Pozornosť: Ako hackovať mozog a ako tieto hacky použiť na zlepšenie života

Medzi podnetom a našou reakciou naň je priestor. V tom priestore je naša sila vybrať si reakciu. V našej reakcii sa nachádza náš rast a naša sloboda.

Tento citát je často prisudzovaný Viktorovi Franklovi, aj keď v skutočnosti vlastne nevieme, kto ho povedal. Možno znie trochu ťažkopádne, ale je to veľmi užitočný nástroj, ak vieme, ako ho použiť. A témou praktického použitia rôznych hackov mozgu by som sa chcel zaoberať v tomto blogu.

Aké je praktické použitie meditácie? Ako môžeme využiť priestor medzi podnetom a reakciou?

Pozornosť ako vzácny zdroj

Ak máte pocit, že sociálne siete, televízia, gmail a mnohé ďalšie veci sú zadarmo, sklamem vás. Platíme za ne vzácnym zdrojom – našim časom a konkrétne našou pozornosťou. Tá môže byť v daný moment nasmerovaná len jedným smerom alebo môže byť rozptýlená, teda nezameraná. Vtedy nám myšlienky lietajú hore-dole a my len bezhlavo klikáme alebo prepíname kanály.

Z ekonomického pohľadu sú peniaze nástroj na prerozdeľovanie vzácnych zdrojov. Niečo, čoho je nekonečne veľa a je to dostupné je na voľnom trhu zdarma. Za čo potom platia inzerenti, ktorí si kupujú u Facebooku, Googlu a iných médiách reklamu? Platia za vašu pozornosť. A tá má skutočnú trhovú cenu. Nie je zdarma a teda je vzácna. Ak by sme žili sto rokov a napríklad od 15-tich má naša pozornosť hodnotu, máme 745 000 hodín. A každá z týchto hodín, ktorá je nasmerovaná na nejaký produkt alebo službu inzerenta sa predáva na voľnom trhu.

Dôležité na tomto je, že to, čomu venujeme pozornosť je do veľkej miery naše rozhodnutie, ak sa nenecháme ovplyvniť.

Môžeme použiť technické hacky. Pár technických hackov na to nenechať si zobrať svoju pozornosť:

• Na mobile aj na kompe používať blokovanie reklám, cookie popupov a podobne. Môže to byť napríklad cez prehliadač Brave. Ale ak to chcete posunúť ešte na ďalšiu úroveň, pozrite si môj kurz Digitálna bezpečnosť a súkromie.
• Používať pluginy na trackovanie a blokovanie webových stránok, ktoré sú vymyslené na to, aby vám zobrali pozornosť a predali ju na voľnom trhu.
• Nikdy nezapnúť žiadnu televíznu alebo rádiovú stanicu. Ak máte televízor, používajte ho ako prehrávač multimédií, ktoré si sami vyberiete. Ak sa v strede filmu zapne reklama, prichádzate o pozornosť a je nasmerovaná na niečo iné. Čo je ale horšie, vy si síce vyberáte kanál, ale vaša pozornosť je (na rozdiel od webu) priamo smerovaná a ovládaná programom televízie.
• Odhlasujte sa zo všetkých newsletterov, ktoré naozaj nechcete čítať a nie sú čisto hard sell. Ja nejaké newslettery čítam (napríklad Zlé peniaze, dobrý život, či Freeman’s perspective: Parallel Society).

Tu by som chcel podotknúť, že netvrdím, že reklama je len zlá. Môže nám priniesť hodnotu. Produkty a služby, ktoré sú v reklame nám totiž nestačí len dostať do pozornosti, musia nám nejakým spôsobom zlepšiť život. Teda netvrdím, že robiť reklamu by bolo akokoľvek nemorálne, naopak, marketing je absolútne kľúčová súčasť každého podnikania a podnikanie je kľúčová súčasť zlepšovania našich životov. Je teda dôležité vystavovať sa aj niektorým marketingovým informáciám, ale to môžeme robiť sprostredkovane (prefiltrovane cez niekoho pozornosť), prípadne aktívne (zaujímam sa o produkty a služby na nejakú tému). Alebo sa môžeme pozrieť na rôzne testy, prípadne sa poradiť v rôznych diskusných skupinách.

