Ani s klasickou chrikou nepojde zodpovedny clovek na navstevu 90-rocneho pribuzneho do sanatoria a rovnako v slusnej bubline chory clovek nejde do prace ani na koncert. V tejto casti sa len snazim pochopit uvahu, ze kde je racionalita tak drastickych opatreni (Hlavne izolacia s dopadom na biznis aj osobny zivot. Ostatne opatrenia na worst scenario typu konzervy su pochopitelne, aj ked bandaska s vodou je skor psychologicka pomocka.), ked v tvojej skupine sa riziko smrti z nakazy virusom v elektricke zvysilo z 0.2% na 0.3% (klasicka chripka vs. COVID-19). Z textu nevyplyva, ze by si patril do niektorej z rizikovych skupin alebo zil s niekym, kto nich patri.

Stale pripustam, ze som sa len v tychto castiach uvahy stratil, kedze ostatne su napisane skor racionalne ako apokalypticky.

konecne po roku dobry clanok (rozumej – so vsetkym suhlasim a uz dlhsie aplikujem) 🙂 este je otazne ci by nebolo lepsie sa nakazit kym sa mas ako tak kde liecit 😀 (prvy nakazeny sa obvykle vyliecili, opakovane nakazenie nie je zaznamenane, aspon o tom neviem/nie je potvrdene)… a ci nie je cas prestahovat sa do ciny ked tam uz to viacmenej zvladli.

Do Číny sa presťahovať neplánujem. A práveže ja som čítal že druhá nákaza nielenže je možná, ale je výrazne horšia, takže s touto stratégiou nepočítam. Nemusí to byť pravda, nechce sa mi hľadať zdroj, každopádne „absencia dôkazov nie je dôkaz absencie“, takže ak aj nebola opakovaná nákaza potvrdená, neznamená to, že je dokázané, že nie je možná a teda to nepovažujem za správny postup.

S veľa vecami súhlasím. Vďaka za text. Ké jednej veci ale dodám toto. Treba si uvedomiť, že je veľa profesii, ktoré si nevedia manažovať svoje miesto pôsobenia. Od lekárov, cez pracovníkov v službách, až po výrobu. Keď k tomu pridáme nutnosť cestovať MHD alebo prímestským spojom, väčšina doporučených postupov zlyhá. Áno, dá sa stále nepodať ruka, alebo držať sa ďalej od ostatných (relatívne), no domov to človek donesie a partner môže hangoutovať koľko chce, je na tom – hoci nedobrovoľne – rovnako.

Dá sa, minimálne pri službách a výrobe, argumentovať, že vedenie môže a má upraviť prevádzku, no na to nie je nikto pripravený, kým nemá jasný signál zhora. A tento u nás zlyháva na plnej čiare. Pred voľbami mlčanie a žiadne odporúčania (miešanie prakticky celého obyvateľstva vo volebných miestnostiach) až po zľahčovanie pri ohlasovaní potvrdenia nákazy (pacient má slabý priebeh malo znieť upokojujúco, hoci táto informácia pre ostatných nemá žiaden význam).

Súhlasím, že to vždy nejde, aj som to písal v článku. Fungujú potom iné postupy – nenavštevovať „predkov“, ktorí by sa mohli nakaziť a iba im zabezpečiť potraviny a všetko čo potrebujú na prežitie. Oni sa samozrejme môžu prechádzať po vonku, tam je riziko dosť nízke, ale ísť MHDčkou a na nákup do Lidla by sme ich nemali nechať ísť.

Preto je to osobný prístup, lebo je to vyhodnotenie mojej situácie. Každý musí vyhodnotiť svoju situáciu.

Každopádne táto spätná väzba mi vnukla nápad urobiť podcast o optionality (stále hľadám dobré slovenské slovo), pretože tú mnohí ľudia nevnímajú a podľa mňa je to súčasť „výplaty“. Keď si vyberám povolanie, to aké mám možnosti je súčasťou konfigurácie danej práce. Keď už nič iné, tak nám táto epizóda ukazuje, že optionality by mala mať oveľa väčšiu váhu pri našich rozhodnutiach, hlavne tých podstatných. A samozrejme, lekári by mali byť na túto situáciu obzvlášť pripravení. „Nie je dostatok respirátorov“ je len dôsledok zlého rozhodnutia „som lekár a nemám od založenia ambulancie dostatok respirátorov v prípade, že by som musel fungovať počas pandémie“. Tie respirátory mali mať už desiatky rokov a aktívne sa o ne starať. Jasné, že teraz je už každý múdry, len som zvedavý, koľko lekárov si tie respirátory zaobstará, keď pandémia pominie a predtým ako príde ďalšia.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

You can encrypt your comment so that only juraj can read it.