Pozornosť ako aktívum

Pozornosť však nie je len predávaná na voľnom trhu, ak ju dokážeme aktívne využívať, môže nám zvýšiť produktivitu. Keď sa bavíme o meditácii, veľa ľudí spomína výskum o štrukturálnych zmenách mozgu, znížení stresu a podobne. Ja väčšinou začínam business-caseom. Aká je “návratnosť” meditácie? Prečo úspešní ľudia, ktorí dokážu za hodinu vyprodukovať 100x väčšiu hodnotu ako ja meditujú? Nie je to strata času?

Odpoveď je práve v zvýšení produktivity. Kedysi som čítal výskum, že v Amerike priemerný pracovník v práci produkuje cca dve hodiny z osemhodinového jobu, zvyšok času pije kávu, kliká na sociálne médiá, kecá s kolegami, chatuje s kamošmi. Vierohodnosť tohto výskumu som neskúmal a nie je pre tento blog podstatná, podstatné je, že ak by to bola pravda, máme dve možnosti: Buď budeme do práce chodiť len dve hodiny denne a dáme jej plné sústredenie a zvyšok tam nemusíme ani sedieť. Ak vaša odmena stále závisí od toho, koľko času sedíte v práci na stoličke a nie od toho koľko toho vyprodukujete, je teraz ten správny moment zamyslieť sa ako to zmeniť. Alebo môžeme naozaj pracovať 8 hodín a zarobiť štvornásobok. Alebo ľubovoľná kombinácia – zarobiť viac a v piatok nechodiť do práce.

To, koľko vyprodukujeme závisí od dvoch vecí – od energie a od pozornosti. K energii si vypočujte napríklad podcast s Vladom Zlatošom, moju prednášku o biohackingu a o hackovaní mozgu. Čo sa týka pozornosti a schopnosti udržať ju, na to je jedným zo skvelých nástrojov práve meditácia.

Na meditáciu sa teda pozerám ako na tréning pozornosti (pričom ostatné benefity sú samozrejme tiež super a nepodceňujem ich). Meditácia je dosahovanie zmeneného stavu vedomia, čo je tiež zaujímavý aspekt, ku ktorému sa vyjadruje veľa ľudí, ale z pohľadu pozornosti je to ako hovoriť, že šport je super, lebo po ňom sa cítim dobre, kvôli závalom endorfínov. To je síce pravda a je to užitočné (aj keď pozor na to, že to môže viesť k závislosti a k patologickému správaniu). Iný pohľad na šport je, že je to tréning svalov (šliach, hormonálnej sústavy, …) a zlepšovanie našich schopností.

Meditácia je tak tréning pozornosti. Ak sa počas meditácie sústredím na dych, robím v podstate toto: vnímam dýchanie, stratím sa v myšlienkach, uvedomím si, že som sa stratil a vrátim sa. To uvedomenie si a vrátenie sa je tréning pozornosti. Je to presne to ako keď robím kliky – podstatný je tréning. Čím častejšie to robím, tým rýchlejšie si uvedomím, že som sa stratil a vrátim sa naspäť.

Aplikácia na produktivitu: Stratím sa na Facebooku, píšem komentár, uvedomím si, že som chcel písať blog, píšem blog ďalej. Produktivita sa zlepšila preto, lebo si to, že som sa stratil rýchlejšie a prepnutie naspäť na písanie blogu mi zoberie menej energie. A možno sa nabudúce až tak nestratím.

Pár nástrojov ako na to:

• Ak sa stratím v myšlienkach, je to často preto, lebo mám pocit, že keď niečo teraz neurobím, tak sa to stratí. Mám skvelý nápad, musím ho teraz rozvinúť, lebo inak sa stratí. V skutočnosti si stačí napísať krátku poznámku a vrátiť sa k nej. Ak to nemôžem urobiť, väčšina nápadov sa aj tak nestratí. Myšlienky sa nám celý deň opakujú ako v loope a originálne myšlienky sú skôr zriedkavé. V myšlienkach sa nestratíme preto, lebo sú dôležitejšie, ale preto, že je to jednoduchšie. Nástroj: Okrem uvedomenia si tohto faktu stačí mať pripravený spôsob ako si čo najrýchlejšie zaznamenám myšlienku. Či už je to audio správa v evernote, todo item alebo oldchool zošit. Ideálne je, ak sa k týmto myšlienkam v správnom čase vrátime a spracujeme ich (potom sami sebe uveríme, že nie je dôležité tú myšlienku rozvíjať teraz, ale príde na to vhodný čas).
• Uvedomenie si hodnoty v produktivite a v sústredení – ak mám pocit, že sa teraz musím stratiť v niečom inom ako v tom, čo robím, neuvedomujem si, o čo prichádzam. Prichádzam o to, že dokážem niečo vyprodukovať efektívne. Skúste si takéto cvičenie: počítajte v hlave od 1 do 12 a zmerajte si čas (1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9, 10, 11, 12). Tento čas nazvime A. Teraz urobte to isté s vyhláskovaním slova multitasking (m, u, l, t, i, t, a, s, k, i, n, g), čas nazvime B. Teraz to skúste skombinovať (1, m, 2, u, 3, l, 4, t, …). Tento čas nazvime C. Čas C-(A+B), teda to o koľko dlhšie trvá robiť tieto úlohy paralelne sa volá “cena prepínania” (switching cost). Ak mám pocit, že robím dve veci naraz a šetrím tým čas, veľmi pravdepodobne to tak nie je, keby som sústredene urobil jednu aj druhú vec osobitne, bolo by to efektívnejšie. Veľmi závisí od toho, aké sú tie úlohy. Nástroj: Ak mám nutkanie odbiehať a prepínať úlohy, uvedomím si koľko času pálim zbytočne. Meditáciou znižujem switching cost, ale ešte lepšie ako túto cenu znížiť je vôbec ju neplatiť tým, že nebudem prepínať. Čiže v praxi ak sa snažím zvýšiť svoju efektivitu, uvedomiť si, že prepínaním a multitaskovaním ju znižujem. Ak chcem byť efektívny, treba veci dokončiť.
• Myšlienky nám často odbiehajú vtedy, keď nie sme v správnom stave – a už vôbec nie vo flow, ktorý nám myšlienky nasmeruje ako laser. Ak je príčinou únava, nemá cenu s tým bojovať. Robme niečo iné, napríklad meditujme alebo relaxujme, čítajme si knihu a podobne. Častá chyba “workoholikov” je, že pracujú 12 hodín denne – a sú tak unavení, že vyprodukujú toho asi toľko ako ja za 3 hodinky sústredenej práce, kedy mám dostatok energie. Nástroje ako tento poznatok využiť:
  • Snažte sa prispôsobiť prácu vášmu stavu. Nie sú len produktívne a neproduktívne stavy vedomia, aj tie produktívne sú rôzne. Máte veľa energie na odpisovanie na maily? Máte kreatívnu náladu? Máte chuť robiť niečo fyzického? A pri neproduktívnych: chcete si čítať knihu, spať, prejsť sa, dať si vaňu? Skúste odlišovať medzi rôznymi stavmi vedomia a nim prispôsobujte činnosť. A ak viete stav vedomia ovplyvniť, môžete to robiť aj opačne.
  • Ak ste vyčerpaní, bez výčitiek oddychujte. Celková produktivita sa vám zvýši. Namiesto toho, aby ste niečo robili tri hodiny slimáčím tempom si kľudne na hodinku a pol oddýchnite a za druhú hodinku a pol to urobíte. Budete sa cítiť oveľa lepšie.
  • Ak sa vám nedarí plne oddychovať, oddychujete aspoň čiastočne. Ak máte potrebu si ľahnúť, ale nedá sa vám zaspať, vaše telo tým že leží oddychuje. Vaša myseľ tiež trochu oddychuje, aj keď nespí. Bez výčitiek, v pohode.
  • Niektoré formy oddychu sú prácou. Ak si čítam knižku, ktorú veľmi pravdepodobne nejak v budúcnosti využijem v práci, je to práca, aj keď pri tom ležím vo vani, na pláži alebo v hamake. Ak je to čo i len trochu možné, nepredávajte svoj čas, ale výsledky svojej práce. 20 hodín čítania knižky musím predať zákazníkovi ako pridanú hodnotu, málokedy mi za čítanie niekto je ochotný zaplatiť, ale bez toho, aby som čítal niektoré veci nevytvorím. Preto sa snažím vyhýbať hodinovým sadzbám, pracovnému času a predávať výsledky svojej práce na základe ich hodnoty alebo prínosu.

Použite ABC model Dana Sullivana. Na začiatku to môže znieť ako scifi, ale čím bližšie k nemu budete, tým lepšie. V skratke – existujú tri typy aktivít:

• A – aktivity, ktoré robíte neradi a bolí to
• B – aktivity, ktoré sú OK. Netešíte sa na ne, že ich musíte robiť, ale zároveň vás neiritujú.
• C – aktivity, ktoré vnímate ako fascinujúce a motivujúce. Ak ich robíte, dávajú vám energiu, nemíňajú ju.

Na to, aby sme vedeli smerovať aktivity smerom k typu C si samozrejme musíme uvedomovať, ktoré aktivity sú aké (a na to nám treba…tramtadadá….pozornosť!). Čiže keď niečo robíme, potrebujeme si uvedomiť, čo je to za aktivitu. Aktivity C spoznáte podľa toho, že pri nich nevnímate plynutie času, fascinujú vás a nabíjajú vás energiou. Sú to veci, ktoré robíte a ani si nevšimnete, že už sú štyri hodiny ráno. Ste v nich dobrí a robia vám radosť. V Sullivanovej knižke sa dozviete viac (môžete si ju stiahnuť zadarmo, ak Sullivanovi dáte e-mail adresu), ale v zásade najlepší postup je aktivity A eliminovať, automatizovať alebo outsourcovať (u mňa je to napríklad upratovanie alebo účtovníctvo), aktivity typu B ideálne outsourcovať (väčšinou vám prinášajú nejakú pridanú hodnotu) a aktivity typu C robiť čo najviac. Super je, že čo je pre niekoho aktivita A je pre niekoho iného aktivita C a teda vašou úlohou je nastaviť si svoj život a svoje podnikanie tak, aby ste našli človeka, pre ktorého je vaše A a B aktivitou typu C. Bude to lacnejšie (človek ktorý niečo chce robiť je v danej veci efektívny, človek, ktorého to irituje je pomalý a prokrastinuje).

Pozornosť, uvedomenie, vyššia produktivita. To je recept, ku ktorému meditácia veľmi zásadne pomáha a preto podľa mňa má pre väčšinu ľudí pozitívny biznis case.

Pozornosť ako komunikačný nástroj

Vráťme sa k výroku z úvodu článku. Koľkokrát sa vám stalo, že na nejaký podnet (napríklad správu cez Internet) zareagujete podráždene? Koľkokrát ste na druhej strane, napíšete niečo a druhá strana si to vysvetlí najhorším možným spôsobom? Problémov v textovej komunikácii cez správy je viac, prichádzame o tón hlasu, o neverbálnu komunikáciu. A preto reagujeme často inak ako by sme mali. Mne sa to stáva dosť často a preto má význam trénovať.

Vďaka tréningu pozornosti si to dokážeme uvedomiť. Keď príde nejaká správa, zastavme sa a zamyslime sa, čo druhá strana naozaj myslela. Je našim cieľom mať v každej komunikácii úplnú pravdu a presvedčiť druhú stranu o svojom názore alebo je cieľom niečo iné?

Najlepším nástrojom, ktorý na tému komunikácie poznám je nenásilná komunikácia. Je to zložitejšia téma. Dočítate sa o nej viac napríklad tu.

Pár ďalších nástrojov:

• V komunikácii sa snažím oceňovať aktivitu a menej hovoriť svoj názor, keď nie je dôležitý. Ak niekto chce niečo urobiť, viac ocením to, že to niekto chce urobiť ako hovoriť ako by som to urobil ja. Mojim cieľom je maximalizovať slobodnú produktívnu silu ľudí v mojej komunite. Chcem ľudí podporiť v tom, čo robia, pretože si myslím, že majú dobré motivácie. Máme iný vkus, iný spôsob rozmýšľania, iné názory. Ale ostatní ľudia tu nie sú na to, aby robili vo svete to, čo chceme my, sú tu na to, aby vytvárali niečo iné. Ak majú podobné hodnoty, tak to aj tak pôjde podobným smerom ako chceme my, aj keď forma bude iná.
• Byť pozitívny a podporovať ľudí v tom čo a ako to robia. Niekedy je to ťažké, ale vďaka tomu priestoru medzi podnetom a reakciou to je možné.
• Neodpovedať hneď, nereagovať priamo na text, ale na to, čo ním chce druhá strana docieliť.
• Z nenásilnej komunikácie sa mi veľmi páči neinterpretovanie (nehľadať skryté zmysly a podtexty, ale pozrieť sa na to, čo sa naozaj stalo)
• Obdarujte ľudí svojou pozornosťou. Je len málo vecí tak cenných ako vaša pozornosť, o tom sme si už hovorili. Keď sa bavíte so svojim partnerom, kamarátom alebo kolegom – počúvate? Ste prítomní? Alebo len rozmýšľate ako zareagujete, aký príbeh by bolo super povedať ďalší. Na toto je super hack. Treba si uvedomiť dve veci:
  • Naše myšlienky sú pre nás nudné. Máme ich v hlave stále dookola. Ten super príbeh, ktorý chceme povedať my už poznáme. Pre nás má väčšiu cenu počúvať druhých, pretože seba počúvame non-stop. Ak vás zaujímajú nové veci, chcete stimulovať svoju kreativitu, počúvajte druhých keď ste s nimi, seba môžete počúvať, keď ste sami.
  • Ak máme potrebu niečo povedať, myslíme si, že prinášame hodnotu. Že ľudia chcú zrovna počuť to, čo im chceme povedať. To samozrejme môže byť pravda, ak niekto chce poradiť a my máme zrovna tú správnu radu alebo ak vieme povedať niečo, čo prinesie hodnotu, super, povedzme to. Ale väčšinou najväčšiu hodnotu prinesie práve počúvanie. Ľudia majú potrebu byť vypočutí a ak im to umožníme, bude to lepšie ako vtipná príhoda z detstva, na ktorej sa zasmejú a o pol hodinu ju už zabudnú. (Mimochodom, väčšina vtipných príhod z detstva sa nestala tak ako si ich pamätáme, meníme ich s každým rozprávaním, nie je to vedomé, ale interpretácia prepisuje pôvodnú spomienku).
• Zložitejšie veci nepísať, ale hovoriť alebo nahrať video. Aj ak sa snažím niečo povedať jasne, druhá strana má pri textovej komunikácii oveľa väčšiu možnosť vysvetliť si to, čo poviem inak ako to naozaj myslím. Osobne veľmi rád nahrávam audio alebo videosprávy (cez Signal, aby boli šifrované). Páči sa mi na tom niekoľko vecí:
  • Je to skoro ako telefonát, ale druhú stranu nevyrušujem, správu si vypočujú vtedy, keď chcú oni. Rovnako radšej dostávam audio správy ako telefonáty, pretože rešpektujú to, že zvoniaci telefón je prerušenie a zvyšuje switching costs čohokoľvek čo robím.
  • Na rozdiel od e-mailu a textových správ sa nedá hneď reagovať na všetky veci. Ľudia často e-maily čítajú tak, že rovno kliknú na odpovedať a potom majú potrebu reagovať na každú časť správy. To je veľmi neefektívne. Na audio správu sa to nedá, väčšinou si vypočujú celú správu a potom na ňu reagujú ako na celok, nie na každú vetu.
  • Ak pri Signal audio správe priložíte mobil k uchu, správa ide z rovnakého reproduktoru ako telefonát a teda ju nepočujú ostatní. Ak ste sami, môžete správu prehrať a počuť ju nahlas. Ak ste v spoločnosti, kliknete prehrať a priložíte telefón k uchu a počujete ju len vy.

Pri komunikácii je viacero vecí, kde môžeme využiť kontrolu nad pozornosťou. Väčšina ľudí, ktorí nemajú problém so sebavedomím veria, že:

• Sú inteligentní. Nie nutne v porovnaní s inými, ale ľudia veria, že sa rozhodujú na základe faktov, že vo väčšine rozhodnutí zvážili všetky im dostupné okolnosti a teda sa rozhodujú racionálne. Faktom je, že väčšina z nás sa rozhoduje na základe predsudkov, podvedomých vplyvov a ten inteligentný príbeh je v skutočnosti post-racionalizácia – racionálne vyzerajúce vysvetlenie rozhodnutia, ku ktorému sme prišli iným ako racionálnym spôsobom. Nie je na tom nič zlé, robíme to všetci a je to prirodzené. Racionálne rozhodovanie je totiž drahé a ľudia sú úspešní v používaní heuristík. Aj napriek tomu, takmer všetci v nejakej forme veríme tomu, že sa rozhodujeme inteligentne. Ako to súvisí s pozornosťou? Ak komunikujeme s inými ľuďmi, často máme potrebu vyvolať konflikt dvoch post-racionalizácií – našej (tej správnej, ktorá je produktom inteligentného logického uvažovania) a toho druhého (to už je jasná post-racionalizácia hlúpeho človeka, ktorý nezvážil všetky fakty). Keďže takýto argumentačný konflikt ide priamo proti hlboko zakorenenej premise inteligencie, bude veľmi pravdepodobne neúspešný. Argumentácie sú väčšinou založené na iných axiómach alebo premisách a vďaka tomu sú dve argumentačné línie nekompatibilné. To znamená, že takáto argumentačná hra bude veľmi pravdepodobne neúspešná – druhá strana si bude myslieť, že hlúpi sme my, my si myslíme že hlúpa je druhá strana. Ako z toho von? Stačí na začiatku uznať snahu o inteligentnú diskusiu. Identifikovať to, že druhá strana sa snaží tiež rozmýšľať inteligentne a je toho schopná. Snažiť sa identifikovať ten rozdiel v premisách a axiómach, nie označiť druhého človeka za hlúpeho. Na to všetko potrebujeme predtým ako zareagujeme vytvoriť ten priestor. Na to potrebujeme pozornosť.
• Sú dobrí. To znamená ich motivácie sú dobré. V živote som poznal veľa ľudí, ktorí robili veci, ktoré by sme považovali za zlé. Niektoré som robil aj ja. Všetci k nim majú vytvorený príbeh. Od “robia to všetci” až po zložité vysvetlenie toho, prečo to v ich špeciálnom prípade je vlastne dobré. Akákoľvek diskusia alebo komunikácia, ktorá od začiatku spochybňuje to, či má druhá strana dobré úmysly je odsúdená na neúspech. Na rozdiel od filmových anti-hrdinov sa ľudia takmer nikdy nevnímajú ako antihrdinovia, práve naopak, každý bojuje za niečo dobré. Politik ktorý šíri nenávisť “len” rieši problém ľudí, ktorí sú xenofóbni a boja sa a keď sa dostane k moci, tak problém odstráni. Tu je tiež dôležité si to uvedomiť, zastaviť sa a zvoliť stratégiu. Moja stratégia je často akceptovať motivácie (“chápem, že si myslíš, že robíš dobré veci a táto snaha mi je sympatická”), ale poukazovať na skutočné efekty – a navrhnúť lepšiu stratégiu. K rovnakému dobru totiž väčšinou existuje viacero ciest, treba pomôcť ľuďom zbadať takú, ktorá bude ešte lepšia a efektívnejšia.
• Rozhodujú sa sami (majú slobodnú vôľu). Väčšina ľudí dosť zle nesie fakt, že sú manipulovaní – či už podprahovo (marketingom), skupinou v ktorej sa nachádzajú (konvergencia názorov) alebo rebelovaním (ak robím veci len preto, že ich robím opačne ako ostatní, tiež ma ostatní ovládajú, len tá forma ovládania má opačnú polaritu). Pri komunikácii je teda ideálne ľudí utvrdiť v presvedčení, že sa rozhodujú sami. Netlačiť ich do rozhodnutia, iba pomenovať možnosti. Ak chceme, aby niekto niečo urobil, snaha zmanipulovať ho bude často menej efektívna ako jednoducho povedať “vidím pre teba túto možnosť, skús sa zamyslieť, či pre teba nebude správna, vieš sa rozhodnúť najlepšie, veľmi obdivujem tvoje predchádzajúce rozhodnutia, ktoré si urobil”.

Pri komunikácii často robíme to, že poukazujeme na to, že druhá strana bola zmanipulovaná, nerozhodla sa pre dobro alebo koná iracionálne. Všetky tieto veci narážajú na hlboko zakorenenú vieru a šanca druhú stranu takýmito argumentami presvedčiť je minimálna. Kognitívna disonancia bolí. Takéto argumentovanie je takmer automatické a veľa z nás ho robí (ja určite). Ak dokážeme dostatočne dobre trénovať našu pozornosť, vieme si to včas uvedomiť a zmeniť stratégiu. Najprv povedzme argument druhej strany lepšie ako by ho povedali oni. Akceptujme, čo je na ňom dobré. Oceňme myšlienkový proces, ktorý k nemu viedol. Ak je na ňom niečo originálne, oceňme originalitu ako prejav slobodnej vôle. Potom vysvetlime, v čom je iný – ak to má nejaký zmysel. Sledujeme tým niečo konkrétne?

Technológie a meditácia

Často počujeme, že “technológie poškodzujú mozog” alebo to, že deti alebo dospelí používajú technológie im škodí. Nemyslím si, že je to pravda, závisí od toho ako tieto technológie používame. Áno, ak niekto od rána do večera pozerá porno, lajkuje fotky ľudí, ktorým závidí život a generuje hejt v komentároch pod príspevkami na sociálnych sieťach, nerobí to jeho mozgu úplne dobre. To ako používame technológie je však naša voľba.

Ja napríklad používam neurofeedback zariadenie, pomocou ktorého trénujem pozornosť. Teda využívam technológie presne opačne ako väčšina ľudí, ktorým technológie pozornosť berú. Nehrám sa počítačové hry, snažím sa obmedzovať svoje pôsobenie na sociálnych sieťach, snažím sa sústrediť na veci, ktoré ma fascinujú a sú pre mňa dôležité. Vďaka neurofeedbacku to môžem efektívne trénovať.

Učiť sa meditovať môže byť pre začiatočníkov ako som ja ťažké. Sedíte so zavretými očami a neviete, či to robíte dobre. Niečo robíte, stratíte sa v myšlienkach a začnete sa na seba trochu hnevať. Nehnevajte sa, identifikovať to, že ste sa stratili a vrátiť pozornosť naspäť k tomu, na čo ju chcete zamerať je presne to, čo trénujete.

Neurofeedback funguje na princípe, vďaka ktorému toto učenie zrýchľuje. Väčšinou to porovnávam ako rozdiel medzi tým keď sa chcete naučiť žonglovať s loptičkami so zavretými očami vs. pred zrkadlom. Ak loptička niekam letí a máte zavreté oči, nechytíte ju a ani sa nedokážete učiť. Loptička spadne a skúšate znovu. Ak sa postavíte pred zrkadlo a otvoríte oči, ak loptička letí trochu inam, viete posunúť ruku správnym smerom a chytiť ju. Čas učenia radikálne klesá, ak váš mozog pochopí čo sa deje (že oproti vám je odraz vás).

S neurofeedbackom je to podobné – je to technológia, ktorá meria stav vašej mysle a dáva vám spätnú väzbu vo forme zvuku. Ak sa stratíte v myšlienkach, počujete búrku a blesky, uvedomíte si to a znova sa vrátite naspäť a ukľudníte sa. Takýchto momentov máte cez meditáciu veľa a vždy sa zlepšujete. Časom sa so spätnou väzbou prepojíte, asi ako keď pri žonglovaní “pochopíte” význam toho zrkadla a prepojenia odrazu s polohou vášho tela. Je to zaujímavé, pretože nemusíte vedieť ako tá spätná väzba presne funguje. Pri neurofeedbacku keď sa stratím v myšlienkach, tak len “stíšim búrku”, je to ako zviesť sa na vlne na surfe, trvá to pár sekúnd a je to veľmi zaujímavý pocit.

Ak by ste chceli používať na zlepšenie meditovania neurofeedback zariadenie, ktoré používam (Muse), tu získate 15% zľavu. Posielajú to z Írska, takže žiadni colníci, príde to rovno domov. Momentálne používam Muse S, ktorá meria aj spánok.

Je to prenositeľná schopnosť?

Najdôležitejšia otázka pri akejkoľvek forme tréningu je, či je trénovanie aplikovateľné na bežný život. Podstatné je, či sa zlepšujeme v schopnosti meditovať alebo naozaj trénujeme pozornosť spôsobom, ktorý môžeme použiť v prípadoch, ktoré spomínam. Pekným (čiastočne negatívnym) príkladom je napríklad aplikácia Lumosity. Jedná sa o aplikáciu, pomocou ktorej môžete trénovať mozog pomocou hier, ktoré majú zlepšiť vašu priestorovú orientáciu, pamäť, reakčný čas, schopnosť multitaskovať a mnohé ďalšie. Niektorí ľudia začali spochybňovať prenositeľnosť zlepšovania score v týchto hrách do reálneho života. V danej hre sa zlepšuje takmer každý, pretože prax prináša svoje ovocie. Otázka je, či zlepšenie sa v hre, ktorá má zlepšiť priestorovú orientáciu zlepšuje priestorovú orientáciu aj v živote. S Lumosity to nebude asi ani také dobré ani také zlé ako mnohí hovoria. Ako je to s meditáciou?

Okrem bežnej odpovede “závisí od toho aká meditácia”, ktorej sa budem venovať neskôr závisí od toho, či výsledky vedome používame. Vytvorme si most medzi tréningom a praxou. To znamená, že učenie sa meditácie by nemalo byť ohraničené zavretím a otvorením očí, ale mali by sme sa snažiť uvedomovať si kde máme pozornosť a vracať ju v praxi počas celého dňa. Vďaka tréningu to bude jednoduchšie, ale aj napriek tomu to musíme vedome robiť. Získať prax v uvedomovaní si toho, kde máme pozornosť a kde ju chceme mať. Niekoľkokrát za deň. To samozrejme neznamená, že nemôžeme tráviť čas aj tak, že pozornosť nemáme zameranú na nič a myšlienky nám lietajú, ale malo by to byť preto, že chceme, nie preto, že sa nevedomo stratíme v hmle myšlienok.

Mostom medzi tréningom a praxou je teda dennodenný tréning. Čo robím? Čo chcem robiť? Na čo myslím? Odpovedať si, ak som sa stratil v zaujímavých myšlienkach, zapíšem a idem ďalej. Ak s niekým komunikujem, pýtam sa sám seba: “Som tu? Počúvam?”

Iné stavy vedomia, rôzne formy meditácie

Na úvod tejto sekcie odporúčam prednášku Veda v pozadí meditácie a zmenených stavov vedomia z Paralelnej Polis.

Často počúvam, že “psychedeliká a meditácia sú dve cesty s rovnakým cieľom”. Ak je cieľom “nejaký” zmenený stav vedomia, tak možno áno. Ale sú rôzne psychedeliká, rôzne typy zážitkov, ktoré na nich môžeme zažiť a rovnako existujú rôzne typy meditácie a rôzne spôsoby použitia. Na trénovanie pozornosti si osobne neviem predstaviť dobré použitie psychedelík, možno pre skúsených meditujúcich je to niečo ako priložiť stokilové závažie k činke – v stave, kde je udržanie pozornosti náročné sa o to pokúsim a teda tréning bude efektívnejší. Neviem sa k tomu vyjadriť, ale nemyslím si, že je to funkčná cesta.

Na druhej strane nie všetky meditácie sú určené iba na ovládanie pozornosti. V stánku Paralelnej Polis sme robili scifi meditáciu na kreativitu, vďaka ktorej sme sa snažili podporiť rozmýšľanie o technológiách a ich kreatívnom využití. Alebo existujú meditácie, ktoré sa nám snažia ukázať iné vlastnosti vedomia ako pozornosť. Môžeme sa snažiť o podporu kreativity, odpúšťanie a zlepšenie vzťahu s ľuďmi, ukľudnenie sa – či už duševne alebo telesne.

Všetky tieto veci sa dajú trénovať a meditácia je jedným z nástrojov. Zmenený stav vedomia je teda len stav, ktorý nie je bežný, ale to neznamená, že sú všetky rovnaké. V tomto blogu som sa pozeral na aspekt meditácie, ktorým je zlepšenie pozornosti a hovoril som prevažne o mindfulness meditácii. Jedným z dôvodov je, že je to niečo, čoho je nedostatok a čo sa nám v živote môže veľmi rýchlo vrátiť. V skutočnosti však existuje veľa rôznych zmenených stavov vedomia a každý môžeme využiť na niečo iné.

Pozornosť a únava

Pozornosť je vzácny zdroj a nemáme jej nekonečne veľa. Platí to v globále, ale aj v lokálnych fluktuáciách – keď sme unavení, máme pozornosti menej ako keď sme čerstvo vyspatí. Ale rovnako ako to žonglovanie – kým nie sme vytrénovaní, je to náročné. Ak sme unavení, budú nám loptičky padať a nebudeme sa posúvať tak rýchlo. Ale keď sa to naučíme, môžeme to robiť so zavretými očami a energiou nás to skôr dobíja ako unavuje. Presne to isté sa môže stať s pozornosťou – ak získame superskill a dokážeme ju ovládať, pôjde to ľahšie.

Efekty pre produktivitu, medziľudské vzťahy a naše prežívanie budú obrovské.

Málokto si podľa mňa môže dovoliť netrénovať pozornosť. Môžeme sa potom tak maximálne sťažovať. Je to ako hovoriť “som slabý, už som sa tak narodil, neviem ani vyjsť po schodoch”, pričom celý deň sedím na stoličke a svoje telo nijak netrénujem.

Vďaka technológiám ale aj všeobecnej dostupnosti informácií, vedených meditácií a podobne na to potrebujeme len svoj čas. Aj bez neurofeedbacku má meditácia pozitívny business case a je fajn sa jej venovať, pretože investovaný čas sa nám vráti.

O knihe

Tento článok je súčasťou mojej knihy “Hackni sa!“. Ak sa vám tento článok páčil, verím, že sa vám bude páčiť celá kniha a aj ostatné kapitoly, vrátane jej pokračovania – knihy Veľký reštart. Môžete si ich kúpiť aj vo výhodnom balení.